Amánulláh Chán
Amánulláh Chán (pašt. أمان الله خان) alebo Amánulláh Chan (* 1. jún 1892, Paghman, Afganistan – † 25. apríl 1960, Zürich, Švajčiarsko) bol emir Afganského emirátu (1919 – 1926) a neskôr kráľ Afganského kráľovstva (1926 – 1929).
| Amánulláh Chán | |||
| afganský kráľ | |||
 | |||
| Narodenie | 1. jún 1892 Paghman, Afganistan | ||
|---|---|---|---|
| Úmrtie | 25. apríl 1960 (67 rokov) Zürich, Švajčiarsko | ||
| Odkazy | |||
| Commons |  | ||
| |||
Nastúpil na trón po zavraždení svojho otca emira Habíbulláha Chána. Prijal modernizačný program kemalistických reforiem, v roku 1923 vyhlásil novú ústavu, a v roku 1926 nahradil titul emir (princ) titulom šáh (kráľ). Jeho program vzbudil odpor miestnych kmeňov aj duchovných, za povstania v roku 1929 musel utiecť z krajiny. Napriek snahám Nemecka aj Sovietskeho zväzu získať ho k protibritskej politike sa do politiky už nevrátil.
Reformy
Amánulláh Chán sa snažil pozdvihnúť zaostalú krajinu reformami. Inšpiráciu hľadal nielen v moslimskom Turecku a Indii, ale aj v ďalekom Francúzsku. V tom čase žili obyvatelia Afganistanu rovnako ako počas vlády Talibanu. Feudálny štát bol v skutočnosti len agregátom rozhádaných kmeňov a verejnú mienku ovládali síce nevzdelaní, ale o to zanietenejší mulláhovia, moslimskí duchovní. A s duchovenstvom sa Amánulláh dostal čoskoro do konfliktu.
Roku 1923 vyhlásil prvú afganskú ústavu, vypracovanú predstaviteľmi pokrokového mladoafganského hnutia. Skonfiškoval pôdu patriacu obskúrnym náboženským nadáciám a založil laické školy, vyučujúce okrem koránu aj moderné vedy. Konzervatívne duchovenstvo sfanatizovalo masy nevzdelaných roľníkov a už roku 1924 vypuklo v meste Chóst protivládne povstanie. Emir musel väčšinu reforiem odvolať.
V roku 1927 sa vybral na cestu do zahraničia. Cez Indiu a Egypt sa dostal do Európy, kde navštívil Taliansko, Francúzsko, Nemecko, Anglicko a cez ZSSR, Turecko a Irán sa vrátil domov. Plný nezvyčajných dojmov zvolal Loja Džirgu, veľkú radu afganských kmeňov. Na jej zasadnutí predniesol rad nových návrhov. Skostnatené islamské zvykové právo šaría nahradil svetskými zákonmi. Súdnu moc odňal duchovenstvu a preniesol ju na štát. Postaral sa aj o práva žien. Určil spodnú hranicu pre uzavretie manželstva (18 rokov), zaviedol koedukáciu chlapcov a dievčat (do 11 rokov) a zakázal mnohoženstvo. Vrcholom bolo, keď verejne, pred celou Loja Džirgou, sňal vlastnej manželke závoj (čador) a vyzval ostatných, aby urobili to isté.
Koniec vlády
Šokovaní vyslanci kmeňov a duchovní začali pripravovať povstanie. Koncom roku 1928 vydali islamskí učenci fatvu (náboženský edikt) obviňujúcu kráľa z bezbožnosti a zbavujúcu ho trónu. Zoči voči ozbrojeným fanatikom, sa emir v noci z 13. na 14. januára 1929 vzdal trónu a ušiel z Afganistanu. Zabudnutý reformný monarcha zomrel v európskom exile vyše 30 rokov po nútenej abdikácii.