Paul Gauguin

Paul Gauguin sa narodil v Paríži francúzskemu novinárovi Clovisovi Gauguinovi a polovičnej Peruánke Aline Maria Chazal, dcére socialistického predáka Flora Tristana. Na základe politického ovzdušia tej doby sa v roku 1851 rodina presťahovala z Paríža do Peru. Clovis zomrel počas cesty a zanechal trojročného Paula, jeho sestru a matku, ktorí sa museli postarať sa o seba sami. Štyri roky žili v Lime (Peru) s Paulovým strýkom a jeho rodinou. Spomienky na Peru mali zrejme neskôr vplyv na Gaiguinovo umenie.

Vo veku sedem rokov sa Paul s rodinou vrátili do Francúzska. Presťahovali sa do Orléans, kde Paul žil so svojím starým otcom. Rýchlo sa naučil francúzsky a stal sa vynikajúcim študentom. Po dovŕšení sedemnástich rokov sa Gauguin upísal ako pomocník lodivoda v obchodnej flotile, aby tak splnil požiadavku na vykonanie vojenskej služby. O tri roky neskôr sa pripojil k námorníctvu, kde strávil dva roky. V roku 1871 sa Gauguin vrátil do Paríža, kde sa zamestnal ako maklér, čím si zabezpečil živobytie. V roku 1873 sa oženil s Dánkou Mette Sophie Gad. Počas nasledujúcich desiatich rokov splodili päť detí.

Gauguin prejavoval záujem o umenie už od detstva. Vo voľnom čase začal maľovať. Neskôr často navštevoval galérie a kupoval diela začínajúcich maliarov. Spriatelil sa s Camille Pissarrom, ktorý ho predstavil rôznym iným umelcom. Ako rozvíjal svoj talent, Gauguin si prenajal ateliér, a svoje maľby vystavoval na impresionistických výstavách v rokoch 1881 a 1882. Počas dvoch letných dovoleniek maľoval s Camillem Pissarrom a príležitostne aj s Paulom Cézannom.

V 1884 sa Gauguin s rodinou presťahoval do Kodane, kde rozvíjal svoju obchodnú kariéru ako maklér. Hnaný túžbou venovať sa iba maľovaniu sa však v roku 1885 vrátil do Paríža, pričom svoju rodinu zanechal v Dánsku. Bez dostatočného zabezpečenia sa jeho žena (Mette Sophie Gadd) s ich piatimi deťmi uchýlila k svojej rodine. Dve deti zomreli ešte počas Gauguinovho života.

Tahiťanky na pláži (1891)

Je známe, že Gaugin býval aj u vtedy ešte neznámeho zakladateľa secesného štýlu Alfonsa Muchu.[2] Podobne ako jeho priateľ Vincent Van Gogh, s ktorým v roku 1888 strávil deväť týždňov maľovaním v Arles, aj Paul Gauguin zápolil so záchvatmi depresie a neskôr (až v roku 1897) sa dokonca aj pokúsil o samovraždu. Sklamaný impresionizmom cítil, že tradičné európske maliarstvo sa stáva príliš napodobňujúcim a stráca symbolickú hĺbku. Naproti tomu v umení Afriky a Ázie vnímal plnosť mystickej symboliky a vitality. V tom čase bolo v Európe módnou záležitosťou predstavovať umenie cudzích kultúr – najmä japonskej. V roku 1889 ho skupina belgických umelcov Les XX pozvala, aby sa spolupodieľal na ich výstave.

Pod vplyvom ľudového umenia a japonských tlačí, sa Gauguin vyvíjal smerom k cloisonizmu – štýlu, ktorý pomenoval kritik Edouard Dujardin podľa „priehradkovej“ techniky (cloisonné) smaltovania, ktorú používal Emile Bernard. Paul veľmi oceňoval Bernardovo umenie. Gauguin so zanietením skúmal štýl, ktorý vyjadroval podstatu objektov jeho umenia. Jeho obraz Žltý Kristus (1889) je často uvádzaný ako typické cloisonistické dielo – obraz sa zredukoval na čisté farebné plochy oddelené ťažkými čiernymi obrysmi. V takýchto dielach Gauguin nevenoval pozornosť klasickej perspektíve a smelo sa zbavil jemnejších odtieňov farieb, čo definovalo dva základné princípy postrenesančnej maľby. Jeho štýl sa neskôr vyvíjal smerom k syntetizmu, v ktorom neprevláda ani forma, ani farba, ale obe majú rovnakú váhu.

Opýtaj sa, odkiaľ prichádzame? Čo sme? Kam ideme? (1897)

V roku 1891 sa finančne strádajúci Gauguin frustrovaný nedostatkom uznania doma preplavil do trópov, aby sa vyhol európskej civilizácii a „všetkému, čo je umelé a konvenčné“. (Pred tým podnikol niekoľko pokusov o nájdenie tropického raja, kde by mohol „žiť z rýb a ovocia“ a maľovať vo svojím stále silnejúcim naivným štýlom. Krátkodobo žil na Martiniku a pracoval aj ako stavebný robotník na Panamskom prieplave, ale prepustili ho ani nie po dvoch týždňoch). Počas pobytu v dedine Mataiea na Tahiti namaľoval obraz Fatata te Miti (Pri mori), Ia Orana Maria (Ave Maria) a iné diela, v ktorých zobrazil tahitský život. V roku 1897 sa presídlil do Punaauia , kde vytvoril majstrovské dielo Opýtaj sa, odkiaľ prichádzame. Zvyšok života prežil na Markézskych ostrovoch. Francúzsko navštívil už iba raz, keď namaľoval v Pont-Aven. Jeho práce z tohto obdobia sú plné kvázi-náboženskej symboliky a dôrazom na „exotickosť“ obyvateľov Polynézie. V Polynézii sa zastával príslušníkov domorodých národov voči koloniálnym úradom a katolíckej cirkvi. Počas tohto obdobia napísal knihu Avant et après (Pred a po) – zbierku drobných postrehov o živote v Polynézii, spomienok a komentárov k literatúre a maľovaniu. V roku 1903 ho kvôli problémom s cirkvou aj vládou odsúdili na tri mesiace väzenia a vyrúbili mu pokutu.

Skôr než nastúpil na do žalára, ako 54-ročný zomrel na syfilis. Jeho telo bolo oslabené alkoholom a samopašným životom. Pochovali ho na cintoríne (Cimetière Calvaire) ostrova Atuona Hiva 'Oa v súostroví Markézskych ostrovov.

Paul Gauguin vychádzal z impresionizmu, ale postupne si vytvoril vlastný osobitý štýl. Svoj prvý obraz Lesík vo Viroflay vytvoril v roku 1876. Potom sa stal žiakom Camilleho Pissarra.

Vlastný štýl našiel vďaka krátkemu pobytu na Martiniku, čo možno ilustrovať obrazom Žltý Kristus. Po návrate do Francúzska získal obdiv a uznanie. Jedným z jeho prívržencov bol aj Vincent van Gogh. Nejaký čas žil v Bretónsku, ale stále myslel na exotické kraje, a preto odcestoval na Tahiti. Na obrazoch z tohto obdobia (Tahiťanky a iné) sa snaží zobraziť Tahiti ako raj nepokazený civilizáciou.

Medzi jeho vrcholné diela patria Už nikdy (1897) a Dievčatá s kvetmi mangovníka (1899).

Čoskoro po Gauguinovej smrti sa jeho práce stali vyhľadávanými. Mnohé obrazy jeho neskorej tvorby získal ruský zberateľ Sergej Ščukin. Podstatná časť jeho zbierky je vystavená v Puškinovom múzeu a v Ermitáži. Gauguinove obrazy sú len zriedka ponúkané na predaj. V takých prípadoch ich cena môže dosiahnuť výšku aj 39,2 milióna amerických dolárov.

Japonsky štylizované Gauguinovo múzeum oproti botanickej záhrade v Papeari na Tahiti obsahuje niektoré exponáty, dokumenty, fotografie, reprodukcie a originálne kresby a skice Gauguina a Tahiťanov. V roku 2003 na Atuona na Markézskych ostrovoch otvorili Kultúrne centrum Paula Gauguina.

• 
  Potrét pani Gauguinovej
  okolo 1880-1881
• 
  Záhrada vo Vaugirard, alebo maliarova rodina v záhrade na Rue Carcel
  (1881)
• 
  Zátišie s ovocím a citrónmi
  okolo 1880
• 
  Swineherd, Bretónsko
  (1888)
• 
  Les Alyscamps
  (1888)
• 
  Zápas Jakuba s anjelom
  (1888)
• 
  Nočná káva v Arles, (Madam Ginoux)
  (1888)
• 
  Zátišie s japonskými drevorytmi
  (1889)
• 
  Tahiťanky na pláži
  (1891)
• 
  Žena s kvetom
  (1891)
• 
  Mesiac a Zem
  (1893)
• 
  Annah, dievča z Jávy
  (1893)
• 
  Vodný mlyn Pont-Aven
  (1894)
• 
  Poludňajšie driemoty
  (1894)
• 
  Materstvo
  (1899)
• 
  Dve Tahiťanky
  (1899)
• 
  Strašné príbehy (Exotic Saying)
  (1902)
• 
  Zauberer z Hivy OAU
  (1902)
• 
  Jazdci na pláži
  (1902)
• 
  Krajina La Dominique (Hiva OAU
  (1903)

• 
  Autoportrét
  (1889)
• 
  Autoportrét
  (1889-1890)
• 
  Autoportrét
  (1893)
• 
  Autoportrét
  (1896)

1. Gauguinove tlače (drevorezby a drevoryty)
2. Encyklopédia Sme: Mucha Alfons Maria

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku na anglickej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).