Slintačka a krívačka

Vírus slintačky a krívačky je relatívne odolný voči vonkajšiemu prostrediu. Prežívanie vírusu v prostredí je veľmi variabilné a závislé na materiáli, v ktorom je vírus lokalizovaný, na pôvodnej koncentrácii vírusu, kmeni vírusu, vlhkosti, teplote a hodnote pH. Vírus je schopný prežívať napríklad na sene či slame až 20 týždňov, až 14 dní na vyschnutých výkaloch, 39 dní v moči, až 6 mesiacov v blate, 3 dni na pôde v lete a 28 dní na pôde na jeseň.[12] Vírus je oveľa odolnejší v tkanivách ako vo vonkajšom prostredí.[9] Teploty nad 50 °C vírus celkom inaktivujú, pri chladničkovej teplote a teplote pod bodom mrazu vírus prežíva. Pokiaľ ide o pH, vírus je schopný prežívať pri pH od 6 do 9.[13] Pri zrení mäsa, kde pH klesá vďaka biochemickým procesom vo svalovom tkanive pod pH 6,0, sa vírus celkovo inaktivuje. Virus FMDV naopak prežíva v kostiach a lymfatických uzlinách zabitých infikovaných zvierat. Pri nedostatočnom poklese pH pri zrení mäsa môže takisto prežívať.[13] V mlieku z infikovaných kráv je vírus prekvapivo chránený voči vyšším teplotám, pasterizácia mlieka alebo UHT ohrev však vírus bezpečne zničí. Pri výrobe syrov chráni vírus v mlieku mliečny tuk aj pri poklese pH.[9]

SLAK sa prenáša priamym kontaktom s chorým zvieraťom a nepriamo cez kontaminované sekréty, výkaly, živé či neživé vektory (nosiče) alebo vzduchom.[18] Živé vektory môžu byť všetky zvieratá, vrátane človeka, ktoré prenášajú vírus mechanicky, t. j. vírus je ukrytý v nich alebo na povrchu ich tela, bez toho aby sa množil. Z epizootologického hľadiska hrajú významnú rolu najmä vtáky, túlavé psy a mačky.[12] Volne žijúca raticová zver síce predstavuje potencionálne riziko pre chovaný dobytok[19], ale napríklad vo Veľkej Británii nebol nikdy preukázaný prenos SLAK z jeleňovitých na domáce zvieratá.[20] Navyše sa u jeleňovitých nepreukázalo dlhodobejšie vylučovanie vírusu.[21] Ďalším významným nosičom vírusu je človek.[12] Vírus môže ľuďom priľnávať na kožu (dlane, za nechty), na oblečenie alebo na topánky. Taktiež vybavenie fariem (náradie) kontaminované vírusom alebo kontaminované kolesá a podvozky automobilov sa podieľajú na prenose SLAK.[18] Vzduchom sa SLAK prenáša vo forme aerosólu na vzdialenosť až 60 km nad pevninou a až 300 km nad morom.[13] Prenos vírusu je samozrejme veľmi ovplyvnený aktuálnymi klimatickými pomermi.[12]

Hlavným zdrojom sú predovšetkým infikované zvieratá, a to ako klinicky choré, tak aj zvieratá v inkubačnej dobe (t. j. zatiaľ bez klinických prejavov SLAK). Je to dané tím, že vírus sa vylučuje všetkými sekrétmi a výkalmi už 2 – 3 dni pred prepuknutím klinických príznakov. Vírus FMDV je možné nájsť vo vydychovanom vzduchu infikovaných zvierat, v moči, truse, slinách, mlieku a sperme.[12][22] Zdrojom vírusu môžu byť tiež tzv. „trvalí nosiči“[13], ktorí sú definovaní ako zvieratá, pri ktorých sa vírus vylučuje aj po 28. dni infekcie a neskôr.[23] U byvolov v Afrike bolo preukázané, že niektorí jedinci môžu vylučovať FMDV až po dobu 5 rokov.[24] Aerosól obsahujúci vírusové partikule FMDV je najvýznamnejším zdrojom infekcie pre dobytok, ovce a kozy.[7] Uvádza sa, že najviac aerosólu vyprodukujú infikované prasce, potom dobytok a ovce.[7][18] Na druhej strane dobytok nakazený slintačkou a krívačkou vyprodukuje najviac vírusu FMDV zo všetkých druhov a je tak považovaný za dominantný zdroj kontaminácie prostredia.[25] Pre názornosť: jedna krava počas prvého týždňa choroby kontaminuje svojimi exkrétmi (sliny, moč, trus, tekutina z prasknutých pľuzgierov) prostredie viac ako jednou miliardou infekčných jednotiek.[25] Mäso a mastné výrobky pochádzajúce z infikovaných zvierat sú ďalším významným zdrojom vírusu, ale iba v prípade, pokiaľ pH v mäse nekleslo pod 6,0 alebo masné výrobky neboli tepelne spracované.[13]

Štáty, z ktorých bol v rokoch 1990 – 2002 hlásený výskyt slintačky a krívačky spôsobený sérotypom 0

Slintačka a krívačka je rozšírená takmer po celom svete[18], pričom k rapídnemu globálnemu šíreniu došlo najmä po druhej svetovej vojne.[26] V súčasnej dobe sa SLAK vyskytuje endemicky predovšetkým na Strednom východe, v Afrike, niektorých častiach Ázie a v Južnej Amerike.[13] Svetová organizácia pre zdravie zvierat (OIE, anglicky The World Organisation for Animal Health) delí krajiny podľa výskytu SLAK do troch kategórií: 1. štáty prostej SLAK bez vakcinácie, 2. štáty prostej SLAK s použitím vakcinácie, 3. štáty s výskytom SLAK.[27] Každá kategória je presne definovaná a toto delenie má zásadný vplyv na medzinárodný obchod so živými zvieratami a živočíšnymi produktmi.

Jedinou krajinou, kde slintačka nebola nikdy hlásená, je Nový Zéland. Medzi oblasti, kde sa choroba nevyskytla už veľa rokov, patrí Austrália, Severná a Stredná Amerika. Napríklad v Severnej Amerike bola slintačka a krívačka naposledy hlásená v roku 1929 v USA, 1952 v Kanade a v roku 1954 v Mexiku.[18] Na území Česka bola slintačka a krívačka naposledy diagnostikovaná v roku 1975.[28]

Ochorenie sa do Európy dostalo ako viacero iných chorôb z Stredného východu alebo zo severnej Afriky, pričom najčastejšie epidémie vstupujú na európsky kontinent cez Turecko či Rusko, zo Severnej Afriky potom cez balkánske krajiny a Taliansko.[25][29] Počas veľkej pandémie v rokoch 1937 – 1939, ktorá vypukla vo Francúzsku, bolo v tejto krajine zaznamenaných 378 000 ohnísk, 700 000 ohnísk v Nemecku, 265 000 v Holandsku, 240 000 v Česko-Slovensku, v Poľsku 234 000 a v Belgicku 102 000 ohnísk.[30] Počas tejto pandémie bola v Nemecku prvýkrát testovaná inaktivovaná vakcína proti SLAK vyvinutá pánom Waldmannom. Posledná rozsiahla pandémia v 20. storočí, ktorá bola spôsobená na európske pomery do tej doby neznámym subtypom A5, zasiahla Európu v rokoch 1951 – 1952.[25] Primárne ohniská tejto pandémie boli v oblasti Porýnia, odkiaľ sa postupne choroba rozšírila do celej Európy. Medzi postihnutými štátmi bolo Taliansko, západné Nemecko, Holandsko, Belgicko, Grécko a Dánsko. Straty si podľa údajov FAO vyžiadali okolo 600 miliónov amerických dolárov, ale reálny ekonomický dopad bol zrejme v dôsledku zlyhania ochrannej vakcinácie ďaleko vyššia.[29] Po tejto udalosti bola počas 50-tych rokov vo väčšine európskych štátov začatá plošná vakcinácia majúca za následok razantné zníženie počtu nových ohnísk z európskych chovov dobytka. Nové prípady vypuknutia slintačky a krívačky boli aj vďaka dokonalým preventívnym opatreniam veľmi sporadické. Pozornosť západných štátov Európy sa zamerala na oblasť Blízkeho východu, najmä na Turecko, odkiaľ sa očakával prienik nových exotických kmeňov FMDV. Počas rokov 1962 – 1987 sa v oblasti Turecka a Balkánskych štátov uskutočnilo 30 vakcinačných kampaní sponzorovaných FAO. Pri vakcinačnom projekte v juhovýchodnej Európe bolo aplikovaných 25 miliónov vakcinačných dávok v celkovej hodnote 12 miliónov USD.[29]

V 80-tych rokoch bola na žiadosť komisárov vtedajšej EU vypracovaná analýza, ktorá mala za cieľ porovnať dve varianty boja proti SLAK: vakcinácia zvierat verzus bezvakcinačná stratégia (tzv. bezvakcinačná politika). Bezvakcinačná politika bola založená na princípe veľmi dôsledné kontroly importu a exportu zvierat a živočíšnych produktov, úplnom zákaze očkovania a to aj v prípade vzniku ohniska, ďalej tiež na razantných opatreniach v prípade prepuknutia choroby a jej eradikácii metódou stamping-out (t. j. utatenie všetkých vnímavých zvierat v ohnisku a v jeho tesnej blízkosti).[29] Zavedenie bezvakcinačnej politiky bolo podporené niekoľkými argumentmi. V prvom rade bolo územie Európskej únie v roku 1989 1989 bolo 10 rokov prostej SLAK. Okrem toho z celkového počtu primárnych ohnísk potvrdených v Európe v rokoch 1977 – 1987 plných 13 vzniklo buď na základe úniku vírusu FMDV z laboratória alebo použitím očkovacích látok s nedostatočne inaktivovaným vírusom (tzn., že ohnisko vzniklo priamo v dôsledku vakcinácie).[31] Pri rozhodovaní hralo dôležitú úlohu aj ekonomické hľadisko. Podľa prognostických odhadov odborníkov sa v horizonte 10 rokov predpokladalo v rámci bezvakcinačnej politiky prepuknutie 13 primárnych ohnísk, v najhoršom prípade až 1 963 ohnísk SLAK v EU. Likvidácia týchto ohnísk by vyšla na 0,36 milióna, maximálne na 955 miliónov eur. Oproti tomu v prípade plošnej vakcinácie v celej EU by náklady dosiahli 1,135 miliardy eur (iba náklady na vakcínu).[29] Plošné očkovanie navyše obmedzuje obchod (export zvierat a živočíšnych produktov) s krajinami, ktoré sú SLAK prosté a nevakcinujú. Finančné straty v tomto prípade môžu dosahovať až 1,3 bilióna libier ročne.[31] Ďalšou dôležitou skutočnosťou je neexistencia jednej univerzálnej vakcíny, ktorá by chránila pred všetkými kmeňmi vírusu slintačky a krívačky. Z epidemiologického hľadiska je významný aj fakt, že pri infekcii očkovaných zvierat vysokou dávkou vírusu, môže dochádzať pri veľkej časti jedincov k vírusovému nosičstvu a permanentnému vylučovaniu vírusu do prostredia.[31] Z vyššie menovaných dôvodov sa preto upustilo od očkovania dobytka v EU a bezvakcinačná politika bola následne zakomponovaná do Rozhodnutia komisie č. 90/423/EC z 24. júna 1990, v ktorej bol stanovený termín 1. januára 1992 ako dátum úplného zákazu vakcinácie proti slintačke a krívačke. Toto uznesenie akceptovali a prijali za svoje tiež všetky vtedy ešte nečlenské európske krajiny vrátane Slovenska.[29]

Po zavedení bezvakcinačnej politiky sa v Európe do roku 2000 objavilo pár sporadických ohnísk bez väčších následkov (pozri tabuľka). Zlom nastal až v roku 2001, keď Veľkú Britániu a Západnú Európu postihla obrovská epidémia SLAK. Táto epidémia mala dopad nielen na britské poľnohospodárstvo, ale dotkla sa aj bežných občanov Spojeného kráľovstva a tým celej Európy. Od februára 2001 do septembra 2001 bolo evidovaných 2 060 ohnísk, pričom 2 030 ohnísk sa nachádzalo na území Veľkej Británie.[29] Katastrofa mala aj sociálno-politickú odozvu. Po zdolaní epidémie sa opäť otvorila medzi odborníkmi diskusia o boji proti slintačke a najmä o tom, či vakcinovať alebo nevakcinovať.

Od roku 2002 až do roku 2008 bola slintačka a krívačka hlásená iba z Ruska, Turecka a Spojeného kráľovstva.[32] Zatiaľ čo ázijská časť Turecka je trvale ponorená a každoročne je tu hlásených viac ako 100 ohnísk, v prípade ohniska neďaleko mesta Pirbright v Anglicku (2007) išlo o únik vírusu z laboratória a nákaza bola ihneď zastavená. Zatiaľ čo Veľká Británia bola opäť zaradená medzi krajiny prostej SLAK, dobytok v Turecku predstavuje stále veľkú hrozbu pre celú Európu.[29]

Slintačka a krívačka je síce považovaná za zoonózu, ale výskyt choroby u človeka je veľmi vzácny.[1] Na celom svete bolo dosiaľ laboratórne potvrdených a popísaných iba asi 30 – 40 prípadov slintačky u človeka, ale vzhľadom na obmedzené možnosti diagnostiky v rozvojových krajinách s endemickým výskytom SLAK môže byť skutočný počet nakazených ľudí vyšší.[33] Prvý zdokumentovaný prípad SLAK u ľudí pochádza z roku 1834, kedy 3 veterinári skúšali dobrovolne infikovať sami seba. Počas štyroch dní vypili pohár nepasterizovaného mlieka z chorých kráv. Skoro nato sa u nich prejavili prvé klinické príznaky choroby.[34] Posledný publikovaný prípad pochádza z roku 1966 z Veľkej Británie, kde sa nakazil jeden muž po požití nepasterizovaného mlieka od kravy.[35] Choroba u ľudí nebola nikdy preukázana z pasterizovaného mlieka.[36] Hoci niektorí vedci varújú pred možnou mutáciou vírusu FMDV a jeho prenose na človeka,[33] s ohľadom na poznatky z histórie je riziko prenosu na človeka a vzniku epidémie veľmi nízké.[37] Človek sa zdá byť proti vírusu silne rezistentný. V prípade prepuknutia infekcie u človeka ale nie je známe, či choroba prebieha ako následok lokálnej replikácie v mieste preniknutia do organizmu alebo môže vyvolať celkové systémové ochorenie človeka.[37]

SLAK u človeka je najčastejšie spôsobená sérotypom O a A, výnimočne sérotypom C. K infekcii dochádza zrejme cez odreniny na koži a sliznici pri priamom kontakte so zvieratami alebo konzumáciou čerstvého nepasterizovaného mlieka.[1] Inkubačná doba sa pohybuje od 2 – 6 dní. Hlavnými príznakmi sú horúčka, bolesť v krku, afty v ústnej dutine a na jazyku, afty na koži medzi prstami na rukách a nohách. Ak nedôjde k bakteriálnej kontaminácii afta, príznaky zmiznú do 1 – 2 týždňov.[38] Podobné, ale oveľa častejšie ochorenia ľudí sú zapríčinené príbuznými pikornavírmi rodu Enterovirus alebo herpesvírmi. Najmä u detí je popísaná tzv. choroba rúk, nôh a úst (z anglického hand, foot and mouth disease), ktorú vyvoláva vírus Coxsackie A alebo enterovírus 71.[1][36] Ďalšou chorobou s podobnými príznakmi je herpetická gingivostomatitída. Je spôsobená herpesvírem HSV-1 a ide o vôbec najpočetnejšiu akútnu stomatitídu človeka.[39]

Z epidemiologického hľadiska je dôležitý aj fakt, že človek môže prenášať FMDV aj vnútri svojho tela a stáva sa tak zdrojom infekcie aj pre zdravé zvieratá.[40] V 70-tych rokoch bol izolovaný vírus zo sliznice nosa a hltanu u ľudí, ktorý nevykazovali príznaky choroby.[41] Nasledne bol popísaný prípad prenosu nákazy z ošípaných na dobytok prostredníctvom ošetrovateľa, u ktorého bol vírus nájdený v nose a hltane. Autori uvádzajú životaschopnosť vírusu na slizniciach u človeka až 24 hodín.[42]

V prvej fáze ochorenia sa u zvierat vyvinie horúčka, ktorá môže dosahovať až 41 °C. Počas niekoľkých hodín po infekcii sa začnú formovať vezikuly (pľuzgiere) na sliznici v ústnej dutine, na jazyku a na mulci. Pľuzgiere sú pre zvieratá veľmi bolestivé a dochádza k výraznému slineniu (slinotok), zvieratá odmietajú prijímať potravu, škrípu zubami, sú apatické a často ležia. V prípade pastvového chovu sa v tejto chvíli choré jedince izolujú od stáda. V rovnakej dobe dochádza k rapídnemu poklesu tvorby mlieka u dojníc. Vezikuly sa objavujú aj medzi prstami a na korunke kopyta. Bolestivosť lézií na kopyte je príčinou krívania a neochoty sa pohybovať. Choré kravy môžu dupať či kopať končatinami. Po dvoch až troch dňoch vezikuly praskajú a na ich mieste sa objavujú afty s krvavou spodinou. Tie môžu v prípade bakteriálnej infekcie začať hnisať. Po 2 týždňoch dochádza k samouzdraveniu, hoci choroba môže zanechať na zvierati aj trvalé následky, napr. v podobe trvalého poklesu dojivosti a hmotnostního prírastku.[9][18][55] U teliat môže dôjsť v dôsledku myokarditídy k náhlemu úhynu.[7]

U ovcí a kôz je priebeh podobný u dobytka, ale s menšou intenzitou.[7] Klinické príznaky u ovcí a kôz objavia v 3. deň virémie, t. j. v priemere 7 dní po kontakte s vírusom. Prvým a dominantným vírusom SLAK u ovcí je krívanie.[56] Choré ovce majú horúčku, separujú sa od stáda a vykazujú neochotu k pohybu. Vezikuly sa objavujú na všetkých častiach kopyta – v medziprstí, v korunkovej časti atď. Vezikuly sa tvoria aj v ústnej dutine, ale rýchlo praskajú a pokiaľ nedôjde k bakteriálnej kontaminácii, sú ľahko prehliadnuteľné. Zhruba u 25 % ovcí sa nevyskytnú vezikulárne lézie vôbec. Pri jednej experimentálnej štúdii bolo zistené, že z celkovo 57 infikovaných ovcí, ktoré mali lézie na končatinách, iba 4 jedince mali pľuzgiere v v ústnej dutine.[57]

Inkubačná doba u ošípaných sa síce spravidla pohybuje v niekoľkých dňoch (maximálne 14 dní), aj napriek tomu existujú silne virulentné kmene, u ktorých inkubačná doba trvá okolo 18 hodín.[53] Príkladom vysoko virulentného kmeňa je sérotyp O, konkrétne jeho subtyp Cathay, ktorý bol izolovaný epidémiou v roku 1997 na Taiwane.[58] Tento kmeň FMDV bol silne patogénny pre ošípané, naopak dobytok ním neochorie.

V prvej fázi infekcie sa dostavujú pohybové problémy, kôža v korunkovej oblasti okolo spárkov bledne a zvieratá trpia horúčkou. Teplota môže dosahovať až 42 °C. Choré ošípané sa prestávajú pohybovať, zhlukujú sa a ulíhajú bez záujmu o potravu. Na končatinách sa objavujú prvé známky zápalu – začervenanie, bolestivosť. Vezikulárne lézie sa objavujú predovšetkým na končatinách – v oblasti korunky spárku, ale aj v oblasti paspárku. Niekedy môže dôjsť až k úplnému vyzutia rohového puzdra spárku (latinské označenie exungulatio). Tieto ošípané už niesú schponé sa postaviť na končatiny a pohybovať sa. Pľuzgiere sa dajú nájsť na jazyku a na mäkkom patre. Ošípané rapídne strácajú hmotnosť. Mláďatá ošípaných do veku 14 dní hynú na perakútnu myokarditídu.[53]

Klinické prejavy SLAK (pozri kapitolu „klinické príznaky“) sú detailne známe a môžu sa vyskytovať v rôznej intenzite. Na základe týchto klinických príznakov sa dajú vysloviť podozrenia na výskyt SLAK v chove. Tieto základné symptóny musia okrem veterinárnych lekárov poznať aj chovatelia dobytka, a tí su podľa slovenskej legislatívy povinní každé podozrenie neodkladne hlásiť buď súkromnému veternárovi, alebo Krajskej veterinárnej správe.[62] Podozrenie na výskyt SLAK v chove dobytka sa dá vysloviť pri zistení kombinácie týchto príznakov:

• horúčka
• pokles mliečnej produkcie
• apatia, anorexia, nepokoj
• nadmerné slinenie, škrípanie zubov
• pľuzgiere alebo afty v ústnej dutine, na mulci a na končatinách
• krívanie, podupávanie
• aborty
• úhyn teliat

Podobnými príznakmi sa však môžu prejavovať aj iné infekčné ochorenia, s ktorými je nutné počítať je potrebné ich rozlišovať na základe laboratórneho vyšetrenia. U ošípaných sa identicky prejavujú najmä vezikulární choroba ošípaných, vezikulární exantém ošípaných a vezikulárna stomatitída. U dobytka, oviec a kôz sa dá zameniť SLAK s vezikulárnou stomatitídou, bovinnou vírusovou diareou (BVD), infekčnou bovinnou rinotracheitídou, katarálnou horúčkou oviec, morom dobytka, kiahňami ovcí a kôz, zhubnou katarálnou horúčkou, stomatitídami inej etiológie či laminitídou.[18][26][63]

Laboratórne vyšetrenie vykonáva iba špecializované, štátnou veterinárnou správou schválené, akreditované leboratórium. Vzorky k vyšetreniu odoberá iba sukromný alebo štátny veterinárny lekár.[62] Svetové referenčné laboratórium FAO a zároveň referenčné laboratórium OIE pre SLAK sa nachádza v Institute for Animal Health v meste Pirbright v južnom Anglicku.[60] Ako vzorka pre vyšetrenie na SLAK sa odoberá 1 g tkaniva z neprasknutého alebo čerstvo prasknutého pľuzgieru. V niektorých krajinách sa odoberá výter hltanovo-pažerákovej sliznice (tzv. Probang test). Odobraná vzorka tkaniva sa vkladá do vzorkovnice s transportným médiom, ktoré predstavuje roztok glycerolu a 0,04 M fosfátového pufru v pomere 1:1 s pH v rozmedzí 7,2 – 7,4.[60] Prítomnosť fosfátového pufru je nevyhnutná, aby počas transportu nedošlo k poklesu pH pod 6,0 a tým k inaktivácii vírusu.[9] Laboratórna diagnostika sa delí na priamu identifikáciu pôvodcu a sérologické metódy (detekcia protilátok). Z metód priamej identifikácie sa najčastejšie používa komplementárny fixačný test, ELISA alebo izolácia vírusu jeho kultiváciou na bunečných kultúrach.[60] V poslednej dobe sa však stále viac začína presadzovať molekulárno-biologická metóda real-time PCR. Pomocou sérologických metód ako je ELISA či vírus neutralizačný test sa vykonáva pravidelný monitoring dobytka v štáte a najmä preventívne kontroly importovaných či exportovaných zvierat.[64]

Liečba slintačky a krívačky sa neuskutočňuje, preventívne očkovanie je zakázané.[27] Vo výnimočných prípadoch pri vzniku ohniska SLAK a rýchlom šírení nákazy môže Státní veterinární správa povoliť núdzovú vakcináciu v blízkosti ohniska nákazy. Preventívna ochrana štátneho územia pred zavlečením SLAK spočíva v prísnej kontrole importovaných zvierat a živočíšnych produktov zo zahraničí. Do Česka možno dovážať zvieratá a živočíšne produkty iba zo štátov, ktoré majú organizáciou OIE uznaný štatút krajiny SLAK bez vakcinácie.

Vo výskumnom pracovisku Plum Island Animal Disease Center sa vyvíjajú nové vakcíny a antivirotiká proti SLAK. Ide o o vakcinačnú banku pre Severnú Ameriku.

Očkovanie proti slintačke a krívačke je v dnešnej dobe stále často diskutovanou témou, aj keď v EU platí od roku 1992 zákaz vakcinácie.[25] Povolená je iba núdzová vakcinácia pri vzniku ohniska SLAK k zabráneniu ďalšieho šírenia. Tento trend sa používa aj vo väčšine ostatných krajinách sveta, ktoré majú štatút krajím prostej SLAK. Na druhej strane eradikácia SLAK v Európe, v Severnej a v niektorých častiach Južnej Ameriky je predovšetkým zásluhou masívnych vakcinácií počas 50.–80. rokov 20. storočia.[25]

História vzniku prvých vakcín siaha do obdobia tesne pred druhou svetovou vojnou, kedy nemeckí vedci začali testovať vakcíny pripravené zo slizníc jazyka infikovaného dobytka. Nemecký bádateľ Waldmann a jeho kolegovia izolovali živý vírus FMDV, ktorý nadviazali na adjuvans v podobe hydroxidu hlinitého a vírus následne inaktivovali formaldehydom.[65] Problém obmezeného zdroja vírusu a nutnosti experimentálnej infekcii zvierat, ktorá bránila v masívnej produkcii vakcín na trh, vyriešil o pár rokov neskôr holandský vedec Frenkel.[25] Ten v roku 1951 prvýkrát publikoval štúdiu o možnostiach kultivácie vírusu slintačky na epiteliálnych bunkách hovädzieho jazyku in vitro.[66] Pomocou tejto techniky mohla začať výroba vakcín a Holandsko sa tak v roku 1952 stalo prvou Európskou krajinou, kde sa začalo s plošnou vakcináciou proti SLAK. K ďalšej kvantifikácii pri produkcii vakcín dopomohlo používanie bunkových línií.[25]

V súčasnej dobe je v Európe a ďalších vyspelých krajinách prijímaný koncept vakcinácie iba v prípade vzniku ohniska SLAK ako tzv. núdzová vakcinácia. Preventívna plošná vakcinácia je celkovo odmietaná. Z týchto dôvodov sú zriaďované tzv. vakcínové banky pre určitý región. V týchto bankách sú uschované antigény a živé vírusy veľkého množstva kmeňov FMDV.[7] Vakcínové banky obsahujúce rôzne kmene vírusu sú nevyhnutné z dôvodu neexistencie jednej univerzálnej vakcíny. Medzi 7 sérotypmi FMDV nie je skrížená reakcia a dokonca aj medzi subtypmi rovnakého sérotypu môže byť sktížená reakcia veľmi slabá.[18] Z toho plynie, že v prípade prepuknutia ohniska SLAK musí byť použitá vakcína proti konkrétnemu subtypu. V prípade prepuknutia masívnej epidémie existujú navyše veľké obavy, že tieto banky nemôžu dodať dostatočné množstvo vakcín. Medzi ďalšie nevýhody vakcín patrí najmä nemožnosť rozozať pri sérologickom vyšetrení protilátky vzniknuté po vakcinácii (postvakcinačné) a protilátky vzniknuté po prebehnutej infekcii SLAK (postinfekčné). Navyše chránenosť nastupuje za dlhú dobu (1 – 3 týždne) po očkovaní. U zvierat vakcinovaných ale nedostatočne chránených nemusí byť ochorenie klinicky zjavné, hoci môžu vylučovať vírus do prostredia. U dobytka je takisto známe trvalé nosičstvo vírusu aj u vakcinovaných jedincov. Tieto fakty a ďalšie problémy motivujú vedcov k ďalšiemu výskumu na vakcínach proti SLAK.[7] Bolo už publikovaných množstvo prác týkajúci sa nových alternatív pre prípravu vakcín proti SLAK. Ide napríklad o podjednotkové vakcíny obsahujúce iba rekombinantne[67] alebo synteticky pripravený proteín VP1.[68][69] Dlhodobým pasážováním vírusu na bovinných bunkových líniách alebo kuracích embryách vznikli živé, oslabené vakcíny, ktoré síce boli bezpečné, ale nevykazovaly dostatočnú ochranu pred vírusom.[70] Iné experimenty sa zamerali na použitie prázdnych vírusových kapsíd FMDV (t. j. vírusová partikula bez RNA).[71][72][73] Na prelome tisícročí prišli americkí vedci s novinkou v tlmení slintačky a krívačky. Ide o použitie antivirotík v podobe interferónu (skratka IFN). Pretože pri núdzovej vakcinácii okolo ohniska SLAK sú vakcinované zvieratá bezpečne chránené až po niekoľkých dňoch, môžu sa tieto zvieratá pri rýchlom šírení vírusu nakaziť a tiež vylučovať vírus. Práve na zdravé, vakcinované zvieratá by mala byť aplikovaná interferónová liečba.[7] Prvé štúdie boli vykonané na ošípaných, ktorým bola aplikovaná vakcína súčasne s prasacím interferónom-α (pIFN-α) a hneďnasledujúci deň boli tieto ošípané vystavené vírusu slintačky a krívačky. U všetkých sledovaných ošípaných sa neobjavili žiadne klinické príznaky ani nebola zistená virémie v krvi.[74] V ďalšej štúdii bolo preukázané, že kombinácie vakcíny a pIFN-α chráni bezpečne po dobu 3 – 5 dní po aplikácii a pri použití tejto kombinácie jeden deň po kontakte zvieraťa s vírusom výrazne redukuje virémiu a znižuje vylučovanie vírusu.[75] Ale, pri testovaní interferónovej terapie u dobytka neboli dosiahnuté tak uspokojivé výsledky ako u ošípaných.[76]