Imagizmus

Imagizmus v anglo-americkej poézii favorizoval výraznú obraznosť a jasnú reč. Je opisovaný ako najvplyvnejšie hnutie v anglickej poézii po hnutí preraffaelistov. Ako poetický štýl bol sýtený modernou, ktorá vznikala na začiatku 20. storočia. René Taupin poznamenal, že je vhodnejšie považovať imagizmus nie za doktrínu, či za poetickú školu, ale za zoskupenie niekoľkých básnikov, ktorí boli v určitom čase v zhode o niekoľkých dôležitých pravidlách. Hovoril o tomto smere skôr ako o výsledku tvorivých momentov, než o kontinuálnom a neprerušenom vývoji.

Imagisti zamietli romantický sentiment a utáranosť viktoriánskej poézie. Toto bolo v protiklade s ich súputníkmi georgiánskymi básnikmi. Skupina publikovala diela pod názvom „Imagisti“[1] medzi rokmi 1914 až 1917 písané najvýznamnejšími postavami modernistickej poézie hlavne v angličtine, takisto ako viacero iných prominentných modernistov v iných oblastiach ako poézia.

So základňou v Londýne boli imagisti rozosiati medzi Spojeným kráľovstvom, Írskom a Spojenými štátmi. Dôležitými členkami skupiny boli aj ženy-poetky. Imagizmus je historicky známy aj ako prvé organizované literárne hnutie modernistov v anglickom jazyku. Slovami T. S. Eliota:

„The point de repère usually and conveniently taken as the starting-point of modern poetry is the group denominated 'imagists' in London about 1910.“

V období, keď sa vynoril imagizmus, za vzory básnikov boli považovaní Longfellow a Tennyson. Verejnosť oceňovala u nich ich moralizujúci tón. V protiklade k tomu imagizmus vyzýval hlavne k priamočiarosti a úspornosti reči, k ochote experimentovať s netradičnými formami verša, k zacieleniu na „thing“ ako „thing“ (pokus izolovať jediný obraz, aby sa odhalila jeho podstata), čo bolo odzrkadlením súdobého vývoja v avantgardnom umení, hlavne v kubizme. Hoci imagizmus izoloval objekty tým, čo Ezra Pound nazval „luminous details“, Poundova ideogramická metóda protikladov a abstraktného vyjadrenia je podobná kubistickému štýlu syntetizovania mnohých perspektív do jedného obrazu.

Korene imagizmu sa prisudzujú dvom poémam „Autumn“ a „A City Sunset“ od T. E. Hulmea.[2] Boli publikované v januári 1909 na „booklete“ nazvanom For Christmas MDCCCCVIII. „Klubu básnikov“ v Londýne.

V 1909, Hulme opustil Poets' Club a začal sa stretávať s kritikom Flintom a skupinou básnikov zo „Secession Club“, ktorí sa stretávali v „Eiffel Tower restaurant“ v londýnskom Soho. Diskutovali o pláne reformy súdobej poézie, o voľnom verši, japonskom poetickom žánri tanka a haiku a o odstránení nepotrebných slov z básní.

Začiatok záujmu o japonskú poéziu sa datuje v kontexte neskorej viktoriánskej a edvardiánskej literatúry, do oživenia záujmu o Japonizmus (slov. japonéria) a čínsku kultúru. Súdobé oživenie a inovácia tradičnej klasickej poézie sa udialo zásluhou F. V. Dickinsovho „Hjakunin išu“ (1866),[3] alebo „Stanzas“ skupiny „Century of Poets“, Being Japanese Lyrical Odes, prvej anglickej verzie „Hjakunin išu“ a „13th-century anthology of 100 waka“, kritík a básní od Sadakiči Hartmanna a vtedajších francúzskych prekladov.

V apríli 1909 sa v „Secession Clube” predstavil Ezra Pound a zistil, že jeho idey sú si veľmi blízke s klubovým smerovaním. Toto sa prejavilo hlavne v jeho sérii esejí z roku 1911 – 12 I gather the limbs of Osiris: "You cannot get statement simpler than that, or clearer, or less rhetorical". Tieto kritériá priamosti, jasnosti a odstránenia zbytočnej rétoriky boli definíciou vlastností imagistickej poézie. Prostredníctvom priateľstva s kustódom múzea Laurence Binyonom rozvíjal Pound svoj záujem o japonské umenie navštevujúc expozíciu drevotlačí Nišiki-e v British Museum a rýchlo absorboval pravidlá japonských poetických foriem.

V článku v „La France“ (1915) opísal kritik Rémy de Gourmont imagistov ako dedičov francúzskych symbolistov a v roku 1928 v liste René Taupinovi Ezra Pound ostro zdôraznil zase iný pôvod imagizmu, sústrediac sa na Hulmeho. Symbolistický pôvod imagizmu bol neskôr zdôraznený v Taupinovej štúdii zverejnenej v 1929, kde vyvodzuje ako veľká je odchýlka techniky a jazyka medzi obraznosťou imagistu a symbolu symbolistu, a to je tá, že rozdiel je len v presnosti.

V roku 1915 napísal Pound úvod k dielu básnika Lionela Johnsona, kde píše: No one has written purer imagism than Johnson has, in the line Clear lie the fields, and fade into blue air, It has a beauty like the Chinese. (Nejeden napísal čistejší imagizmus ako má Johnson, vo verši sa jasne ťahá pole a uniká do modrého ovzdušia, to je krásne ako čínska modrá.)

Imagizmus ovplyvnil mnohé poetické krúžky a hnutia. S jeho vznikom sa stal voľný verš legitímnou poetickou disciplínou. V päťdesiatych rokoch 20. storočia sa stal východiskom pre Beat generation, Black Mountain poets a San Francisco Renaissance. Charles Olson napísal vo svojej seminárnej práci v roku 1950 esej „Projective Verse“. Charles Olson bol teoretikom skupiny Black Mountain poets. Je známa jeho sentencia "ONE PERCEPTION MUST IMMEDIATELY AND DIRECTLY LEAD TO A FURTHER PERCEPTION"; toto krédo je odvodené od manifestu imagistov.

Medzi Bítnikmi, Garym Snyderom a Allenom Ginsbergom takisto ako medzi imagistami bola rozšírená obľuba čínskej a japonskej poézie. William Carlos Williams bol imagista, ktorý urobil silný dojem na bítnických básnikov, povzbudzoval poetov ako Lew Welch a napísal úvod ku zbierke poézie Allena Ginsberga „Howl“ (Vytie). (1955).

Na vznik ruského imažinizmu existujú dva odlišné názory. Jeden tvrdí, že pôvod imažinizmu v Rusku sa odvíja od ruského futurizmu. Podľa názoru iných kritikov názov pochádza z anglického imagizmu – anglojazyčnej poetickej školy, ktorá sa šírila v Rusku prostredníctvom článku Z. Vengerovej "Английские футуристы" (Anglickí futuristi) (zbierka "Strelec" 1915). Spojitosť termínu a koncepcie imažinizmu s anglo-americkým imagizmom je v ruskej literatúre otázkou diskusie.

Logo magazínu The Glebe, kde vyšla prvá antológia imagistov

• Aldington, Richard. Life For Life's Sake (The Viking Press, 1941). Pozri kapitolu IX.
• Blau Duplessis, Rachel. H.D. The Career of that Struggle (The Harvester Press, 1986). ISBN 0-7108-0548-9.

Amy Lowell, na obálke Time v 1925.

• Brooker, Jewel Spears (1996). Mastery and Escape: T. S. Eliot and the Dialectic of Modernism (University of Massachusetts Press). ISBN 1-55849-040-X.
• Guest, Barbara. Herself Defined: The Poet H.D. and Her World (Collins, 1985). ISBN 0-385-13129-1.
• Jones, Peter (ed.). Imagist Poetry (Penguin, 1972).
• Kenner, Hugh. The Pound Era (Faber and Faber, 1975 edition). ISBN 0-571-10668-4.
• Kolocotroni, Vassiliki; Jane Goldman, Olga Taxidou (1998). Modernism: An Anthology of Sources and Documents. University of Chicago Press. ISBN 0-226-45074-0.
• McGuinness, Patrick (editor), T. E. Hulme: Selected Writings (Fyfield Books, Carcanet Press, 1998). ISBN 1-85754-362-9 (pages xii-xiii).
• Sullivan, J. P. (ed). Ezra Pound (Penguin critical anthologies series, 1970). ISBN 0-14-080033-6.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Imagizmus

• Svetová moderna(po slovensky)
• Wikiquotes - René Taupin (po anglicky)
• Wikiquote - Flint (po anglicky)

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Imagism na anglickej Wikipédii.

Literárny portál