Dareios I.

Dareiova cesta k moci vôbec nebola vopred daná. Zakladateľ achajmenovskej ríše Kýros II. Veľký (559–530 pred Kr.) po sebe zanechal dvoch dospelých synov, Kambýsa a Smerdia, a hoci Dareios takisto pochádzal z vládnúceho rodu, nebolo príliš pravdepodobné, že raz zasadne na perzský trón. Situáciu mu však veľmi uľahčili obidvaja kráľovskí bratia, Kýrovi dediči – prvý dal najskôr zavraždiť druhého a sám potom zomrel bez následníka v prvej polovici roka 522.

V skutočnosti bolo všetko ešte trochu zložitejšie. Keď kráľ Kambýses (530–522 pred Kr.) dal Smerdia zahubiť, urobil to tajne – podľa gréckeho dejepisca Herodota poznal pravdu iba on a dvoran, ktorý vraždu vykonal. Tento fakt dovolil istému mágovi menom Gaumáta, aby sa na samom konci Kambýsovej vlády vydával za Smerdia, Kýrovho syna, a usiloval o vládu v perzskej ríši. Gaumáta bol vraj pravému Smerdiovi mimoriadne podobný a nahrávali mu aj uvoľnené pomery v centrálnej Perzide, vyvolané kráľovou dlhoročnou neprítomnosťou v krajine (Kambýses po roku 526 pred Kr. odtiahol na západ, aby si podrobil Egypt). Mágova vzbura sa kladie do doby po 11. marci 522 pred Kr., 1. júla ho už uznávala celá ríša vrátane Babylonie a Egypta. Medzi týmito dátumami zomrel na následky úrazu Kambýses, ktorý už nestačil proti Gaumátovi zakročiť.

V lete toho roku vstupuje na scénu mladý, zhruba dvadsaťosemročný Dareios, syn Hystaspov. Pomáha mu šesť jeho druhov – Otanes (Otanés, Utána), Góbryas (Gaubaruva), Intafernes (Vindafarná), Megabyxos (Bagabuchša), Hydarnes (Vidarna) a Ardumanis (Ardumaniš). Títo všetci odhalili Gaumátov podvod a rozhodli sa nepravého Smerdia potrestať. Dňa 29. septembra 522 pred Kr. spoločne prenikli do pevnosti Sikajauvatiš v Médii, kde vykonali jediný mysliteľný ortieľ – mága zavraždili. Dareios sa stal novým veľkokráľom a preskočil tak vlastne v následníckom poradí svojho otca a deda, ktorí boli v dobe prevratu ešte nažive. Svoj popis udalostí vniesol Dareios do niekoľkých skalných nápisov, z ktorých najznámejší sa dochoval neďaleko Behistunu (je písaný po perzsky, akkadsky a elamsky). Grécku verziu podávajú najmä Herodotos a Ktésias.

Úspešným prevratom nemal Dareios I. ešte vyhrané, pretože v ríši teraz vznikli mnohé revolty. Najskôr odpadol Elam a Babylon, kde sa vlády zmocnili muži menom Açina a Nidintubel a ďalšie nepokoje mali nasledovať. Za najnebezpečnejší pokladal kráľ pravdepodobne odboj v Babylone, lebo sa tam vypravil osobne. Jeho vojsko bez problémov prekročilo Tigris, porazilo Nidintubela pri Zazáne na brehu Eufratu a koncom roku 522 pred Kr. obsadilo Babylon. Açinovu vzburu zatiaľ zlikvidovali Dareiovi velitelia.

V Elame sa však situácia ani potom neupokojila. Akýsi Martija tu usiloval o vládu a až Dareiove hrozby Elamitov prinútili, aby Martiju ešte pred príchodom kráľovského vojska zabili. Oveľa vážnejšie sa už vyvíjala vzbura v Médii, vedená Fravartišom, pretože sa k nej pripojila väčšina médskych jednotiek vo vojsku. Dareios nemal na výber – musel Fravartiša stoj čo stoj poraziť, inak by stratil kontrolu nad centrálnymi oblasťami ríše. Našťastie pre neho skončila bitka pri Kundure Fravartišovým útekom, čím zhaslo ďalšie ohnisko odporu.

V priebehu roka 521 pred Kr. zasahoval Dareios ešte v Arménsku, Sagartii a dokonca aj vo vlastnej Perzide, kde revoltoval istý Vahjazdáta, ďalší falošný Smerdis. Všetky tieto nepokoje však skončili víťazstvom kráľovských jednotiek a popravami odbojníkov. Keď Dareios v závere roka potlačil aj novú vzburu v Babylone zorganizovanú Arménom Arachom, rozhostil sa v ríši konečne pokoj. Dareios presadil svoju autoritu vo všetkých krajinách, ktoré kedysi spravoval Kambýses.

Achajmenovská monarchia, ktorú Dareios koncom roka 521 pred Kr. ovládol, bola rozľahlým štátnym útvarom, vôbec najväčším, aký dovtedy na Prednom východe vznikol. Perzské dŕžavy sa tiahli od Egypta a Malej Ázie na západe až k hraniciam dnešného Afganistanu a od toku Amudarji až po Perzský záliv. Z dnešného pohľadu by sa mohlo zdať nerozumné už tak ťažko ovládateľný štát ďalej rozširovať.

Staroveké ríše však k svojmu „životu“ potrebovali expanziu, pretože iba tak sa dal udržovať rešpekt voči kráľovskej moci, poslušnosť vazalov a koniec koncov aj „ekonomická stabilita“. Výboje znamenali príliv otrokov z dobytých území, rozšírenie obchodných kontaktov a v neposlednom rade aj odmeny pre vojsko a dvoranov, ktorými si kráľ kupoval ich lojalitu. Nie je teda príliš prekvapivé, že len čo to pomery dovolili, pristúpil k výbojným výpravám aj Dareios.

Jeho politika bola relatívne úspešná na východe, kde „milosťou Ahuramazdovou“ posunul perzské panstvo až k hraniciam Indie. Naproti tomu na západe sa mu podarilo dosiahnuť iba dočasné alebo vôbec žiadne zisky. Začalo to už ťažením proti nomádskym Skýtom, etniku iránskeho pôvodu, ktoré obývalo kraje medzi Dunajom a Donom na dnešnej Ukrajine. Dareios sa proti nim vypravil okolo roku 513 pred Kr., a hoci prenikol hlboko na ich územie, nedokázal ich prinútiť k rozhodujúcej bitke. Nakoniec radšej odtiahol, aby sa príliš nevzdialil od svojich základní a zásobovacích trás.

Ďaleko horšie skončila konfrontácia s gréckymi mestskými štátmi, aj keď to tak spočiatku vôbec nevyzeralo. Prapôvod konfliktu siaha až do časov Kýra Veľkého, keď Peržania ovládli mnoho gréckych osád v Malej Ázii, patriacich do tej doby pod vplyv Kroisa z Lýdskej ríše. Achajmenovská správa sa síce vyznačovala miernosťou a toleranciou, rad objektívnych a subjektívnych príčin však maloázijských Grékov stavala proti novým pánom – to v rokoch 500/499 pred Kr. viedlo k tzv. iónskemu povstaniu obchodných osád.

Peržania odboj potláčali niekoľko rokov, dokonca kvôli nemu vybudovali úplne nové vojnové loďstvo. Keď bol konečne obnovený poriadok, Dareios sa rozhodol kuť železo za horúca a podmaniť si aj dovtedy nezávislé európske Grécko, ktorého samostatnosť mohla podnecovať perzských poddaných k ďalším revoltám. Ako zámienka mu poslúžil fakt, že povstanie v Malej Ázii podporovali dve mestá v Európe: Eretria a Atény.

Vojna nezačala veľmi sľubne – perzské loďstvo stroskotalo v roku 492 pred Kr. pri Athose a vojsko sa zaplietlo do bojov s Trákmi. Dareios musel urýchlene zorganizovať výpravu novú, aby pred súperom nestratil tvár. Pri nej Peržania dobyli mesto Eretriu a jeho obyvateľstvo deportovali do Elamu, stretnutie s Aténčanmi však pre nich dopadlo zle – skúsený vojvodca Miltiades porazil a zahnal na útek ich vojsko pri Maratóne (490 pred Kr.). Aj keď bitka neznamenala z vojenského hľadiska žiadnu katastrofu, veľmi posilnila grécke sebavedomie, čo malo mať v budúcnosti vážne následky.

Dareios už nebol schopný v európskom Grécku znova zakročiť, aj keď sa s prípravami na trestnú expedíciu začalo takmer okamžite. Zabránili mu v tom nepokoje v Egypte a neskôr aj choroba a smrť (v novembri 486 pred Kr.). Vojnu s Grékmi musel chtiac-nechtiac odkázať svojmu nástupcovi. Ale kto týmto nástupcom má byť?

Najstarší Dareiov syn Artabazanes, ktorého matkou bola dcéra jedného z účastníkov prevratu proti Gaumátovi, mal pocit, že právo prvorodenstva hovorí jasne. Mladší syn Xerxes zase tvrdil, že jeho k vláde predurčuje urodzenejší pôvod – bol synom Atossy, dcéry Kýra Veľkého. Okrem toho je vraj Artabazanes vlastne synom súkromníka, pretože v čase jeho narodenia Dareios ešte nebol kráľom.

Pravdepodobne pod Atossiným vplyvom sa Dareios priklonil na stranu princa Xerxa a určil ho za svojho nástupcu. Išlo o jedno z jeho mála šťastných rozhodnutí, aj keď nevieme, ako by vyzerala Artabazanova vláda. Xerxes mal ale každopádne príliš vrtkavú povahu na to, aby mohol riadne vládnuť, o úspešnom potlačení gréckych rebelov ani nehovoriac.

Sfinga z paláca v Susách

Svojmu otcovi sa Xerxes vyrovnal snáď iba v oblasti stavebných aktivít, čo nás privádza k tomu, aby sme sa Dareiovu vládu pozreli z iného uhla. Dareios bol nepochybne veľký budovateľ. V Súsách, bývalej metropole Elamu, dal na umelej terase postaviť palác, ktorého hlavnú sálu podopieralo 72 stĺpov. Juhozápadne od Pasargád, korunovačného mesta ríše založeného Kýrom Veľkým, vytýčil okolo roku 515 pred Kr. obvod novej rezidencie, neskôr nazvanej Perzepolis (Pársa). Tá sa v krátkom čase stala administratívnym centrom štátu, miestom, kde boli o. i. uchovávané kráľovské letopisy (zhruba niečo ako archív). O početných nápisoch oslavujúcich kráľa a jeho činy už bola reč.

Dareios tiež postavil slávnu kráľovskú cestu spájajúcu Súsy so Sardami v Malej Ázii. Bola dlhá 2700 kilometrov, stálo pri nej 111 prepriahovacích staníc a kráľovskí poslovia boli schopní doručiť správu z jedného konca na druhý už za šesť dní. Pri vtedajších komunikačných možnostiach to znie takmer neuveriteľne.

Bez povšimnutia neboli ponechané ani správne a hospodárske záležitosti. Svoju ríšu kráľ novo rozčlenil do dvadsiatich štyroch satrapií na čele s miestodržiteľmi alebo „ochrancami zeme“ (po staroperzsky chšaçapávan, odtiaľ grécke satrapa). Lepšiemu obchodovaniu malo napomôcť razenie mincí, ku ktorému Peržania pristúpili podľa lýdskeho vzoru (vtedy to bola horúca novinka). Mince dostali od Grékov názov dareiky (z perzského daranijam = zlato), vážili o niečo viac ako osem gramov a bol na nich portrét kráľa s lukom v ruke.

Dareios pochopiteľne zasiahol aj do ďalších oblastí spoločenského života (nadviazal napríklad na znášanlivú náboženskú politiku Kýra Veľkého), na celkovej bilancii jeho vlády to však už nič nemení. Napriek drobným neúspechom na západe po sebe zanechal silnú monarchiu, ktorá prakticky v nezmenených hraniciach vydržala ešte stopäťdesiat rokov.

• NÁMEROVÁ, Andrea: Dareios Veľký a jeho vpád do Skýtie : Realita alebo fikcia? In: Historická revue, roč. XXVIII, 2017, č. 8, s. 61  –  65.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Dareios I.

• Dareiovo ťaženie proti Skýtom (po česky)