Koalícia ochotných
Koalícia ochotných je termín, ktorý sa začal vo väčšom rozsahu používať najmä po roku 1990 v súvislosti s rastúcim množstvom kríz vo svete, ktoré si vyžadovali medzinárodnú pozornosť. Problémy vznikali najmä pri zabezpečovaní mierových misií pod záštitou OSN, pričom tento problém z časti pretrváva dodnes. Typickým príkladom bola koalícia ochotných vedená Austráliou, ktorá v rámci operácie INTERFET pôsobila vo Východnom Timore. Rovnaký termín používal aj americký prezident Bill Clinton v roku 1994, keď vrcholila kríza okolo Severnej Kórey. K najväčšiemu rozšíreniu používania tohoto pojmu došlo ale až v súvislosti s inváziou do Iraku v roku 2003.
Vojna v Iraku
V novembri 2002 americký prezident George W. Bush na rokovaní NATO vyhlásil, že „ak si iracký prezident Saddám Husajn nevyberie cestu odzbrojenia, USA povedú koalíciu ochotných za účelom jeho odzbrojenia“. Podľa Bieleho domu mala táto koalícia pozostávať z nasledujúcich krajín: Afganistan, Albánsko, Angola, Austrália, Azerbajdžan, Bulharsko, Kolumbia, Kostarika, Kostarika, Dánsko, Dominikánska republika, Salvádor, Eritrea, Estónsko, Etiópia, Gruzínsko, Honduras, Maďarsko, Island, Taliansko, Japonsko, Kuvajt, Litva, Lotyšsko, Severné Macedónsko, Marshallove ostrovy, Mikronézia, Mongolsko, Holandsko, Nový Zéland, Nikaragua, Palau, Panama, Filipíny, Poľsko, Portugalsko, Rumunsko, Rwanda, Singapur, Slovensko, Južná Kórea, Španielsko, Tonga, Turecko, Uganda, Ukrajina, Spojené kráľovstvo, Spojené štáty a Uzbekistan.
Koalíciu ochotných tvorili štáty, ktoré rôznym spôsobom podporovali vojenskú intervenciu v Iraku. Aj napriek tomu, že v zozname sa nachádzalo 50 krajín, len päť z nich sa priamo zapojilo do invázie: Spojená štáty, Spojené kráľovstvo, Austrália, Poľsko a Dánsko. 33 ďalších krajín vyslalo svoje vojská do Iraku v období po páde režimu Saddáma Husajna.
Koncom roku 2003 sa zoznam ochudobnil o Kostariku. No okrem tohoto prípadu by sme mohli nájsť niekoľko ďalších sporných členov koalície. Typickým príkladom je Turecko, ktoré síce viacerými spôsobmi podporovalo americkú politiku (napr. poskytnutie leteckej základne v Incirliku), ale na druhej strane odmietlo poskytnúť svoje územie na vytvorenie severnej fronty. V zozname sa nájde aj niekoľko krajín, ktoré nedisponujú vlastnými ozbrojenými silami, takže ich podpora mala čisto politický charakter (ale niekoľko ich štátnych príslušníkov sa i tak zúčastnilo nasadenia v Iraku).
Kritika
Ešte v časoch formovania koalície sa začala objavovať kritika používania termínu koalícia ochotných, a to z rôznych dôvodov. Tým hlavným bolo slabé zapojenie zo strany väčšiny štátov. Tento argument použil aj Bushov sok v prezidentských voľbách John Kerry, ktorý tvrdil, že celá koalícia pozostáva len z USA, Veľkej Británie a Austrálie. Prezident Bush mu pripomenul, že zabudol na Poľsko. Tým nechtiac zapríčinil, že fráza “zabudli ste na Poľsko“ sa stala neodmysliteľnou sarkastickou poznámkou na adresu všetkých krajín, ktoré podporovali inváziu len verbálne.
Viacero analytikov ale trvalo na tom, že nejde o žiadnu koalíciu, keďže drvivú väčšinu zapojených vojakov vyslali Spojené štáty a Veľká Británia. Ďalším vážnym argumentom bola štedrá americká pomoc (či už finančná, vojenská alebo iného druhu) štátom, ktoré podporili postoj USA. Preto sa často hovorilo miesto koalícii ochotných (coalition of the willing) o koalícii vyúčtovaných (coalition of the billing).
Definitívny koniec koalície ochotných nastal v auguste 2009, keď došlo k stiahnutiu absolútnej väčšiny vojakov z krajín mimo USA. Rok na to, v auguste 2010, došlo k stiahnutiu posledných amerických bojových jednotiek z Iraku.