Silius Italicus

Silius Italicus začal svoju kariéru ako rečník a politik. Jeho priemerné schopnosti i ambície mu zaručili, že prekĺzol všetkými politickými čistkami, ktoré postihli jeho schopnejších kolegov, a že nevzbudil prílišný záujem cisárov. Počas vlády cisára Nerona sa prepožičal ako žalobca v procesoch proti Nerovým vybraným obetiam a ako udavač. Vďaka tejto spolupráci s režimom dosiahol na rok 68, kedy ironicky Nero spáchal samovraždu, úrad konzula. Tacitus spomína, že Silius Italicus bol jedným z dvoch svedkov, ktorí sa zúčastnili tajných dohovorov po Neronovej smrti medzi cisárom Vitelliom a Flaviom Sabinom, bratom budúceho cisára Vespasiána, ktorý v tej dobe tiahol na Rím na čele svojich légii.

V boji o moc, ku ktorému došlo po Nerovej smrti, sa pridal Silius Italicus na stranu Vitellia. Po jeho porážke a smrti napriek tomu nebol Vespasiánom postihnutý. Rok po svojom konzuláte zastával funkciu prokonzula v provincii Asia, v ktorej sa osvedčil ako schopný a spravodlivý správca. Po návrate do Ríma sa stiahol z verejného života a venoval sa iba literárnej činnosti.

Silius Italicus bol veľkým milovníkom literatúry. Dva veľké vzory preňho predstavovali rečník a filozof Marcus Tullius Cicero a epický básnik Vergílius. V prípade oboch jeho úcta hraničila až so zbožňovaním. Italicus mimo iné zakúpil pozemok, na ktorom sa nachádzal údajný Vergíliov hrob, a Cicerov statok v Tusculu. Posledné roky svojho života strávil v Kampánii, v blízkosti Vergíliovho hrobu.

Silius Italicus patril k stúpencom stoicizmu. Podľa Cicerovho vzoru po odchode z politického života často viedol s priateľmi podobného filozofického zmýšľania debaty na filozofické témy. Siliov priateľ, stoický filozof Epiktétos sa o ňom vyjadril, že patril k najväčším rímskym filozofom svojich čias. Jeho ďalší priateľ, rečník, vzdelanec a tiež stoik Lucius Annaeus Cornutus, mu venoval svoj komentár k Vergíliovi. Aj Italicova smrť bola v úplnej zhode s jeho presvedčením: keď u neho prepukla nevyliečiteľná choroba, zomrel dobrovoľnou smrťou hladom, pričom zostal veselý až do posledného okamihu.

Pokiaľ ide o obsah diela, Silius Italicus pomerne presne kopíruje obsah známeho Livioveho historického diela, konkrétne tretej desiatky jeho kníh. Na niektorých miestach možno veľmi presne určiť, ktoré Liviove pasáže sú u Italica prebásnené. Punica začínajú Hannibalovou výpravou do Hispánie (229 pred Kr.) a končia rozhodujúcim víťazstvom Publia Cornelia Scipiona Africana pri Zame (202 pred Kr.).

Druhým zdrojom inšpirácie sa pre Italica stali epický básnici, v prvom rade Homér a po ňom Vergílius. Dvaja proti sebe stojaci hrdinovia eposu Punica, Publius Cornelius Scipio Africanus a Hannibal, sú zobrazovaní ako ústredná dvojica oboch Italicových predchodcov – Achilles a Hektor v Iliade a Aineias a Turnus v Eneide. U menších postáv sa objavujú odkazy na ďalších hridnov oboch epických velikánov, nehovoriac o tom, ako v 12. knihe, kedy dôjde k bojom pred hradbami Ríma, vstupujú do deja bohovia, ktorí sa stavajú na jednu i druhú stranu v jasnej imitácii bojov pred Trójou. Silius Italicus neodkazuje len na Vergília a Homéra. Časté sú u neho i pasáže, v ktorých rozpoznať Lucretia, Horatia, Ovidia, Ennia, Lucana alebo Hesioda, čo doklada na jednej strane sčítanosť autora, na strane druhe ale jeho nízku originalitu a chýbajúci talent.

Latinčina Silia Italica je jazykom strieborného obdobia rímskej literatúry, ktoré obľubuje pátos a vyumelkovaný sloh. Jazyk autora Puník je tak pomerne čistý a patetický, jeho hexametre plynulé, ale oproti epickým velikánom strnulé a umelé. Jeho vyjaddrovaniu chýba živosť a prirodzenosť a príliš v ňom badať vplyv predchádzajúcich literárnych generácii, ktoré Silius Italicus tak vášnivo uznával.