Argentínska vojna za nezávislosť

Stretnutie v Cabilde rozhodovalo o osude Májovej revolúcie.

V roku 1810 sa zhoršila situácia v Španielsku. Sevillu, kde sídlila vládnuca chunta, napadli Francúzi, ktorí ovládali väčšiu časť Pyrenejského polostrova. Členovia chunty museli utiecť do Cádizu, čo bolo posledné mesto, ktoré ovládali Španieli. Tu sa vytvorila tzv. Regentská vláda, ktorá mala oveľa väčšie tendencie k absolutizmu, než predchádzajúca chunta. Hneď ako boli tieto správy známe v Buenos Aires, začala sa v meste revolúcia[7]. Mnoho obyvateľov mesta bolo presvedčených, že miestokráľ Cisneros (bol menovaný práve zaniknutou chuntou) už nemá právo vládnuť. Zvolalo sa tak stretnutie v miestnom zastupiteľstve (Cabildo), na ktorom sa prediskutoval ďalší osud miestnej vlády. Miestne vojsko tieto snahy podporilo a donútilo Cisnerosa, aby prijal požiadavky obyvateľov Buenos Aires. Diskusie skončili výmenou miestokráľa Cisnerosa za novú vládnucu chuntu. Zastupiteľstvo (Cabildo) sa však pokúsilo udržať Cisnerosa pri moci tým, že ho vymenovalo za prezidenta chunty. Toto rozhodnutie však vyvolalo demonštrácie, ktoré viedli k nútenému odstúpeniu členov chunty, ktorá bola nahradená novou, nazvanou "Primera Junta", teda Prvé zhromaždenie.

Buenos Aires vyzvalo ostatné mestá v dovtedajšom miestokráľovstve, aby uznali novú chuntu a poslali do nej svojich zástupcov. Presný význam a právomoci týchto zástupcov (poslancov), ich vstup do chunty a vytvorenie kongresu, však zostal v danom čase nejasný, čo vyvolalo neskoršie politické spory. Voči chunte bol spočiatku vytvorený odpor v ostatných dôležitých mestách a oblastiach v okolí Buenos Aires (Córdoba, Montevideo, Paraguaj, Horné Peru). Santiago de Liniers sa vrátil z dôchodku a v meste Córdoba zorganizoval vojsko, ktoré malo obsadiť Buenos Aires. V oblasti Horného Peru organizoval podobné akcie Vicente Nieto a Montevideo získalo námornú prevahu v oblasti. Vicente Nieto požiadal miestokráľa Miestokráľovstva Peru, aby anektoval Horné Peru. Domnieval sa totiž, že revolúcia bude v Buenos Aires ľahko prekonaná ešte pred tým, než by začal konečný útok na mesto.

Regentská vláda v Španielsku vyhlásila Buenos Aires za "nečestné mesto", ustanovila Montevideo za nové hlavné mesto Miestokráľovstva Río de la Plata a Francisca Javiera de Elío za nového miestokráľa. Ale Májová revolúcia nebola od počiatku separatistická. Patrioti podporovali legitimitu zastupiteľstiev v amerických kolóniách, kým rojalisti podporovali regentskú vládu v Španielsku. No obe skupiny konali v mene španielskeho kráľa Ferdinanda VII. Všetci verili, že pri absencií oprávnenej kráľovskej moci sa moc vracia ľuďom, ktorí sú oprávnení menovať svojich vlastných vodcov. Spory sa viedli v otázke, koho je možné považovať za ľud a ktoré územie by malo mať suverenitu. Rojalisti sa domnievali, že tieto práva patria iba ľudu v európskom Španielsku, a tento ľud mal právo vládnuť nad celým impériom. Naopak lídri Májovej revolúcie boli presvedčení, že toto právo sa vzťahuje na všetky hlavné mestá Španielskeho kráľovstva. José Gervasio Artigas zas bol presvedčený, že toto právo je aplikovateľné na všetky regióny impéria, no tieto by mali zostať zjednotené v rámci určitej konfederácie[8]. Tieto tri skupiny tak medzi sebou navzájom bojovali, no spory o organizácií Argentíny (centralistickej alebo konfederačnej) pokračovali následne v Argentínskej občianskej vojne ešte mnoho rokov po skončení vojny za nezávislosť.

Bitka pri Suipacha (1810).

Prvé dve vojenské výpravy zorganizované revolučnou chuntou v Buenos Aires smerovali proti mestu Córdoba, kde bývalý miestokráľ Santiago de Liniers organizoval kontrarevolúciu a voči vtedajšej vláde v Paraguaji, ktorá nechcela uznať výsledky udalostí Májovej revolúcie.

Ale armáda, ktorú zorganizoval de Liniers v Córdobe dezertovala ešte pred bitkou. Následne sa pokúsil bývalý miestokráľ utiecť do Horného Peru v očakávaní, že sa pripojí k rojalistickej armáde vyslanej z Miestokráľovstva Peru, aby potlačila revolúciu v Buenos Aires. Dňa 6. augusta 1810 zajal de Liniersa a ostatných vodcov kontrarevolúcie plukovník Francisco Ortiz de Ocampo, ktorý viedol armádu vyslanú z Buenos Aires. Týchto však nepopravil ako mu bolo nariadené, ale poslal ich späť do Buenos Aires ako väzňov. V dôsledku tohto rozhodnutia bol Ocampo degradovaný a za nového veliteľa armády bol menovaný Juan José Castelli. 26. augusta nechal Castelli popraviť väzňov z Córdoby a viedol armádu na sever smerom k Hornému Peru[9].

• Prvé ťaženie do Horného Peru (1810 – 1811)

Po zabezpečení vernosti severozápadných provincií Májovej revolúcií prostredníctvom zvolenia ich zástupcov do chunty v Buenos Aires, poslal Castelli generála Antonia Gonzáleza de Balcarce do Horného Peru. Tento bol však porazený rojalistami v bitke pri Cotagaita (27. október 1810). Castelli následne poslal nové jednotky, ktoré dosiahli prvé víťazstvo patriotov v bitke pri Suipacha (7. november 1810), čo prinieslo Buenos Aires kontrolu nad Horným Peru. Počas tejto bitky boli zajatí a následne popravení velitelia rojalistov. Castelli potom navrhol chunte v Buenos Aires prekročiť rieku Desaguadero a začať tak útok na územia patriace pod Miestokráľovstvo Peru. Tento návrh bol ale zamietnutý. Na hraniciach sa stretli armády patriotov a rojalistov, kde začali vyjednávania. Rojalisti však postúpili a porazili Castelliho v bitke pri Huaqui (20. jún 1811), jednotky patriotov sa po bitke rozptýlili a opustili oblasť. Odpor partizánov verných patriotom však udržal armádu rojalistov v oblasti a zabránil im v postupe na juh.

• Paraguajské ťaženie (1810 – 1811)

Iné jednotky vyslané z Buenos Aires boli vedené Manuelom Belgranom[10] a presúvali sa popri rieke Paraná v smere do Paraguaja. V bitke pri Campichuelo (19. december 1810) zvíťazili patrioti. Ale v bitkách pri Paraguarí (19. január 1811) a pri Tacuarí (9. marec 1811) boli jednotky patriotov zdecimované. Ťaženie tak z vojenského hľadiska skončilo, no o niekoľko mesiacov neskôr nasledoval Paraguaj argentínsky príklad, odtrhol sa od Španielska a vyhlásil nezávislosť.

• Prvé ťaženie v Banda Oriental (1811)

Aj v oblasti Banda Oriental (súčasný Uruguaj) verili miestni Criollos rovnakým myšlienkam, ako v Buenos Aires. V tejto súvislosti požiadal José Gervasio Artigas Buenos Aires o podporu svojho povstania. Povstanie začalo, keď sa stretla približne stovka mužov a odmietla vernosť miestokráľovi Eliovi. Prvá väčšia bitka sa udiala pri Las Piedras (18. máj 1811), kde povstalci porazili rojalistov. V máji 1811 začalo obliehanie Montevidea, ktoré trvalo do októbra toho istého roka. Počas tohto obdobia neúspešne obliehali mesto jednotky Spojených provincii La Platy. Ale potom, čo do oblasti vyslali podpornú armádu Portugalci, uzavrelo Buenos Aires s obrancami Montevidea mier a uznalo Elia za vládcu oblasti Banda Orienta. Artigas považoval tento mier za zradu, prerušil vzťahy s Buenos Aires a zrušil obliehanie Montevidea. Toto však bolo nakoniec Artigasom obsadené v roku 1814.

Bitka pri Salta (1813).

Neuspokojivé výsledky ťažení v Paraguaji a Hornom Peru viedli v septembri 1811 k nahradeniu chunty triumvirátom. Nová vláda sa rozhodla podporiť nové ťaženie do Horného Peru s reorganizovanou severnou armádou, pričom dosadila Josého de San Martína do jej čela[11]. San Martín bol veterán napoleonskych vojen, ktorý sa krátko pred tým vrátil zo Španielska. Od vlády dostal príkaz na vytvorenie novej jazdeckej jednotky známej ako "Regimiento de Granaderos a Caballo", teda regiment horských granátnikov[12].

• Druhé ťaženie do Horného Peru (1812 – 1813)

Za nového generála severnej armády bol vymenovaný Manuel Belgrano. Čeliac veľkej invázií armády rojalistov, ktorú viedol generál Pío de Tristán[13], rozhodol sa Belgrano pre taktiku spálenej zeme. Nariadil evakuáciu obyvateľov miest San Salvador de Jujuy a Salta a spálil všetko, čo zostalo za jeho ustupujúcou armádou.

Svojim rozhodnutím sa Belgrano obrátil voči nariadeniu triumvirátu, no bol odhodlaný bojovať s rojalistami pri meste San Miguel de Tucumán. Tu sa s nimi skutočne 24. a 25. septembra 1812 stretol a zaznamenal veľké víťazstvo. Následne pokračoval v úspechoch, keď v bitke pri Salta (20. februára 1813) porazil rozhodujúco armádu rojalistov, ktorej vojaci pri úteku dokonca odhadzovali svoje zbrane. Veliteľ armády rojalistov Pío de Tristán sa vzdal Belgranovi, ktorý jeho mužom udelil amnestiu a prepustil ich. V ďalších stretoch sa však už patriotom nedarilo tak ako pred tým. V bitkách pri Vilcapugio (1. október 1813) a pri Ayohuma (14. november 1813) vyhrala armáda rolajistov, následkom čoho sa musela severná armáda stiahnuť z oblasti.

• Druhé ťaženie do Banda Oriental (1812 – 1814)

Bitka pri San Lorenze (1813).

Na začiatku roka 1812 bol koniec mieru medzi Buenos Aires a Montevideom. Buenos Aires vyslalo preto armádu do Banda Oriental, na čele ktorej stál Manuel de Sarratea[14]. Tento však bol čoskoro vymenený za Josého Rondeau, ktorý začal druhé obliehanie Montevidea[15]. Veliteľ miestnych rojalistov Gaspar de Vigodet sa síce pokúsil prelomiť obliehanie mesta, no bol porazený v bitke pri Cerrito (31. december 1812). Následne sa španielske námorníctvo pokúsilo narušiť pozemnú blokádu námornými nájazdmi na neďaleké osídlenia, ktoré sa nachádzali na západnom brehu rieky Uruguaj. 31. januára 1813 sa španielske jednotky z Montevidea vylodili neďaleko mesta San Lorenzo v provincii Santa Fe, no boli absolútne porazené plukom granátnikov vedených San Martínom (3. februára 1813). Táto porážka zastavila ďalšie španielske snahy o nájazdy na západný breh rieky Paraná. Za to triumvirát povýšil San Martína na generála.

Práve regiment granátnikov bol hlavným nástrojom revolúcie, ktorá sa uskutočnila 8. októbra 1812. Táto ukončila vládu prvého triumvirátu a pomohla dostať sa k moci druhému triumvirátu. Tento bol považovaný za viac oddaný otázke nezávislosti. Druhý triumvirát zvolal národné zhromaždenie (nazývané tiež Asamblea del Año XIII, teda zhromaždenie roku 13), čo de facto znamenalo vyhlásenie nezávislosti. Zhromaždenie sa však rozhodlo vymeniť triumvirát za nový jedno-osobový úrad nazvaný "Director Supremo", teda hlavný riaditeľ. Za prvého riaditeľa bol zvolený Gervasio Antonio de Posadas[16].

Jedným z prvých opatrení, ktoré Posadas urobil, bolo vytvorenie námornej flotily, ktorá bola financovaná miestnym politikom a bohatým obchodníkom Juanom Larreaom. Na jej čelo 14. mája 1814 dosadil podplukovníka Williama Browna[17]. Napriek všetkým predpokladom, improvizovaná flotila patriotov v bitke pri Buceo (14. až 17. máj 1814) porazila španielsku flotilu. Táto výhra ochránila prístav Buenos Aires a umožnila pád Montevidea, ktoré už nedokázalo odolať obliehaniu. Mesto už nedostávalo zásoby z mora a tak bolo 23. júna 1814 vydané obrancami, ktorí sa vzdali.

Pád Montevidea znamenal elimináciu nebezpečenstva zo strany rojalistov z oblasti Banda Oriental a zároveň znamenal koniec španielskeho Miestokráľovstva Río de la Plata. Čoskoro potom bol William Brown povýšený na admirála. Carlos María de Alvear[18], ktorý bol poverený vedením obliehania Montevidea bol iba pár dní pred tým, než sa mesto vzdalo, vymenovaný za Directora Supremo. Tento však bol aj vzhľadom na negatívny postoj armády veľmi skoro vymenený za Ignacia Álvareza Thomasa prostredníctvom palácového prevratu[19]. Ignacio Álvarez Thomas následne menoval de Alveara za generála severnej armády, čím vystriedal Josého Rondeaua. Reálne však k tejto zmene neprišlo a Rondeau zostal na svojom mieste.

• Tretie ťaženie do Horného Peru (1815)

V roku 1815 severná armáda, neoficiálne stále pod velením Josého Rondeaua, začala novú ofenzívu do Horného Peru, ale bez formálneho pokynu a schválenia zo strany Directora Supremo. Keďže chýbalo schválenie od najvyšších miest, severná armáda čelila od začiatku anarchii. Navyše čoskoro potom stratila armáda aj pomoc zo strany provinčnej armády z mesta Salta. Po porážkach severnej armády boli severné teritóriá Horného Peru pre Spojené provincie La Platy stratené. Ale španielska armáda nedokázala postúpiť ďalej na juh, keďže bola úspešne zastavená pri meste Salta miestnymi povstalcami, ktorých viedol Martín Miguel de Güemes[20].

Neúspešný výsledok tretieho ťaženia do Horného Peru rozšíril po Európe chýry, že Májová revolúcia skončila. Okrem toho sa kráľ Ferdinand VII. vrátil na španielsky kráľovský trón v roku 1815, takže bolo potrebné urýchlene rozhodnúť o politickom statuse Spojených provincií Río de la Plata. 9. júla 1816 sa stretlo v meste San Miguel de Tucumán zhromaždenie reprezentantov provincií (nazývané v súčasnosti Congreso de Tucumán), ktoré vyhlásilo nezávislosť Spojených provincií Južnej Ameriky (resp. Spojených provincií Río de la Plata) od španielskej koruny, zároveň boli vyhlásené ustanovenia pre vytvorenie ústavy.