Josef Polák

Josef Polák sa narodil 3. februára 1886 v pražskej židovskej rodine, ktorá však bola sekularizovaná a takisto hovorila česky. Jozefov otec Jakub Polák bol drobným podnikateľom, vlastnil malú továreň na kartonáž (papierový tovar). Matke Terézii sa rok po Jozefovi narodil ešte jeden chlapec – Ferdinand.

Potom, čo získal základné vzdelanie na slovenskej všeobecnej škole a maturitu na českom gymnáziu na Stolárskej ulici, uvažoval o štúdiu dejín umenia, ktoré ho dlhodobo priťahovali. Na odporúčanie rodičov sa však nakoniec priklonil k odboru s všestrannejším možnosťami uplatnenia - právu.[1] Aj napriek tomu si však neskôr našiel čas na kunsthistorické prednášky, najmä Karla Chytila.

Nezanedbával ani spolkovú činnosť - bol členom Zväzu českých pokrokových židov a Spolku českých akademikov - židov, kde bol dokonca podpredsedom. Napodiv mu zostával čas ešte na ochotnícke divadlo, písanie populárno-náučných článkov a organizáciu vychádzok po židovských pamiatkach. Okrem toho ešte stačil absolvovať dobrovoľnícku vojenskú službu u C.K. zeměbraneckého pluku č. 8. Po promócii, ktorá prebehla 23. októbra 1909, získaval síce právne skúsenosti v advokátskej kancelárii a v rôznych súdnych inštitúciách, no predovšetkým sa však venoval svojím umelecko-historickým záujmom, pracoval v múzeách a publikoval.

Narukoval k 12. streleckému pluku a s ním bol vyslaný na východný front. Čoskoro však utŕžil zranenia a po rekonvalescencii sa už do bojovej jednotky nevrátil. V zázemí mu bola zverená práca cenzora korešpondencie. Kvôli jeho samorostlému prístupu k predvojnovej politickej angažovanosti, bol ohodnotený ako nespoľahlivý a pre zdravotný stav, roku 1915 vyradený z činnej vojenskej služby. Vrátil sa k svojmu predvojnovému zamestnaniu v advokátskej kancelárii, vojnová mašinéria na neho však nezabudla - v júli 1916 bol povolaný k pomocnému nemocničnému personálu do vtedajšieho Horného Uhorska, teda na dnešné Slovensko.

Medzitým sa v apríli ešte stačil oženiť. O jeho neveste Pessel (Jozefína), nie je okrem toho, že pochádzala z Halíča a za slobodna sa volala Eisen, veľa známe. Aj jej osud je nejasný, zrejme zomrela, než sa Jozef Polák v júli 1918 oženil znova s ​​Margaret, rodenou Blau, ktorá pochádzala z Viedne, z rodiny záhrebského obchodníka s vínom.

Josef Polák slúžil na Slovensku aj po skončení vojny, tentoraz však novovzniknutému česko-slovenskému štátu, ako propagačný dôstojník. Pritom sa zaujímal aj osud múzeí, ktorý bol v neusporiadanej povojnovej dobe zraniteľný. V marci 1919 si z jedným z nich, tým košickým, spojil svoju profesijnú dráhu. Ujal sa ho ako dočasný správca. Múzeum bolo v zlom stave, keďže nebolo nijako zabezpečené pred rozkrádaním a jeho bývalý riaditeľ utiekol s cennými zbierkovými predmetmi aj inventárnymi knihami do Maďarska. Situáciu Polákovi iste príliš neuľahčila ani okolnosť, že väčšina pozostalého personálu ovládala iba maďarčinu.

V jeho vedení sa zmenil predovšetkým zmysel múzea. Hlavný dôraz už nespočíval v dokumentácii života maďarskej šľachty, pozornosť sa teraz stočila skôr na širšie, slovenské vrstvy. Tomu zodpovedal aj nový názov: z Rákocziho múzea sa stalo Východoslovenské múzeum v Košiciach.

Josef Polák pôsobil v múzeu v rokoch 1921 – 1926 ako správca a neskôr v rokoch 1926 – 1939 už ako riaditeľ. Od roku 1937 bol štátnym inšpektorom pre múzeá na území Slovenska a Podkarpatskej Rusi. V rokoch 1938 – 1939 bol úradníkom Ministerstva školstva a národnej osvety. Bol taktiež zamestnaný v štátnom referáte na ochranu pamiatok na Slovensku (bránil napríklad vývozu cenných umeleckých diel, radil s konzerváciou pamiatok i pri archeologických vykopávkach). Polák rozvíjal rozmanité aktivity, ktorých cieľom bolo rozšírenie múzejných zbierok. Niektoré predmety získal darom na svojich túrach po Slovensku, spoločnú reč dokázal nájsť aj s cirkvou aj s umelcami, pre ktorých usilovne hľadal podporu. V oblasti aukcií získal také skúsenosti, že v zahraničí na nich zastupoval aj rôzne iné múzeá. Novonadobudnuté aj existujúce súčasti zbierok evidoval taktiež veľmi starostlivo. Ako základ mu pritom poslúžili fragmenty staršieho maďarského systému, ktorý však sám ešte zdokonalil.

Stranou nezostávala ani zásadná úloha múzea – výstavná činnosť. Polák bol dôverne oboznámený so všetkými jej aspektmi, od vyjednávania s umelcami až po inštaláciu a propagáciu. Niektoré výstavy prehlbovali povedomie návštevníkov o ich novej vlasti (napr. Legionárska výstava z roku 1933), iné boli zamerané lokálejšie (Slovenské ľudové výšivky a keramika, 1919 či Cirkevné pamiatky Východného Slovenska, 1921). Osobitnú pozornosť venoval Polák výtvarnému umeniu, a preto napríklad priebežne usporadúval výstavy zamerané na súdobú grafiku z rôznych európskych krajín.

Múzeum tiež reprezentovalo nový štát, a mohlo teda získavať sympatie, pochopiteľne iba za predpokladu, že bude ponúkať zaujímavé príležitosti ku kultúrnemu vyžitiu. Z týchto dôvodov vznikla v priestoroch múzea knižnica s čitárňou a výtvarná škola. Ďalej Polák usporadúval rôzne prednášky, vlastivedné vychádzky a divadelné predstavenia.

Polákovaj osvetovej činnosti však dlhý čas chýbalo inštitucionálne zakotvenie. Riadnym riaditeľom múzea sa Polák stal až v roku 1926. Dôvody pre to boli jednak byrokratické, jednak nacionalistické: Český riaditeľ slovenské múzeá, ku všetkému ešte Žid (aj keď nábožensky úplne vlažný), sa nezdal všetkým ako vhodný riaditeľ. Praktickým dôsledkom týchto ťažkostí bolo, že Polák niekoľko rokov nepoberal žiadny plat. S byrokratickými problémami musel zápasiť takisto kvôli samotnému muzejnému rozpočtu.

Nič z toho ho však neprinútilo, aby všetky sily venoval výhradne svojmu múzeu. Vypomáhal pri zakladaní a uvádzaní do prevádzky múzea v Banskej Štiavnici aj židovského múzea v Prešove.

Polákove aktivity sa však nezameriavali len na Slovensko. Vzhľadom k svojim skúsenostiam s inventarizáciou bol požiadaný, aby spracoval vybavenie zámkov, ktoré po roku 1918 pripadli Československu (napr. Zákupy, Ploskovice, Bouzov, Topoľčianky). Tiež sa podieľal na výstavách, ktoré mali Slovensko predstaviť samotným Čechom.

Pokiaľ ide o rodinné pomery, roku 1921 sa Polákovi konečne narodil syn, ktorý dostal meno Tomáš. Nanešťastie osirel ešte ako chlapec, jeho matka totiž podľahla v marci 1929 črevnej chorobe. Josef Polák pre neho opatril pestúnku, Jiřinu Ševčíkovú, ktorú si neskôr, v roku 1934, vzal.

Slovensko musel Polák náhlivo opustiť, keď sa jeho východná časť pripojila na jeseň 1938 k Maďarsku. V Čechách bol znovu zamestnaný v Štátnom ústave fotoměřičském, avšak iba na jeden rok medzi februárom 1939 a marcom 1940, potom bol jeho židovský pôvod opäť pokladaný za prekážku. Keďže nechcel odísť sám, bol predčasne penzionovaný.

Od začiatku augusta 1942 spojil svoje sily s pražským Židovským ústredným múzeom, ktoré vzniklo preto, aby sústredilo a zároveň ochránilo židovské pamiatky z územia Čiech a Moravy. Polák pomáhal zvládnuť množstvo predmetov, ktoré do Prahy prichádzali z oslovených židovských obcí, a tak znovu prišli vhod jeho bohaté skúsenosti s inventarizáciou. Vypracoval koncepciu Židovského ústredného múzea, ktorého činnosť sa podľa Poláka nemala obmedzovať iba na zhromažďovanie, ale zahrnúť aj dodatočnú vedeckú prácu, a tak vytvoriť prehľad o najrôznejších aspektoch židovského života.

Sám Josef Polák pre múzeum v spolupráci s Františkom Zelenkom, vytvoril expozície v Klausovej synagóge, Staronovej synagóge a Obradnej sieni pohrebného bratstva. Pritom sa musel potýkať s najrôznejšími ťažkosťami: od požiadaviek nadriadeného nacistického orgánu na obsah výstav, cez obmedzené možnosti upraviť výstavné priestory tak, aby v nich mohli byť vystavené aj chúlostivejšie predmety, až po deportácii Františka Zelenku do Terezína v lete 1943.

Vojna však poznamenala aj jeho osobný život. Manželstvo s ženou árijského pôvodu ho síce do istej miery chránilo, aj tak však bol v ohrození, jednak kvôli svojmu pôvodu, jednak kvôli tomu, že podporoval odboj. Jeho syn Tomáš bol deportovaný do Terezína v auguste 1942. Paradoxne v septembri 1942 sa Polákovi narodila dcéra Milada.

18. augusta 1944 bol Jozef aj s manželkou zatknutý, pretože jeho spolupráca s odbojom bola odhalená. Jeho manželka bola čoskoro prepustená, napriek tomu však potratila ich druhé dieťa. Josef Polák bol v Petschkovom paláci držaný niekoľko týždňov, potom bol prevezený do Malej pevnosti Terezín. V novembri 1944 bol odtiaľto deportovaný do Osvienčimu. Týmto o ňom správy končia. Jiřina Poláková sa neskôr dozvedela od jeho spoluväzňov, že bol nažive ešte v januári 1945, domov sa však, na rozdiel od syna Tomáša, nevrátil. Dátum jeho úmrtia bol dodatočne úradne stanovený na 18. januára 1945.

• Lubomír Slavíček (ed.), Slovník historiků umění, výtvarných kritiků, teoretiků a publicistů v českých zemích a jejich spolupracovníků z příbuzných oborů (asi 1800-2008), Sv. 2, s. 1146-1147, Academia Praha 2016, ISBN 978-80-200-2094-9 (po česky)
• VESELSKÁ, Magda, Muž, který si nedal pokoj: Příběh Josefa Poláka (1886–1945), Praha: Židovské muzeum v Praze, 2004, ISBN 80-86889-22-X (po česky)

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Josef Polák

• Oficiálna stránka Východoslovenského múzea
• Diela autora na stránke webumenia.sk SNG

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Josef Polák na českej Wikipédii.