Titus Livius

Ad Urbe condita, 1714

Názov Liviovho diela vychádza z analistickej tradície rímskej historiografie, ktorá sa zaoberala obvykle dejinami Ríma od jeho počiatkov do vlastných čias napísania dejepisnej práce. Ab urbe condita preto sleduje udalosti rímskych dejín v chronologickom poradí a datuje ich menami konzulov, ktorí každý rok nastúpili do úradu, aj keď tým prerušuje niť svojho rozprávania.

Z pôvodných 142 kníh sa dochovali knihy I-X pojednávajúce o počiatkoch starovekého Ríma a XXI-XLV (poslednej, 45. knihe chýba záver) pojednávajúce o vojne s Hannibalom. Roku 1772 bol vo Vatikánskej knižnici objavený palimpsest obsahujúci časť knihy XCI. Od roku 1900 boli v Egypte nájdené ďalšie, menšie zlomky, počas 80. rokov napríklad niekoľko slov z knihy XI. Rozsiahle Liviovo dielo bolo už v staroveku skrátené, ale tento výťah (epitomé) sa nám dochovala iba pre knihu I. Ešte i táto skrátená verzia bola pre svoju rozsiahlosť ďalej skracovaná do tzv. perioch, ktoré sa dochovali pre všetkých 142 kníh. Výťahy kníh XXXVII-XXXX (37 – 40) a XXXXVIII-LV (48 – 55) boli objavené v 20. storočí na egyptskom nálezisku v Oxyrhynchu.

Titus Livius vytvoril veľkú časť svojho diela za vlády Augusta. Napriek tomu vykazuje určité republikánske tendencie a túžbu po návrate republikánskeho zriadenia. Takéto hodnotenie je ale ťažké posúdiť, keďže sa posledné knihy jeho diela, v ktorých sa zaoberal koncom republiky a vzostupom Augusta, nedochovali. S istotou možno tvrdiť, že sa Livius staval kriticky voči niektorým hodnotám principátu.

Ab urbe condita poukazuje na poetický, archaizujúci štýl, ktorým Livius písal a ktorý kontrastuje s jednoduchým štýlom Cicerona a Caesara. Často písal dejiny z uhlu pohľadu rímskych nepriateľov, čím mohli vyniknúť rímske úspechy a cnosti. Tiež u neho dochádza k miešaniu faktu a fikcie, pretože Liviovým hlavným zámerom je vyložiť slávu rímskeho národa, nie objektívny pohľad na dejiny. Opakované vyzdvihovanie rímskych cností a úspechov má zároveň slúžiť ako príklad pre Liviových súčasníkov.

Livius údajne napísal i niekoľko menších filozofických a historicko-filozofických diel, ktoré sa nedochovali.

Livius použil ako svoje pramene staršie diela mnohých analistov: Quinta Fabia Pictora, Quinta Claudia Quadrigaria, Sempronia Aselliona, Licinia Macra a Veleria Antia. V menšej miere využíval i grécky písané dielo historika Polybia a Origines (Počiatky) Marca Porcia Catona. Livius mal prístup tiež do všetkých oficiálnych archívov rímskeho štátu, odkiaľ mohol čerpať faktografické údaje, napríklad ohľadom poradia konzulských dvojíc. Sám sa sťažuje na nedostatok historiografických zdrojov spred vydrancovania Ríma Galmi (387 pred Kr.).

Liviova história poslúžila ako prameň pre veľký počet neskorších rímskych literátov: Lucana, Silia Italica, Aurelia Victora, Cassiodora, Eutropia, Festa, Flora, Grania Liciniana, Orosia a Iulia Obsequenta.

Počas stredoveku záujem o Livia poklesol a bol obnovený počas renesancie, kedy sa ním inšpirovali Boccaccio, Francesco Petrarca aj Dante Alighieri. Francúzsky panovník František I. nechal vyhotoviť veľký počet umeleckých predmetov inšpirovaných Liviovým dielom.

• CONTE, Gian Biagio. Dějiny římské literatury. Preklad Dagmar Bartoňková et al. Vyd. 1. Praha : KLP, 2003. 790 s. ISBN 80-85917-87-4.

• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Titus Livius
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Titus Livius