Kleomenes I.

Kleomenes bol najstarším synom kráľa Anaxandrida, ktorému sa s prvou manželkou nedarilo splodiť potomka. S návrhom eforov, aby sa s ňou kvôli hrozbe vymretia dynastie Agiovcov rozviedol, nesúhlasil. Navrhli mu preto uzavrieť ďalšie manželstvo. Oženil sa teda s Prinetades a z tohto manželstva sa narodil Kleomenes. S odstupom času sa však aj prvej manželke narodili deti Darieus, Kleombrotos a Leónidas.

Jeho nástupu na trón predchádzal spor s nevlastným bratom Darieom o následníctvo. Efori dali prednosť pravidlu vymenovať za kráľa najstaršieho kráľovho syna. Urazený Darieus preto demonštratívne opustil Spartu a so svojimi prívržencami založil mesto v Líbyi.

Spartské vojsko pod vedením kráľa Kleomena vyhnalo v roku 510 pred Kr. z Atén tyrana Hippia. S Kleomenovou pomocou sa na čelo väčšej časti aténskej aristokracie dostal Isagoras, ktorý vyhnal svojho súpera Kleisthena, reprezentanta ľudu, ale keď muselo opustiť Atény ďalších päťsto rodín a pokúsil sa obnoviť starú ústavu, Aténčania povstali a Kleomenes bol nútený opustiť Atény. Onedlho vyhnali z Atén aj Isagora a Kleisthenes sa vrátil a začal uskutočňovať rozsiahlu štátnu reformu. Kleomenes ešte zorganizoval vojenskú výpravu proti Aténam, ale pre nezhody so spojencami a so svojim spolukráľom Démaratom sa nakoniec nedokončila a výprava sa vrátila domov. V Sparte po návrate oboch kráľov vydali zákon, ktorý do budúcnosti zakazoval viesť vojenskú výpravu súčasne obomi kráľmi.

V roku 499 pred Kr. vypuklo v Malej Ázii povstanie tamojších Grékov proti perzskej nadvláde. Pôvodne sa vzťahy medzi Grékmi a Peržanmi mohli označiť ako priateľské, ale po páde Lýdie v roku 546 pred Kr., keď sa stali bezprostrednými susedmi, ich priateľské vzťahy postupne ochladli a netrvalo dlho a zmenili sa na nepriateľské. Peržania si po bojoch nakoniec ich územie podmanili. Po vypuknutí povstania, ktorého vodcom sa stal milétsky tyran Aristagoras požiadali o pomoc Grékov na pevnine. Kleomenes pomoc odmietol, lebo Sparta si uvedomovala vážnosť situácie. Nechceli Peržanov vyprovokovať, a preto sa snažili viesť politiku nezasahovania do perzských záujmov. Atény poskytli povstalcom dvadsať lodí a Eretria päť lodí. Bola to malá pomoc, ale povstalci aj napriek tomu bojovali so striedavými úspechmi až do roku 494 pred Kr., keď v bitke pri Ladé utrpeli porážku. Iónske povstanie sa skončilo úplným zničením Milétu. Peržania podpálili aj iné iónske mestá a odvliekli do otroctva veľké množstvo ich obyvateľstva. Po týchto udalostiach sa perzský kráľ Dareios I. už netajil úmyslom podmaniť si celé Grécko.

Najväčším vojenským úspechom Kleomena bola výprava proti Argu v roku 494 pred Kr. Vojsko Argu porazil v bitke pri Sepeji. Po bitke sa zvyšok vojska Argu a jeho spojencov ukryl v blízkom posvätnom háji. Tu podľa opisu historika Herodota našlo smrť 6000 bojovníkov potom, čo tento háj na rozkaz Kleomena podpálili.

V roku 492 pred Kr. Peržania dobyli Trákiu a Macedóniu. Maiandres, nástupca Polykrata na ostrove Samos, utiekol z obavy pred Peržanmi do Sparty, kde požiadal Kleomena o azyl, ale on jeho prosbu odmietol z obavy pred Peržanmi. Časom však rástla odhodlanosť Sparty čeliť perzskej hrozbe. Keď Peržania posielali vyslancov do gréckych štátov s požiadavkou o zem a vodu (symbol kapitulácie,) v Sparte dvoch vyslancov požadujúcich túto žiadosť nahnevaný dav hodil do studne. Zavraždenie vyslancov bolo pre Spartu podľa ich zákonov nečestné, preto do Perzie odišli dobrovoľne dvaja Sparťania, aby tam za tento čin zaplatili svojimi životmi. Keď sa neďaleký ostrov Aigina podriadil žiadosti perzských vyslancov, Kleomenes sa tentokrát už rozhodol potrestať zodpovedných za kapituláciu, ale jeho spolukráľ Démaratos s týmto krokom nesúhlasil.

V spore, ktorý medzi nimi vznikol, Kleomenes obvinil Démarata, že vládne neprávom, lebo nie je synom kráľa. Dôkaz o tom si zadovážil v Delfskej veštiarni, keď to potvrdila Pýtia a Démaratos na to ušiel k Peržanom. Jeho miesto zaujal Leótychidas. Po čase však vyšlo najavo, že Pýtia bola podplatená a tentoraz musel ujsť Kleomenes.

Kleomenes našiel útočisko v Tesálii potom v Arkádii. Pokúsil sa vrátiť, keď to nešlo po dobrom, zháňal spojencov a vojsko. Sparťania Kleomena v roku 490 pred Kr. zavolali späť, ale hneď po príchode ho zajali a tu sa verzie jeho ďalšieho osudu podľa antických historikov rozchádzajú. Podľa jednej verzie spáchal vo väzení samovraždu, podľa druhej spáchal tiež samovraždu, ale po kameňovaní spartského davu, keď ho efori vyhlásili za šialeného. Keďže nemal potomka po meči jeho nástupcom sa stal nevlastný brat Leónidas.

• ZAMAROVSKÝ, Vojtech. Grécky zázrak. [s.l.] : Perfekt, 2002. ISBN 80-8046-103-1. (slovenský jazyk)
• Herodotos, Historia, 3, 148; 5, 39 – 97; 6, 50 – 108; 7, 148; 7, 205; 7, 239.
• Pausanias, Periégésis tés Hellados, 2, 20, 8 – 10; 3, 3, 9; 3, 4, 1; 3, 4, 2 – 7; 3, 7, 8.