Delfská veštiareň

Apolónov chrám v Delfách

Delfský temenos: rozmiestnenie chrámových budov. I – Apolónov chrám, II – Amfiteáter; rozličné menšie budovy slúžili hlavne ako sklady pre chrámové poklady, rozdelené podľa miesta pôvodu

Kult v Delfách, ktoré sa do 5. storočia pred Kr. nazývali Pytho, bol zasvätený Delfskému Apolónovi (gr. Ἀπόλλων Δελφίνιος – Apollón Delfinios). Pôvodne tu však bola uctievaná bohyňa Zeme Gaia. Ťažko povedať, kedy došlo k reforme tohto kultu, každopádne už Homér sa zmieňuje o uctievaní Apolóna v Delfách. Nálezy svedčia o rozvoji svätyne od 8. storočia pred Kr.

Koniec delfského kultu nastal roku 391, keď byzantský cisár Theodosius I. zrušil svojím ediktom všetky pohanské veštiarne.

Podľa mýtu zrodila bohyňa zeme Gaia obrovského okrídleného hada Pytóna, ktorý mal jasnovidecké schopnosti a žil na tomto mieste. Na niektorých zobrazeniach Pytón stráži omfalos. Staršie rozprávania sa zmieňujú o dvoch drakoch: tým druhým je dračica (gr. drakaina) Delfýna z homérskeho hymnu na Apolóna.

Diova manželka Héra ho poslala, aby prehltol Léto, Diovu milenku, ktorá práve čakala dvojičky Apolóna a Artemis, pretože vedela, že budú väčšie a mocnejšie ako jej vlastné deti. Tejto tragédii zabránil nakoniec Zeus. Prvým skutkom novonarodeného Apolóna bol boj s Pytónom. Pomsta sa vydarila, Apolón Pytóna zabil a získal jeho veštecké schopnosti.

Podrobnejšie informácie pozri v článku Pýtia.

Apolón bol patrónom prorockej a umeleckej inšpirácie a veštenia. Svoje veštby oznamoval skrze kňažku pýtiu. Tento termín neoznačoval konkrétnu ženu, ale funkciu. Podľa Plutarcha (okolo roku 100) do nej boli vyberané mladé delfské sedliacke dievčatá, ktoré museli s ohľadom na kultickú čistotu žiť v pohlavnej zdržanlivosti. V klasickej literatúre (napr. u Aischyla) sa pýtia objavuje ako staršia žena, čo sa zdôvodňuje aitiologickým príbehom o znásilnení podstatne mladšej pýtie.

Pýtia bola jediná žena, ktorá smela do Apolónovho chrámu vstúpiť – aj tu bola, ostatne tak ako v celom antickom Grécku, náboženská aktivita povolená jedine po grécky hovoriacim mužom.

Pýtia veštila iba raz do mesiaca, konkrétne siedmeho dňa. Na zimu Apolón Delfy podľa mýtu opúšťal a zdržiaval sa na severe, v kraji Hyperborejcov, preto sa tri zimné mesiace neveštilo. Veštiarni v tej dobe vládol Dionýzos. V dobe, keď pýtie neveštili, sa návštevníci Delf mohli dozvedieť veštby jednoduchým vrhaním žrebov alebo prostredníctvom snov.

Pred začiatkom vešteckej procedúry pokropil Apolónov kňaz ľadovou vodou mladého capa alebo býka. Ak zviera ostalo pokojné, nemohlo sa v ten mesiac veštiť. Ak sa však vzpieralo, tak ho rituálne zabili a spálili na obetnom oltári. Pýtia, ktorá sa na veštenie pripravovala pôstom, sa potom v sprievode kňazov nahá ponorila do očistného kúpeľa v prameni Kastalia, ktorý tiekol pod chrámom, a napila sa posvätnej vody z druhého posvätného prameňa Kassiotis.

Potom ju kňazi odviedli do najposvätnejšej časti chrámu, zvanej adyton, ktorá sa nachádzala azda kdesi hlbšie pod zemou. Tam ju posadili na trojnožku nad skalnú puklinu, z ktorej podľa tradície unikali výpary, snáď halucinógenne. Pod ich vplyvom sa pýtia dostala do tranzu, v ktorom prednášala svoje veštecké výroky. Prítomní kňazi potom tieto výroky tlmočili návštevníkom veštiarne. Keď bola pýtia vyčerpaná, vystriedala sa s inou. Je pravdepodobné, že v časoch najväčšieho rozmachu veštiarne veštilo paralelne aj niekoľko pýtií.

Nie je jasné, do akej miery jej výpovede interpretovali a formulovali Apolónovi kňazi a či pri tom využívali napr. informácie, ktoré získali od pútnikov už pred veštením. Zámožní klienti však boli nepochybne vybavovaní individuálne a dostávali aj obšírnejšie odpovede. Tí chudobnejší sa museli uspokojiť s jednoduchším, žrebovacím typom veštenia, pri ktorom sa mohli pýtať len takým spôsobom, na ktorý sa dá odpovedať iba áno alebo nie. Či sa pýtie zúčastňovali aj takýchto žrebovaní nie je celkom isté. Doložené príklady (napr. žrebovanie mien desiatich fýl za vlády Kleistena) je možné považovať za výnimky.

Dochovalo sa mnoho výrokov delfskej veštiarne, ktoré je možno zaradiť do štyroch kategórií: historické, kvázi-historické, legendárne a celkom fiktívne.

Výskum dokázal, že tie s najväčšou pravdepodobnosťou autentické výroky sú spravidla formálne jednoduché, významovo jednoznačné a zaoberajú sa hlavne náboženskými otázkami; komplexné a nejasné výroky predstavujú neskorší skreslený obraz, ktorému podľahol aj Plutarchos. Politický význam delfských výrokov sa zrejme nedal porovnať s ich náboženským významom, ich vplyv na politické otázky (ktorý sa prejavuje napr. v rozprávaniach o údajnom podplácaní pýtií) je však len ťažko úplne vymyslený.

Vedecký výskum dokázal, že v Delfách skutočne zo zeme unikali plyny. V roku 2001 publikoval americký geológ Jelle de Boer z Ohio Wesleyan University výsledky laboratórnych analýz, podľa ktorých mohol mať na delfskú pýtiu halucinogénne účinky zo zeme unikajúci plyn etylén.

Taliansky geológ Giuseppe Etiope so svojím tímom však v roku 2006 de Boerovo tvrdenie spochybnil. Podľa neho nemohol prítomný etylén dosahovať také koncentrácie, ktoré by u človeka vyvolali tranz. Talianski výskumníci sa skôr domnievajú, že na veštkyňu účinkovali metán a oxid uhličitý, bohato zastúpené v plynoch, ktoré stúpali z horniny. Tieto plyny mali u pýtie spôsobovať nedostatok kyslíka a halucinácie.

Podrobnejšie informácie pozri v článku Pýtijské hry.

Delfy boli známe aj svojimi panhelénskymi hrami, ktoré sa významom zaraďovali hneď za olympijské, umeleckými súťažami dokonca pred ne. Konali sa každé štyri roky, dva roky po olympijských hrách. Ich hlavným programom boli preteky v hre na píšťale a na citare, v speve so sprievodom píšťaly a v básnických a dramatických skladbách. Umelecké súťaže podľa mýtu založil Apolón po porážke draka Pytóna. Neskôr pribudli preteky na štvorzáprahu.