Pyramída Ameneja Aamua
Pyramída Ameneja Aamua alebo Pyramída Ameneja Kemaua je kráľovská hrobka, ktorá leží pri juhovýchodnom okraji jazera Dahšúr pri rovnomennej dedine v Egypte.
- Pyramída Ameneja Aamua
- ÚDAJE
- Lokalita: Dahšúr
- Staviteľ: Amenej Aamu
- Obdobie: 13. dynastia
- Typ: pravá
- Materiál: nepálená tehla
- Základňa: 52,5 m
- Hrobka Ka: žiadna
- Pyramídy kráľovien: žiadna
Pyramídu nechal postaviť faraón 13. dynastie Amenej Aamu[1] (okolo 1750 pred Kr.), inak neznámy panovník, možno totožný s faraónom Sehotepibrem z Turínskeho zoznamu kráľov.
Pyramída a komplex
Nadzemná časť objektu je skoro úplne zničená. Podzemná časť je trochu viac zachovaná. Do subštruktúry sa vstupuje vchodom spred východnej steny pyramídy, ktorý nie je umiestnený osovo voči nej. Od vstupu pokračuje zostupná chodba až po prvý z troch uzatváracích kamenných blokov, od ktorého sa chodba trikrát lomí v rôznych úrovniach a končí v pohrebnej komore, ležiacej takmer pod zvislou osou pyramídy. Na vzdialenejšej polovici jej dna je vytesaná jama, v ktorej je umiestnený obrovský kremencový monolit, do ktorého bol vyhĺbený otvor pre rakvu s múmiou a menší pre kanopickú skrinku. Na druhej strane pri vchode do komory ležal kryt, ktorý po pohrebe presunuli na druhú stranu miestnosti, a tak uzavrel rakvu a kanopy v monolite. Približne v strede pozdĺžnej steny komory, v úrovni konca zasunutého krytu, sa nachádza výklenok s tretím uzatváracím kamenným blokom, ktorý sa po uzatvorení rakvy v monolite vysunul a v strede prehradil pohrebnú komoru. Zlodeji však aj tento systém prekonali a hrobku vylúpili.[2] V komore ostali len úlomky alabastrových kanôp s menom majiteľa, podľa ktorých ho dnes možno určiť.[3]
Výskum
Pyramídu objavil roku 1957 americký matematik, archeológ a etnograf Charles Arthur Musès, dôkladnejší výskum urobili až talianski egyptológovia Vito Maragioglio a Celeste Ambrogio Rinaldi v roku 1968.
Referencie
- Meno môže znieť aj Amenej Kemau. Prvá alternatíva staroeg. Aamu – „Ázijec“ je podľa Vernera pravdepodobnejšia. (Verner 2008, s. 339)
- Verner 2008, s. 340
- Lehner 1997, s. 185