Zmluva o Ústave pre Európu

Preambula poukazovala na spoločné dedičstvo Európy, historické skúsenosti, presvedčenie o spoločnej budúcnosti v rámci európskej integrácie a obsahovala tiež poďakovanie Konventu.

Bola úvodom do zmluvy, popisovala vymedzenie a ciele Únie, výslovne dávala Únii právnu subjektivitu a ustanovuje, že právo Únie má prednosť pred právom jej členských štátov. časti I. boli vymenované aj symboly Európskej únie. Boli nimi

• vlajka,
• hymna,
• heslo, ktorým je „Zjednotení v rozmanitosti“,
• mena, ktorou je euro a
• Deň Európy – 9. máj.

Zmluva výslovne uvádzala, ktoré právomoci patria výlučne Únii, v ktorých oblastiach má spoločné právomoci Únia a členské štáty a v ktorých oblastiach má únia podporné, koordinačné a doplnkové právomoci, pričom zachováva sa doložka flexibility, v zmysle ktorej, ak Ústava nedáva výslovne Únii nejakú právomoc, ale dosiahnutie niektorého z cieľov Únie je efektívnejšie na úrovni Únie než na úrovni členských štátov, môže si stanoveným postupom Únia takúto právomoc "prisvojiť", rešpektujúc pritom zásady proporcionality a subsidiarity. Stanovovala základné slobody a práva a definovala občianstvo EÚ. V hlave IV sa definovali inštitúcie a orgány Únie. Inštitúciami Európskej únie by podľa Ústavy mali byť:

• Európsky parlament,
• Európska rada, ktorá by sa po novom mala stať inštitúciou Únie a ktorá by mala mať stáleho predsedu voleného na dva a pol roka,
• Rada ministrov, v súčasnosti nazývaná Rada Európskej únie,
• Európska komisia, ktorej členom a podpredsedom by mal byť minister zahraničných vecí Únie a ktorej počet členov vrátane predsedu a ministra zahraničných vecí Únie by mal od roku 2014 zodpovedať dvom tretinám počtu členských štátov Únie a
• Súdny dvor Európskej únie, ktorý by sa mal skladať zo Súdneho dvora (v súčasnosti Súdneho dvora v užšom zmysle), Všeobecného súdu (v súčasnosti Súd prvého stupňa) a osobitných súdov (dnes existuje len jeden – Súd pre verejnú službu).

Ďalšími inštitúciami a poradnými orgánmi Únie by mali byť:

• Európska centrálna banka,
• Dvor audítorov,
• Výbor regiónov a
• Hospodársky a sociálny výbor.

Euroústava novým spôsobom definovala kvalifikovanú väčšinu uplatňovanú pri rozhodovaní Rady ministrov a po novom aj Európskej rady. Kvalifikovanú väčšinu malo tvoriť najmenej 55 % členov Rady, ktorí pozostávajú najmenej z 15 členských štátov a zastupujú štáty, ktorých obyvateľstvo predstavuje najmenej 65 % obyvateľstva Únie. Blokujúcu menšinu by mysela tvoriť najmenej štyria členovia Rady. Ak sa však nerozhoduje na návrh Európskej komisie alebo ministra zahraničných vecí Únie, kvalifikovanú väčšinu by mala tvoriť väčšina najmenej 72 % členov Rady, ktorí zastupujú členské štáty, ktorých obyvateľstvo prestavuje najmenej 65 % obyvateľstva Únie. Podľa euroústavy malo platiť, keď rozhoduje Európska rada, jej predseda ani predseda Európskej komisie nehlasujú.

Euroústava definovala jednotný systém právnych aktov Únie. Mali nimi byť:

• európsky zákon,
• európsky rámcový zákon,
• európske nariadenie,
• európske rozhodnutie,
• odporúčanie,
• stanovisko.

Hlava V opisovala demokratické princípy platné v EÚ. Hlava VII sa venovala financovaniu Únie. Hlavy VIII a IX opisovali vzťah Únie s okolitými štátmi a podmienky pre vstup do Únie a vystúpenie z Únie.

Z dôležitých ustanovení Časti I. euroústavy možno spomenúť, že Únia sa má zaviazať pristúpiť k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Časť II. euroústavy bola vlastne implantovaný dokument s podobným názvom Charta základných práv Európskej únie. Na tomto právne nezáväznom dokumente sa dohodli Európsky parlament, Rada a Európska komisia a ktorý bol podpísaný počas zasadnutia Európskej rady v Nice 7.decembra 2000. Práve na tomto zasadnutí Európskej rady sa európski lídri dohodli aj na Zmluve z Nice.

Časť II. euroústavy sa skladala z preambuly a siedmich hláv. (Prítomnosť preambuly v tejto časti Ústavy robila z Ústavy do istej miery jedinečný dokument, pretože je to vlastne dokument s dvoma preambulami.) Časť II. euroústavy obsahovala štandardný katalóg základných práv, ako sú právo na život, na dôstojnosť, nedotknuteľnosť osoby, právo na vzdelanie, sloboda myslenia, právo vlastniť majetok, sloboda podnikania a ďalšie. Hlava V nazvaná Občianstvo obsahovala politické práva občanov Únie jednak voči štátom, jednak voči Európskej únii. Obsahovala právo voliť a byť volený do Európskeho parlamentu a do orgánov územnej samosprávy podľa bydliska bez ohľadu na štátne občianstvo.

Euroústava v Časti II. výrazne preferovala sociálne práva. Spomeňme napríklad právo pracovníkov na informácie a konzultácie v rámci podniku, právo na kolektívne vyjednávanie a na kolektívne akcie, ktoré zahŕňa aj právo na štrajk, právo na prístup k službám zamestnanosti, právo na ochranu v prípade bezdôvodného prepustenia, právo na sociálne zabezpečenie a sociálnu pomoc či právo na zdravotnú starostlivosť.

Predpokladalo sa, že ak by euroústava vstúpila do platnosti, z Charty základných práv Únie, ktorá mala v tej dobe formu nezáväznej deklarácie, by sa stal právne záväzný dokument a práva v nej zahrnuté by bolo možné vymôcť aj súdnou cestou.

Časť III. euroústavy bola najrozsiahlejšia časť ústavy. Jej základom boli existujúce základné zmluvy EÚ, ktoré z veľkej časti preberala. V hlave II sa deklarovali zásady rovnosti a nediskriminácie, hlava III podrobne opisovala vnútornú politiku EÚ, vrátane otázok jednotného vnútorného trhu, hospodárskej a menovej politiky, fungovania meny euro, politiky zamestnanosti, poľnohospodárstva a rybolovu, životného prostredia, ochrany spotrebiteľa, sociálnej politiky, dopravnej, telekomunikačnej a energetickej infraštruktúry, výskumu (vrátane výskumu vesmíru a spolupráce s ESA), či energetiky. V kapitole IV sa ďalej definoval tzv. priestor slobody, bezpečnosti a práva: nachádzal sa tu opis agendy sektorov spravodlivosti a vnútra a niektorých ďalších činností, kde Únia vykonávala iba podpornú činnosť. Hlava IV bola venovaná niektorým zámorským teritóriám. Hlava V upravovala vonkajšie aktivity Únie, spoločnú zahraničnú, bezpečnostnú, obrannú a obchodnú politiku, humanitárnu a inú spoluprácu s tretími krajinami a medzinárodné zmluvy. V hlave VI bolo podrobnejšie rozvedené fungovanie Únie a jej inštitúcií, vrátane pravidiel pre tzv. posilnenú spoluprácu.

Časť IV. euroústavy opisovala právnu kontinuitu Únie pri procese prijímania ústavy, rušila niektoré skoršie zmluvy, definovala postupy pre zmeny a doplnenia ústavy a stanovovala dobu platnosti. K zmluve boli priložené protokoly, prílohy a vyhlásenia.

Národná rada Slovenskej republiky vyslovila so Zmluvou o Ústave pre Európu súhlas 11. mája 2005.[1] Pri hlasovaní podporilo euroústavu 116 poslancov z koalície aj opozície, nepodporili ju poslanci KDH a KSS a niektorí nezávislí poslanci. Na dokončenie procesu ratifikácie bol potrebný podpis ratifikačnej listiny prezidentom Slovenskej republiky.

Na Ústavný súd SR v Košiciach však bola 11. júla 2005 doručená ústavná sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy SR, v ktorej skupina fyzických osôb namietla porušenie svojho práva zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo, v referende. K porušeniu tohto základného práva malo podľa sťažovateľov dôjsť tým, že Národná rada dňa 11. mája 2005 vyslovila súhlas so zmluvou bez toho, aby bolo zároveň vyhlásené referendum, ako to o vstupe Slovenskej republiky do štátneho zväzku s inými štátmi predpokladá Ústava SR.

Ústavný súd 14. júla 2005 sťažnosť prijal na ďalšie konanie a súčasne rozhodol o odklade vykonateľnosti uznesenia parlamentu, ktorým poslanci schválili euroústavu.[2] V odôvodnení súd napísal, že odklad vykonateľnosti uznesenia znamená, že prezident do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu nemôže euroústavu ratifikovať.

Dňa 27. februára 2008 Ústavný súd o tejto ústavnej sťažnosti vecne rozhodol nálezom.[3] Podľa nálezu právo sťažovateľov konaním NR SR porušené nebolo. V odôvodnení sa uvádza, že NR SR konala pri vyslovovaní súhlasu s euroústavou v súlade s Ústavou SR. Okrem toho Ústavný súd vyslovil názor, že referendum o euroústave by nebolo v súlade s Ústavou SR, pretože Ústava pre Európu obsahuje vo svojej druhej časti úpravu základných práv. Zároveň sa Ústavný súd SR vyjadril, že prípadným nadobudnutím platnosti Zmluvy o Ústave pre Európu by Slovenská republika nevstúpila do štátneho zväzku s inými štátmi.

Prezident Ivan Gašparovič Zmluvu o Ústave pre Európu neratifikoval.[4]

Vzhľadom na to, že Bulharsko a Rumunsko mali do EÚ vstúpiť v roku 2007, ústavu už akceptovali v rámci ratifikácie prístupovej zmluvy.