Rímska analistická škola

Rímska analistická škola alebo analisti[1] bola najstaršia z historiografických škôl pôsobiacich v starovekom Ríme. Vrchol analistického dejepisectva spadá do obdobia vrcholnej a neskoršej republiky. Po tomto období analistickú tradíciu nahrádzal analytický prístup k dejinnej látke.

Pôvod

Názov analistická škola je odvodený od slova Annales, ktorým boli označovane každoročne vyhotovované úradné záznamy o nastupujúcich úradníkoch, vojnách a prírodných nešťastiach, ktoré postihli rímsku obec. Iný názov pre tieto záznamy bol i tabula dealbata (vybielená tabuľa), pretože sa zachytávali na bielu tabuľu vystavovanú verejne. Tradícia vyhotovovania každoročných záznamov má rituálny pôvod a siaha do najstarších dejín Ríma. Úlohou zapisovať annales bol poverený najvyšší rímsky kňaz (pontifex maximus), ktorý mimo iné dbal na to, aby v nich boli zachytené nábožensky dôležité dátumy a znamenia.

Časom začali v záznamoch prevládať historické fakty na úkor veštieb a priaznivých alebo nepriaznivých znamení. Annales sa stali významným zdrojom informácii o najstarších dejinách Večného mesta pre všetkých rímskych historikov, ktoré sa na ne často odvolávali. Žiaľ, podstatná časť análov zhorela počas ohrozenia Ríma Galmi v 4. storočí pred Kr. Za pôsobenia bratov Gracchovcov pontifex Publius Mucius Scaevola zozbieral do viac ako 80 zväzkov všetky anály za posledných 280 rokov. Jeho dielo sa nazývalo Annales maximi (Veľké anály).

Znaky analistickej školy

Historiografická práca analistov nadväzovala na tradíciu rímskych análov. Rovnako ako tieto záznamy, aj analistické diela sa zaoberali históriou podľa vzorca „rok za rokom“. Zvyčajne začínali od založenia Ríma a popisovali udalosti do vlastnej doby. Neskorší historici iných škôl považovali tento prístup za zbytočne zväzujúci a obviňovali analistov z toho, že nezáživne iba uvádzajú fakty bez toho, aby podanie oživili alebo podali vysvetlenie. Dnes sa takáto kritika javí ako nie celkom oprávnená, pretože sa zdá, že analisti, podobne ako iní dejepisci, tiež oživovali svoje rozprávanie anekdotami zo života významných historických osobností a zaujímavosťami.

Analistická tradícia sa vyvinula z pôvodne rímskej literárnej formy nezávisle od gréckej historiografie. V období, kedy pôsobili analisti, ale Rimania udržiavali styky s helenistickou kultúrou a prišli do kontaktu s gréckymi historikmi. Analisti si boli vedomí slávnej histórie gréckych mestských štátov a ich úspechov. Ich zámerom bolo ukázať, že i Rímska republika má slávnu históriu, porovnateľnú s históriou Grékov, a že sa im môže vyrovnať ako jedna z veľmocí Stredomoria. Pretože analistické histórie boli určené v prvom rade gréckym čitateľom, boli spočiatku písané po grécky. Prejavuje sa v nich silne dôraz na oslavu rímskeho štátu ako celku a na vyzdvihnutie významných vodcovských typov v súlade s požiadavkami gréckej helenistickej historiografie.

Na rozdiel od gréckych historikov, analisti sa nezaoberali inými ako rímskymi dejinami. Kým Gréci písali aj o dejinách Ríma a ďalších cudzích národov, Rimania sa sústredili výlučne na oslavu vlastného štátu.

Predstavitelia

Rímski analisti sú rozdeľovaní na starších analistov a mladších analistov.

Starší analisti (2. storočie pred Kr.)

Písali po grécky a neskôr po latinsky. Pridržiavali sa dôslednej analistickej formy zápisu, takže sa o nich Cicero vyjadril, že nehľadeli vôbec na štýl a ich jediným kritériom bola stručnosť a pravdivosť.

Mladší analisti (1. storočie pred Kr.)

V konkurencii historikov iných škôl sa začali mladší analisti prispôsobovať publiku. Pokúšajú sa svojich čitateľov upútať nielen obsahom, ale aj štýlom. Ich prístup je značne nekritický – zmenšujú význam udalostí, ktoré by mohli vrhnúť negatívne svetlo na rímsku históriu, napríklad na porážky a obliehania Ríma, naopak zveličujú činy slávnych predkov.

Literatúra
  1. analisti. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 1999. 696 s. ISBN 80-224-0554-X. Zväzok 1. (A – Belk), s. 227.
  • CONTE, Gian Biagio. Dějiny římské literatury. Preklad Dagmar Bartoňková et al. Vyd. 1. Praha : KLP, 2003. 790 s. ISBN 80-85917-87-4.
  • ŠUBRT, Jiří. Římská literatura. Vyd. 1. Praha : OIKOYMENH, 2005. 502 s. (Sborníky, slovníky, učební texty; zv. 26.) ISBN 80-7298-095-5.
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.