Pontifical Oriental Institute

Santa Maria Maggiore od Alberta Pisa (1905)

Prvé, dočasné umiestnenie Pápežského orientálneho inštitútu bolo v bezprostrednej blízkosti Vatikánu, v budove Palazzo dei Convertendi, na námestí Piazza Scossacavalli, ktorú neskôr zabrala ulica Via della Conciliazione[2]. Pápežský orientálny inštitút bol do roku 1926 premiestnený do súčasných priestorov Pápežského biblického inštitútu, na ulici Via della Pilotta 25, odkiaľ sa natrvalo presťahoval na námestie Piazza Santa Maria Maggiore, 7 [3]. Na tomto námestí sa nachádza i Bazilika Santa Maria Maggiore, ktorá je zo všetkých chrámov v Ríme kresťanskému východu najbližšie. Slávne mozaiky, ktoré sa nachádzajú v tejto Bazilike boli vytvorené za pápeža Sixta  III. (432-440) a to na oslavu Tretieho ekumenického koncilu v Efeze (431), ktorý zdôraznil, že Ježiš Kristus je jedna osoba (nie dvoma oddelenými osobami). Koncil  vyniesol v dôsledku toho konsekvenciu, že Mária, jeho matka, je Božia matka, alebo Theotokos, ako ju nazývajú Gréci. Okrem toho je táto Bazilika známa i tým, že sa v nej nachádzajú pozostatky jasličiek, preto ju nazývajú ako ad Praesepe, chrám Betlehemu. Okrem toho koncom roku 860 apoštoli Slovanov, svätý Cyril a Metod, tu položili na oltár svoje liturgické knihy, čo je znakom toho, že od tohoto momentu, čo boli knihy schválené pápežom, bolo možné sláviť liturgiu v staroslovienskom jazyku. V bočnej uličke oproti Pápežskému orientálnemu inštitútu sa nachádza Bazilika Santam Prassede s karolínskymi mozaikami, ktoré svedčia o pápežovi sv. Pascalovi I., odporcovi ikonoklazmu, ktorý v čase výstavby Baziliky (r. 817) sa rozširoval na kresťanskom východe. Neďaleko od vchodu do tejto baziliky je umiestnená mramorová doska, ktorá pripomína, že v roku 869 na tomto mieste zomrel brat Cyrila, sv. Metod. V rámci komplexu budov, v ktorom sa nachádza Pápežský orientálny inštitút, je i kostol sv. Antona Veľkého (S. Antonio Abate), ku ktorému majú východní kresťania mimoriadnu úctu. Veľmi obľúbený je aj v Ríme, pretože donedávna sa v tomto kostole konalo požehnanie zvierat. Od vzniku Pápežského kolégia Russicum roku 1929, Piom XI. (1921 - 1939), bolo vedenie chrámu  zverené jezuitom žijúcim v tomto kolégiu[4]. Lokalita Orientálneho Inštitútu je v mnohých ohľadoch ideálna.

Mgr. Michel d'Herbigny, biskup a rektor Pápežského orientálneho inštitútu (Rím)

Pápežský orientálny inštitút bol vytvorený ako bratská inštitúcia Kongregácie pre východnú cirkev, ktorej meno sa v roku 1967 zmenilo na Kongregáciu pre východné cirkvi. Bez úzkeho prepojenia na túto dôležitú inštitúciu Svätej stolice by nebolo možné pochopiť účel a poslanie Pápežského orientálneho inštitútu. O jeho dôležitosti svedčí i skutočnosť, že bol založený uprostred „zbytočného masakru“ prvej svetovej vojny, v roku 1917. Otázka, prečo bol založený Orientálny Inštitút má i ďalšie, časovo vzdialenejšie dôvody. Bola známa ako la question d’Orient, otázka sa po prvýkrát vynorila po ponižujúcej porážke Otomanov zo strany Rusov v roku 1774, (por. Zmluvu Kutchuk-Kainarji), ktorá nabrala na svojej intenzite po vstupe Napoleona do Egypta v roku 1798: vynorili sa otázky budúcej existencie miliónov kresťanov žijúcich pod vládou Osmanov. Tieto otázky odzneli na eucharistickom kongrese v Jeruzaleme v roku 1893, keď východní katolícki patriarchovia informovali pápežského legáta kardinála Benoîta Langenieuxa o krutom zaobchádzaní s členmi ich spoločenstiev. Tento o situácii informoval pápeža Leva XIII. Pápež okamžite zvolal stretnutie východných katolíckych patriarchov na nasledujúci rok  (1894), z ktorého vyšiel apoštolský list Orientalium dignitas [5], známy ako Magna Charta o právach východných katolíkov.

Krátko po februárovej revolúcii v roku 1917, po zániku Ruského impéria a po postupnom zániku osmanskej ríše sa pápež rozhodol konať[6]. Svojím Motu proprio Providentis Dei[7] (1.05.1917), pápež vytvoril Východnú kongregáciu a ďalším motu proprio Orientis catholici (15.10.1917)[8] založil Pápežsky Orientálny Inštitút[9]. Prefektom novej Kongregácie sa stal samotný Sv. Otec i keď jeho bezprostredné vedenie zveril sekretárovi, ktorý podľa kánonickej normy (por. kán. 257 Pio-Benedectine[10] Codex Iuris canonici[11] z roku 1917 to presnejšie  špecifikoval) mal byť kardinálom. Už o  tri roky po založení Orientálu Benedikt XV. prostredníctvom apoštolskej konštitúcie Quod nobis in condendo,  dal  právo novovzniknutej inštitúcii udeľovať akademické tituly[12]. Pápež od samotného začiatku zdôrazňoval potrebu budovania bohatej špecializovanej knižnice[13], ktorá je neodlúčiteľnou súčasťou štúdia a vedeckého poznania kresťanského východu.

Pápež Benedikt XV.

Na začiatku boli profesori vyberaní z rôznych rehoľných rádov a dokonca aj laikov. Bol tam Antoine Delpuch (1868 - 1936)[14] z kongregácie Biely otec, ktorý mal v prvom roku po založení Orientálu (1918 - 1919) funkciu pro - prezident[15]; dvaja benediktíni medzi ktorými bol blahoslavený Ildefonsa Schustera; traja asuncionisti, medzi ktorými bol Martin Jugie (1878-1954), ktorý pôsobil na Orientálnom inštitúte iba počas prvých piatich rokov, ale ktorý je autorom monumentálnej syntézy dejín východnej teológie. Ďalej tu pôsobil jeden dominikán; mechitarista; štyria jezuiti, medzi ktorými bol známy archeológ Guillaume de Jerphanion (1877-1948); dvaja Rusi, Grék a Etiópčan; z troch laikov treba spomenúť Michelangela Guidiho, vynikajúceho filológa a historika[16].

Po tom, čo sa stal pápežom Pius XI., prevládal názor, že by bolo lepšie, keby sa vedenie Orientálneho inštitútu zverilo jednej reholi, ktorá by mala na starosti prípravu budúcich pedagógov. Jeho voľba padla na jezuitov a na istom stretnutí s generálnym predstaveným Vladimírom Ledochowským (14.09.1922) poveril jezuitov vedením Orientálneho inštitútu[17]. Na toto rozhodnutie pápeža mal vplyv i prvý prezident Orientálneho Inštitútu opát Alfredo Ildefonso Schuster, OSB, po ktorom nasledovali už len jezuiti. Prvým z nich v rokoch (1922-1931), bol Michel d’Herbigny (1880-1957). Bol to veľmi talentovaný človek, ktorý i vďaka vlastným publikáciam, vniesol do rodiacej sa inštitúcie na novom mieste Piazza S. M. Maggiore nový elán. Komplikácie jeho veľmi delikátnej misie v Rusku viedli k jeho predčasnému odchodu do dôchodku. Po D'Herbignym nasledoval ďalší prezident Inštitútu Emil Hermann (1932-1951), nemecký cirkevný právnik, ktorého notárska opatrnosť pomohla viesť inštitút počas vojny; nasledoval Ignacio Ortiz de Urbina (1951-1957), uznávaný patológ, ktorý pochádzal zo španielskeho Baskicka; Alphonse Raes (1957-1962), vynikajúci odborník sýrskej tradície, ktorý sa neskôr stal prefektom Vatikánskej knižnice; Joseph Gill (1962 – 1967), uznávaný odborník na koncil vo Florencii (1438 - 1445) a hlavný editor Aktov tohto koncilu. Počas jeho pôsobenia v roku 1965 sa začal používať titul Jezuitský rektor; Ivan Žužek (1967-1972), neskorší tajomník Pápežskej komisie pre revíziu východného kánonického práva; Georges Dejaifve (1972-1976), známy ekumenista; Eduard Huber (1976-1981), bývalý rektor Meudonskej školy v Rusku; Peter-Hans Kolvenbach (1981 - 1983), ktorý sa po krátkom pôsobení na Orientálnom inštitúte stal štvrťstoročným generálnym predstaviteľom Spoločnosti Ježišovej (1983 - 2008); Gilles Pelland (1984-1986), ktorý sa neskôr stal rektorom Gregoriánskej univerzity; Gino Piovesana (1986 - 1990), ktorého skúsenosť rektora na  jezuitskej univerzite Sophia v Tokiu a jeho odborná znalosť ruskej filozofie bola dobrým základom pre vedenie Orientálneho inštitútu; Clarence Gallagher (1990 - 1995), cirkevný právnik, dekan a rektor; Gilles Pelland (1995 - 1998), jediný rektor, ktorý bol zvolený v dvoch obdobiach, ktoré však nenasledovali bezprostredne za sebou; Hèctor Vall Vilardell (1998-2007), odborník na ekumenizmus, ktorý bol deväť rokov rektorom; Cyril Vasiľ (2007 - 2009), ktorý sa po dvoch rokoch rektorátu stal sekretár Kongregácie pre východné cirkvi. Sunny Kokkaravalayil sa stal pro-rektorom na jeden rok(2009 - 2010), avšak predstaveným komunity bol sedem rokov; James McCann (2010 - 2015), ktorý sa následne stal viceprezidentom nadácie Gregorian Foundation v New Yorku, a David Nazar (2015), v ktorého funkčnom období sa Orientálny inštitút nielenže reštrukturalizoval, ale komunita sa na Orientálnom inštitúta zjednotila s komunitou Pápežskského Collegia Russicum[18].

Storočná história Orientálneho inštitútu (1917 - 2017) by sa mohla rozdeliť najskôr na jedenásťročné obdobie, kedy sa Orientálny inštitút snažil presadiť a stať sa uznávanou inštitúciou, k čomu prispela encyklika Pia XI. venovaná Orientálnemu inštitútu, Rerum orientalium (1928)[19]. Potom nasledovalo tridsaťročné obdobie, ktoré priviedlo k začiatku Druhého vatikánskeho koncilu (1928-1958), kedy už bolo možné zozbierať časť bohatej úrody a kedy sa položili základy ďalšej výstavby.

Pápež František navštívil Orientálny inštitút v roku 2017. Kardinál Leonardo Sandri po jeho pravici. Vľavo reverend Arturo Sosa, SJ, generálny predstavený Ježišovej spoločnosti (jezuiti)

Ďalších tridsať rokov po Koncile (do roku 1989) svieži vánok Druhého Vatikánskeho koncilu vyvolal obnovený záujem o kresťanský východ a Orientálny inštitút. Keď sa v roku 1989 otvorili hranice východnej Európy, začali aj pre Inštitút nové možnosti. Dovtedy uzavretá časť sveta dostala nové možnosti a mnohý študenti z týchto krajín začali študovať na Orientálnom inštitúte.[20]

V súlade s modernými pedagogickými štandardmi pre akademický výskum bola do knižnice namontovaná klimatizácia so špičkovým LED osvetlením, modernou akustikou a stále viac digitalizovanými prvkami. Pri príležitosti 100. výročia Orientáleho inštitútu (1917-2017) 12. októbra 2017 navštívil pápež František túto inštitúciu. Vďaka jeho veľkorysému daru sa mohli uskutočniť ďalšie rekonštrukčné práce súvisiace s rozšírením Inštitútu, profesorom sa mohli poskytnúť kancelárie, vytvorila sa jedáleň pre študentov, ako i ďalšie užitočné priestory. Orientálny inštitút používa - Suite e Google for Education, zatiaľ čo jeho internetová služba bola rozšírená na 1 gigabajt up and down. To umožňuje konferenčnej sále stream-konferencie online a taktiež poskytuje možnosti kurzov a konferencií online pomocou služby Google Hangout. Osvetlenie a akustika vyučovacích priestorov boli modernizované tak, aby vyhovovali moderným digitálnym a pedagogickým normám.

Pápežská bazilika sv. Márie Major, ktorá zdieľa námestie s Pápežským orientálnym inštitútom

Orientálny inštitút má dve fakulty, jednu pre Východné cirkevné vedy a druhú pre Východné cirkevné právo. Spočiatku existovala iba jedna fakulta a zahŕňala program uvedený v zakladajúcej listine pápeža Benedikta XV. (1917), t.j. teológiu zahŕňajúcu spiritualitu, liturgiu a cirkevné právo, archeológiu a také vedľajšie vedy, ktoré sú potrebné na zabezpečenie vyváženého programu spoločenských štruktúr, ako je umenie, kultúra a história. V tomto študijnom pláne zohrávajú hlavnú úlohu jazyky a okrem taliančiny, ktorá je hlavným vyučovacím jazykom, sa vyučuje klasická gréčtina, sýrčina, ruština a staroslovienčina, ktoré vždy patrili k hlavnému rámcu štúdia. Okrem arménskeho koptského, etiópskeho a gruzínskeho jazyka, ktoré sa stali súčasťou študijných programov, boli v posledných rokoch pridané aj moderný grécky a rumunský jazyk. Moderná gréčtina je rozdelená do štyroch úrovní, na základe ktorých je možné získať diplom od gréckej vlády. Pre študentov kanonického práva sa vyučuje latinčina. Dobre vypracovaný program talianskeho jazyka sa stal ťažiskom jadra prípravného - propedeutického ročníka.

Oddelenie fakulty východných cirkevných vied, od fakulty kánonického práva sa uskutočnilo v roku 1971, čiastočne i z dôvodu revízie východného kánonického práva a pripravovaného zodpovedajúceho kódexu. Tajomníkom tejto komisie bol p. Ivan Žužek (1924-2004). Orientálny inštitút spolu s profesormi kánonického práva naďalej slúži ako hlavné centrum spracovania a interpretácie Kódexu, ktorý  nepoužívajú len východné katolícke cirkvi, ale s istým záujmom ho sledujú i niektorí pravoslávni kresťania.

Arcibiskup Rowan Williams v Orientálnom inštitúte na prednáške predsedu Donahua v roku 2016

Okrem vyučovania a udeľovania akademických hodností licenciátu a doktorátu, Orientálny inštitút je známy svojimi publikáciami. V roku 1923 vyšlo prvé číslo publikácie Orientalia christiana. Po publikovaní sto takýchto čísel, bola séria v roku 1934 rozdelená na Orientalia Christiana Analecta výlučne pre monografie a Orientalia Chrisitana Periodica na články a recenzie kníh [21]. Autori týchto publikácii boli skutoční odborníci v daných oblastiach a obe publikácie boli distribuované do rôznych knižníc. Po promulgácii Kódexu kánonického práva východných cirkví (CCEO) v roku 1990 sa rozhodlo o zavedení novej série monografií v oblasti kanonického práva. V roku 1992 vyšla nová publikácia Kanonika [22], ktorej prvé číslo sa objavilo v roku 1992. Kritické vydanie Anaphorae Orientales, ktoré začal Alphonse Raes v roku 1939, upozornilo na jeden z viacerých zabudnutých pokladov kresťanského východu a pokračoval v ňom známy liturgista Orientale, profesor Robert Taft, SJ. Keď William Macomber uverejnil najstarší text Anafory z Addai a Mari, nedalo sa predstaviť, aký užitočný vplyv bude mať tento text na Kongregáciu pre náuku viery v roku 2001, keď sa rozhodlo o uznaní ortodoxie a platnosti anafory i bez výslovných slov konsekrácie [23].