Marcus Annaeus Lucanus

Najvýznamnejším Lucanovym dielom bol jeho nedokončený historický epos Pharsalia (Farsalské pole), podľa miesta, kde došlo k rozhodujúcej bitke medzi Caesarom a Pompeiom. V Lucanovych životopisoch sa táto skladba nazýva aj Bellum civile (Občianska vojna). Pozostáva z desiatich kníh, z ktorých posledná je zjavne nedokončená.

Na Pharsaliach začal Lucanus básnik pracovať ako na svojom poslednom diele a venoval mu posledných päť rokov svojho života od roku 60. Skladba predstavuje v mnohých ohľadoch paralelu či dokonca protiklad k Vergíliovej Aeneis. Kým veľký básnik Augustovej doby opisuje vojnu ako prostriedok, ktorým dosahuje Rím svoju veľkosť, a smeruje od najstarších dejín k oslave principátu, Lucanovo dielo pojednávajúce o hrôzach občianskej vojny a jej skazonosnej úlohe pri rozvrate republikánskeho zriadenia, ktorý umožnil nastolenie cisárskej moci. Hlavná postava Aeneidy, trójsky princ Eneas, je cnostný hrdina, praotec julsko-klaudiovského rodu a Gaia Iulia Caesara; Lucanus podáva obraz antihrdinu Caesara, ktorý usiluje o zničenie republiky, aby mohol nastoliť svoju samovládu. Na mnohých miestach sa Lucanus vyjadruje o republike a jej zástancoch – Gnaeovi Pomepiovi a Marcovi Porciovi Catonovi Mladšom – pochvalne a vyjadruje im sympatie, kým Caesar je zobrazovaný ako despota brodiaci sa potokmi krvi. Vergílius používa starý mýtus, aby vysvetlil vznik cisárskej moci ako nutnosť vyplývajúcu z dejinného predurčenia. Lucanus túto mystifikáciu borí – jeho cisárstvo sa rodí z trosiek v krvi pochovanej republiky ako prejav tyranskej moci, nie je to vôľa bohov ani nutnosť.

To, že Lucanov vzor pre Bellum civile bol Vergíliov národný epos, dokazuje i zhodná výstavba jeho diela. Hoci Lucanus nemohol nikdy svoje vrcholné dielo dokončiť, malo pravdepodobne pozostávať z 12 kníh, rovnako ako Aeneida. Ťažiskom Vergíliovej epiky je šiesta kniha, v ktorej Eneas zostupuje do podsvetia, aby tu nazrel pod pokrievku dejín a uvidel rozširujúci sa zástup svojich potomkov od prvých kráľov až po Iulia Caesara a dostalo sa mu predpovedi o budúcej rímskej veľkosti. Obdobne včleňuje Lucanus do svojej šiestej knihy iný podsvetný zážitok – nekromantický výstup veštkyne Erichtó, ktorá povoláva k Sextovi Pomepiovi, synovi vodcu republikánskych síl, rastúce zástupy mŕtvych vojakov, ktorý v bratovražednom súboji dvoch síl zahynuli. Z ich úst neprichádza predpoveď budúcej slávy, ale pohrôm, ktoré čakajú na republikánskych vojvodcov, ich stúpencov a celé zriadenie.

Dve najsilnejšie postavy Pharsalii, Gaius Iulius Caesar a jeho protivník Gnaeus Pomepius, sú v epickej skladbe podávaní ako dva protiklady cnostného a predovšetkým zbožného Enea. V Caesarovom prípade je za kontrastný bod medzi zbožným, rozvážnym Eneom vybraná jeho ošiaľ (furor). Kým Eneas jedná rozvážne a na základe božskej vôle, a to do takej miery, že opúšťa svoju lásku, fenickú kráľovnú Dídó, všetko v záujme štátu, Caesar je zobrazovaný ako síce talentovaný, ale egocentrický jednotlivec, ktorý kladie vlastný prospech pred blaho republiky, zdôrazňuje sa jeho citovosť, divokosť a vôľa. Druhý antihrdina Bellum civile, starý a cnostný Pomepius, je iným príkladom anti-Enea. Rovnako ako mýtický zakladateľ rímskeho národa i on sa pridržiava cností a kladie nadovšetko dobro štátu, je to láskavý a milujúci manžel i otec, jeho dobré vlastnosti sú však už len prežitkom. Tam, kde Eneas žne úspech vďaka pomoci bohov a Šťastene, zostávajú nebesá hluché. Pompeius márne čaká na priaznivý okamih, osud sa mu obrátil chrbtom. Sťahuje sa čoraz k väčšej pasivite, od verejného života sa obracia k svojej rodine, a dochádza k presvedčeniu, že napriek všetkým kladným vlastnostiam je jeho jediným východiskom smrť.

Je otázne, do akej miery možno vnímať Lucanov epos ako kritiku režimu, za ktorú si vyslúžil nepriazeň štátnej moci. Zdá sa, že Lucanov kritický postoj sa vyvíjal a súvisel snáď i s prehlbujúcou sa roztržkou medzi cisárom a básnikom. Prvá kniha Pharsalii je tak uvedené dlhou oslavou Nerona, ale táto poplatnosť sa z diela rýchlo vytráca a v istom okamihu sa Nero zo skladby úplne vytráca – zostáva iba krv, utrpenie a pochmúrne náznaky budúcnosti.

Vzniku Pharsalii predchádzala rozsiahla Lucanova tvorba, z ktorej sa dochovali žiaľ len drobné zlomky. Ide o diela:

• Iliacon, skladba vzťahujúca sa k Trójskemu cyklu
• Catachthonian (Zostup do podsvetia), možno totožná s epilliom o Orfeovi, ktorý Lucanus tiež zložil
• De incendio Urbis (O požiari Ríma)
• Saturnalia
• Silvae (Lesy), zbierka desiatich kníh básní rôznych tém i metier
• Laudes Neronis (Chvála Nerona), zložená pri príležitosti osláv roku 60
• Epigrammata (Epigramy)
• Medeia, tragédia
• texty pre pantomímu a kratšie deklamácie

Lucanovi bývala mylne pripisovaná aj skladba Laus Pisonis (Chvála Pisona) zložená ktorýmsi básnikom neronovského krúžku.