Ochotnícke divadlo

Na území Slovenska boli predchodcami ochotníckych divadiel školské hry na latinských školách. Za prvé slovenské ochotnícke divadlo sa tradične pokladá Divadlo slovenské Sväto-Mikulášske založené v roku 1830 v Liptovskom Svätom Mikuláši pod vedením Gašpara Fejérpatakyho-Belopotockého. 22. augusta 1830 uskutočnilo svoje prvé predstavenie uvedením veselohry Janka Chalupku Kocúrkovo (1830). Celkovo inscenovalo 33 hier slovenských, českých aj iných autorov. Podľa jeho príkladu a podnetov z českých kruhov štúrovská mládež študujúca v Bratislave v roku 1841 založila Slovenské národné divadlo nitrianske v Sobotišti, pričom štúrovci stáli tiež pri vzniku ochotníckych divadiel v Levoči, Banskej Bystrici, Turčianskom Svätom Martine, Prešove, Rajci, Smolniciach, Komjaticiach a inde. Oživenie ochotníckych divadiel nastalo najmä v rokoch 1863 – 1875, za pričinenia Matice slovenskej. O rozvoj a šírenie ochotníckeho divadla sa pričinili aj profesori a študenti osemročného slovenského evanjelického gymnázia vo Veľkej Revúcej, ktorí usporadúvali vlastné ochotnícke divadelné predstavitelia v obciach na širokom okolí a podnietili divadelnú činnosť v Tisovci, Brezne, Ratkovej a Kokave nad Rimavicou. Na slovenskom katolíckom gymnáziu v Kláštore pod Znievom zase pôsobil divadelný krúžok vedený profesorom Samuelom Zachejom. Ochotnícke divadlá v tomto období postupne vznikli v mnohých mestách a mestečkách, napr. v Trnave (1867), Skalici, Hybiach, vo Važci, Haliči, Námestove, Mošovciach a inde.[4]

V roku 1868 sa na území Slovenska odohralo okolo 200 ochotníckych divadelných predstavení, no činnosť slovenských ochotníkov utlmovali maďarizačné snahy (napr. úrady zakazovali hrávať slovenské predstavenia tam, kde dochádzalo hrať maďarské kočovné divadlo). V dôsledku týchto snáh sa v roku 1888 uskutočnilo už len 20 predstavení. Na sklonku 19. storočia boli najaktívnejší ochotníci v Tisovci a Turčianskom Svätom Martine. V tomto období sa začína rozvíjať aj ochotnícke bábkové divadlo.[4]

Vznik Česko-Slovenska odstránil prekážky, ktoré brzdili rozvoj slovenskej kultúry počas obdobia maďarizácie, čo sa prejavilo i na rozkvete ochotníckej divadelnej činnosti. Tej sa dostalo podpory nielen zo strany oživotvorenej Matice slovenskej a štátnych osvetových zariadení, ale aj od kultúrnych, spoločenských, telovýchovných a náboženských organizácií a spolkov. Od roku 1922 pôsobilo Ústredie slovenských ochotníckych divadiel so sídlom v Turčianskom Svätom Martine, ktoré vydávalo periodiká Slovenský ochotník a Naše divadlo, texty divadelných hier, vyvíjalo písomnú poradenskú činnosť a vo svojom sídle zriadilo požičovňu divadelných kostýmov a rekvizít. Pre ochotníkov bolo nápomocné tiež usporadúvanie regionálnych a celoslovenských súťaží ochotníckych divadiel, ktoré sa spájali s rozbormi a hodnotením výberu hier, hereckých výkonov ap., a s režisérskymi a podobnými kurzami. Zatiaľ čo v roku 1920 na Slovensku prebehlo 653 ochotníckych divadelných predstavení, v roku 1937 sa ich uskutočnilo až 5900. Tiež sa stabilne rozšíril repertoár ochotníckych divadiel, popri dielach slovenských a českých autoroch (Terézia Vansová, Pavol Országh Hviezdoslav, Ivan Stodola, Karel Čapek a ď.) aj o svetovú tvorbu (Anton Pavlovič Čechov, Henrik Ibsen, George Bernard Shaw a ď.).[5]