Pomoranskí Slovinci
Pomoranskí Slovinci (po poľsky Słowińcy, po nemecky Slowinzen) bol západoslovanský národ, ktorý do konca druhej svetovej vojny žil na území dnešného Pomoranského vojvodstva (Województwo pomorskie) v Poľsku v regióne Kašubsko, no v posledných storočiach sa ponemčil. Ich jazykom je severná slovinčina.
Názov Slovinci je zhodný s príslušným južnoslovanským národom Slovincov iba v slovenčine a v češtine.
O Pomoranských Slovincoch písal už roku 1783 K. G. von Anton s odvolaním sa na dokumenty z roku 1767, neskôr v roku 1826 P. J. Šafárik a ďalší. Roku 1856 do ich oblasti podnikol expedíciu ruský etnograf Alexander Hilferding, ktorý o Pomoranských Slovincoch v roku 1862 vydal významnú knihu. Uviedol, že niektorí z nich sa stále označujú starým menom Slovincy a že sú územne spojení s Kašubami. Od Kašubov sa odlišovali okrem iného iným vierovyznaním. Väčšina z nich vtedy už sama seba označovala ako "Kašubskí Luteráni" a svoju reč ako kašubčinu.
Po zjednotení Nemecka v roku 1871 sa Pomoransko ako súčasť Pruska stalo súčasťou Nemeckého cisárstva a kašubčina bola postupne nahrádzaná nemčinou. Pod silnou germanizáciou boli aj Poliaci a Kašubovia, tí sa však po 1. svetovej vojne ocitli v novovytvorenom Poľsku, kým Slovinci nie. Mnohí z nich, už silno ponemčení, sa rovnako zúčastnili nemeckého nacizmu.
Po 2. svetovej vojne sa oblasti obývané pomoranskými Slovincami stali súčasťou Poľska. Keďže však počas 2. svetovej vojny bojovali na nemeckej strane, poľská vláda ich nepovažovala za "slovanských bratov" a vyhnala ich z územia spolu s Nemcami. Poslední obyvatelia rozprávajúci pomoranskou slovinčinou žili v dedinách Garde a Schmolsin v Pomoransku, po roku 1950 však ich jazyk vymrel.
