1. divízia SS Leibstandarte Adolf Hitler

Jednotka vznikla z pôvodného 300 členného oddielu Hitlerovej osobnej stráže, označovaného ako SS-Stabwache Berlin, ktorý fungoval ako jeden z oddielov polovojenskej organizácie Sturmabteilung v područí nacistickej strany. V roku 1933 bola jednotka premenovaná na Leibstandarte Adolf Hitler a v roku 1934 spojená s ostatnými dispozičnými jednotkami SS-Verfügungstruppe a premenená na motorizovaný pluk - Leibstandarte SS Adolf Hitler (mot.). Na prelome júna a júla 1934 sa jednotka podieľala na tzv. Noci dlhých nožov, pri ktorej boli bez súdu popravení Hitlerovi nepohodlní predstavitelia velenia Sturmabteilung, na čele s Ernestom Röhmom.

Jednotka sa zúčastnila anšlusu Rakúska a okupácie Sudet a Čiech a Moravy.

V predvečer druhej svetovej vojny sa pluk delil na 3 prápory: SS-Standarte I „Deutschland“, SS-Standarte 2 „Germania“ and SS-Standarte 3 „Der Führer“. Svoj krst ohňom prekonal pluk pri invázii do Poľska. Tej sa zúčastnil najprv v stave 17. pechotnej divízie, keď bojoval pri Lodži. Príslušníci jednotky sa dopustili viacerých zločinov voči civilnému obyvateľstvu. Zavraždili asi 50 rasovo prenasledovaných v meste Błonie a postrieľali aj 200 obyvateľov mestečka Złoczew. Neskôr bol pluk nasadený v rámci. pancierovej divízie gen. Reinhardta pri útoku na Varšavu. Armádne velenie, ktorému jednotka podliehala vyjadrilo po skončení kampane nespokojnosť s bojovými výsledkami jednotky, predovšetkým vysokou mierou strát, ktorá významne prevyšovala väčšinu armádnych jednotiek.

Pred útokom Nemecka na západné krajiny (Fall Gelb) bol pluk Leibstandarte doplnený o batériu útočných diel Sturmgeschutz III. Jednotka bola nasadená pri obsadzovaní mostov cez rieku IJssel pri Zutphene v Holandsku, ktoré sa jej však nepodarilo zaistiť skôr ako ich obrancovia vyhodili do vzduchu. Príslušníci jednotky sa tiež „vyznamenali“, keď omylom spustili paľbu a ťažko zranili veliteľa nemeckých výsadkových jednotiek gen. Studenta. Neskôr sa pluk Leibstandarte zúčastnil obsadenia Rotterdamu a Hágu. Ako uznanie zásluh dostal oddiel vlajku pluku tzv. Fuhrerstandarte.

Následne bol pluk nasadený proti Britským a Francúzskym vojskám pri Arrase a prístave Dunkerque spolu s plukom Das Reich. Jednotka sa vyznamenala útokom na pozície delostreleckých pozorovateľov pri Wattenbergu. 28. mája 1940 príslušníci druhého práporu pluku pri dedinke Wormhout zavraždili 80 britských a francúzskych zajatcov v miestnej stodole. Udalosť sa stála známa ako Wormhoutský masaker.

Oddiely Leibstandate Adolf Hitler počas operácie Barbarossa.

Po skončení západoeurópskej kampane, bola jednotka rozšírená na brigádu, takže zahrnovala 6500 mužov. V roku 1941 sa počas útoku na Grécko zúčastnila bojov o priesmyky Klidi a Klisura. Následne bolo rozhodnuté o rozšírení jednotky na silu divízie a jej presunu na východ. Pred začiatkom operácie Barbarossa však jednotka nestihla byť rozšírená. O sile rozšírenej brigády postupovala v rámci vojsk Armádnej skupiny Juh Gerda von Rundstedta. Patrila najprv 1. tankovej skupine Ewalda von Kleista. Zúčastnila sa bojov o Umaň a Kyjev, neskôr úvodných pokusov o preniknutie na Krym. V októbri však presunuli jednotku na východ k Rostovu nad Donom na posilnenie rumunských jednotiek. Po začiatku operácie Blau na jar 1942 bola jednotka, poznačená veľkými stratami stiahnutá na odpočinok do francúzskej Normandie. Tu bola začlenená do tankového zboru SS a pretransformovaná na divíziu tankových granátnikov. Jej početný stav bol okolo 16 000 mužov. Divízia disponovala 150 mm húfnicami 15 cm sFH 18, 75 mm protitankovými kanónmi 7,5 cm Pak 40, či 88 mm protilietadlovými kanónmi flak. Disponovala aj oddielom samohybných diel StuG III. Neskôr divízia získala tankový pluk s jednou rotou tankov PzKpfw IV a dvoma rotami tankov PzKpfw III[1]. Tankový zbor SS pod vedením Paula Haussera tvorili 3 divízie okrem Leibstandarte Adolf Hitler to bola divízia Das Reich a Totenkopf. Divízia tiež dostala v rámci posíl prvé tanky Tiger I. Pri stiahnutí z frontu bola divízia nasadená pri zatýkaní zvyšku Židov žijúcich v Berlíne (tzv. Fabrikaktion).

Po porážke nemeckých síl pri Stalingrade bol tankový zbor SS povolaný na východný front aby zastavil sovietsku ofenzívu na Ukrajine. Jednotky boli postupne nasadzované do bojov o Charkov. Po obsadení Charkova príslušníci divízie zavraždili niekoľko stoviek sovietskych vojakov v Charkovskej vojenskej nemocnici. Oddiel pod vedením Joachima Peipera pri bojových operáciách v tejto oblasti vypálil niekoľko obcí a ich obyvateľov brutálne povraždil. Mnohých pri tom za živa upálili v stodolách a drevených kostoloch. Jednotka bola opäť stiahnutá a doplnená. V rámci reorganizácie z nej bolo prevelených veľké množstvo dôstojníkov, ktorí vytvorili základ novej divízie SS Hitlerjugend. Reorganizovanej divízii Leibstandarte Adolf Hitler velil Theodor Wisch.

Pred bitkou o Kursk bola posilnená novými tankami, vrátane roty o sile 12 tankov Tiger I. Tankový zbor SS pod Hausserovým vedením tvoril jedno z hlavných nemeckých útočných uskupení postupujúce v rámci Hothovej 4. tankovej armády. Medzi 5. a 9. júlom 1943 jednotka postupovala z oblasti Belgorodu smerom na severovýchod s cieľom obchvatom obísť Kursk. Tankový zbor SS postúpil najďalej spomedzi nemeckých jednotiek a v ťažkej tankovej bitke pri Prochorovke spôsobil vysoké straty sovietskej 5. gardovej tankovej armáde gen. Rotmistrova.

Panzer IV divízie LSSAH v talianskom Miláne.

Po prerušení operácie Citadela divízia odovzdala ťažké zbrane divíziám Das Reich a Totenkopf a bola urýchlene presunutá do Talianska, kde bola najprv zvrhnutá Mussoliniho vláda a neskôr došlo k mierovým rokovaniam. Divízia bola poverená strážnymi úlohami v severnom Taliansku, zasahovala proti partizánom a neskôr odzbrojovala okolité talianske jednotky.

V priebehu talianskej kampane bola jednotka znovu vyzbrojená ťažkými zbraňami a reorganizovaná na 1. tankovú divíziu SS Leibstandarte Adolf Hitler. V novembri 1943 však bola opäť presunutá na východný front.

Po sovietskom útoku cez Dneper bola divízia nasadená na zastavenie sovietskeho postupu pri Žitomire. Neskôr boli oddiely rozdelené na viaceré bojové skupiny a nasadené do bojov o Čerkassy. V polovici februára 1944 bola spolu so zvyškami III. tankového zboru nasadená pri prelomení obkľúčenia tzv. korsuňského kotla. Časť divízie bola následne poslaná na reorganizáciu a doplnenie do Belgicka, časť bojových skupín bola ponechaná na východnom fronte, kde sa zúčastnila bitky pri Kamenci Podolskom.

Reorganizované celky divízie v Belgicku boli pred Spojeneckým vylodením presunuté do Francúzska pre prípadné ohrozenie Pas-de-Calais spolu s divíziou SS Hitlerjugend, divíziou SS Götz von Berlichingen a divíziou Panzer Lehr. Po vylodení Spojencov bojovali tieto oddiely pri Carpiquet a Villers-Bocage, kde oddiel 101. pluku ťažkých tankov pod vedením Michaela Wittmana prekvapil britské jednotky a zničil takmer 30 tankov a iných obrnených vozidiel.[2] Z obkľúčenia pri Falaise sa divízii podarilo ustúpiť najmä vďaka zásahu nemeckej 272. pechotnej divízie. Pri ústupe z Falaiskeho kotla prišla divízia o všetky ťažké zbrane a celkovo za celú kampaň bojov v Normandii o asi 5000 mužov.

Po reorganizácii bola divízia nasadená počas bitky o Ardeny. Novým veliteľom sa stal Wilhelm Mohnke. Bojová skupina Joachima Peipera 17. decembra 1944 pri meste Malmedy povraždila pri postupe skupinu amerických vojnových zajatcov (tzv. malmédsky masaker). Po neúspechu nemeckej ofenzívy bola jednotka opäť stiahnutá a prevelená na východný front.

V marci 1945 sa oddiely zúčastnili operácie Frühlingserwachen, ktorej cieľom malo byť znovuzískanie ropných polí pri Balatone v Maďarsku. Časť jednotky sa zúčastnila bojov o Berlín, zvyšok sa vzdal Američanom v rakúskom Štajersku.[3]