Ján Šprlák-Uličný

Pochádzal z maloroľníckej rodiny a mal troch súrodencov. Hladovka bola v tom čase chudobná, rázovitá goralská obec na Hornej Orave blízko poľských hraníc. Už v detstve sa začalo prejavovať jeho výtvarné cítenie. Náhodné stretnutia s maliarmi, ktorí chodili na Oravu maľovať, ho ovplyvnili natoľko, že sám začal maľovať svoje prvé skice a akvarely. Silné folklórne tradície tejto goralskej oblasti, goralská hudba, piesne a hlavne tanec, boli jeho druhou veľkou láskou, ktorej upísal svoju mladosť. Sám bol výborným tanečníkom a od tanečníka sa vypracoval až na choreografa goralských tancov v miestnych súboroch na Orave a neskôr počas štúdií v súbore Technik v Bratislave. Napriek týmto veľkým záľubám zmysel svojho bytia našiel v architektúre, ktorej venoval najväčšiu časť svojho života.

Stredoškolské vzdelanie získal na gymnáziu v Trstenej, neskôr študoval od roku 1953 na fakulte architektúry SVŠT v Bratislave. Po ukončení štúdia v roku 1959 začal pracovať v Stavoprojekte v Košiciach. Od roku 1974 sa ateliér odčleňuje od ŠPTU a prechádza ku Športprojektu. Architekti Kaločay, Dubinská, Vargová, Pásztor, Zahatňanský, Poradovský a Drahovský doplnili ateliér. Arch. Greč sa stáva vedúcim ateliéru, preberá povinnosti vedúceho a svojou majestátnou postavou je záštitou v rokovaniach s investormi. V roku 1980 odišiel zo Športprojektu. Po krátkom pobyte na pobočke Stavoprojektu v Poprade pracuje v Košiciach. Od roku 1981 okrem projekčnej činnosti pracuje vo výbore MOZSA Košice, KV- ZSA Košice a zvolený je za kandidáta ÚV ZSA. Je členom výboru MV ČSZTV. Na stavebnej fakulte v Košiciach vedie diplomové práce a je stálym členom komisií pri štátnych záverečných skúškach. V roku 1985 odchádza pracovať na Útvar hlavného architekta mesta Košíc ako námestník hlavného architekta D. Jurániho. V tejto funkcii zotrval do 30. júna 1988. Okrem povinností vyplývajúcich z funkcie sa intenzívne venuje aj projektovej činnosti. V júni 1988 odchádza do funkcie vedúceho projektov zameraných na školy rôzneho stupňa, telocvične, kryté plavárne a iné účelové objekty. V septembri 1990 sa jeho aktívna činnosť náhle prerušila. Silne podlomené zdravie mu už neumožnilo vrátiť sa do aktívneho života. Na invalidnom dôchodku bol až do januára 1993.

Počas jeho začiatkov v Stavoprojekte prišiel do Košíc pracovať aj prof. ing. arch. Eugen Kramár, a v jeho skupine mal príležitosť pracovať na zaujímavých atypických stavbách. V tomto období projektoval napr. okrskové centrum v Rožňave, učňovské stredisko inžinierskych stavieb v Košiciach alebo reštauráciu v obchodnom spoločenskom centre na košickom sídlisku Luník II, kde vzniklo jedno z prvých obchodno-spoločenských centier v novo sa formujúcom obytnom súbore Košice – Terasa. Súbor horizontálnych hmôt vytvára intímny polouzavretý priestor s fontánou a pozdĺžny peší koridor. Neskôr toto centrum dobudoval o Kino Družba – prvé panoramatické kino v Košiciach.

V roku 1970 získal možnosť realizácie jedného z najvýznamnejších a najkrajších areálov na Slovensku. Architekt Eugen Kramár založil združené projektové ateliéry, v ktorých vznikol za Šprlákovej asistencie Areál snov. Od roku 1970 po odchode prof. Kramára do Bratislavy prevzal vedenie košického ateliéru. Z tohto obdobia pochádzajú jeho projekty obchodného centra v Michalovciach, obchodného domu Šíravan, Domu nábytku, Domu potravín Slovakotex a iné práce. V roku 1971 bol jeho súťažný návrh na riešenie areálu pre Folklórny festival vo Východnej ocenený ako najlepší a odporučený na realizáciu. Projektu a prácam na areáli Folklórneho festivalu vo Východnej venoval veľa času a energie. S určitými prestávkami sa celých 10 rokov snažil o to, aby sa aj tento projekt dočkal svojej realizácie. Projektoval aj iné areály pre folklórne festivaly – v Detve a Terchovej.

V roku 1975 dostáva príležitosť na 15-dňový študijný pobyt v Poľsku a o rok neskôr vo vtedajšom Sovietskom zväze. Tieto pobyty boli zamerané na športové stavby a najväčší dojem naňho urobili zimné športové komplexy v Alma-Ate. V roku 1975 bol spracovaný na základe štúdie investičný zámer a štúdia súboru stavieb. V roku 1977 bola projektová úloha posudzovaná štátnou expertízou. V roku 1979 bol vypracovaný úvodný projekt a niektoré objekty rozpracované na úrovni vykonávacieho projektu.

Od roku 1980 spolupracuje s investorom – Osvetovým ústavom v Bratislave – na zaradení plánovanej výstavby do realizácie, no z finančných dôvodov sa neuskutočnila. V roku 1980 bolo centrum v Michalovciach doplnené o objekt zdravotníckeho a kultúrneho zariadenia. V tom istom roku projektoval veľký komplex budov na námestí Osloboditeľov, kde sa dnes nachádza hotel Centrum. Aj na tomto objekte, ako na mnohých predošlých spolupracoval s projektantmi oceľových konštrukcií z VŠŽ. Jeho vrodený zmysel a cit pre konštrukciu vzbudzoval u každého statika presvedčenie o reálnosti a účelnosti architektonického zámeru.

V Levoči po výstavbe internátnej učňovskej školy pre mládež s chybami zraku realizoval panoramatické kino, spojené s náročnou rekonštrukciu objektu na námestí a úpravou viacerých objektov na predajne. Pre Košice sa vtedy projektovali teoretické ústavy a dielne SAV, niekoľko administratívnych budov a mnohé rekonštrukcie objektov v historickom centre.

V roku 1984 kolektív Športprojektu pristupuje k riešeniu ponukovej štúdii olympijských športovísk v Jasnej a v Smokovci a ubytovacích zariadení na Podbanskom. V podtatranskej oblasti sa začínajú projektovať zimné štadióny. V tomto období sa zameriaval hlavne na stavby športového charakteru: krytú plaváreň v Košiciach, základnú školu v Spišskej Novej Vsi, v Humennom a v Levoči, ale vytvoril tiež ďalšie významné projekty, ako sú napr. Štátna banka v Košiciach, Štátna banka v Poprade, Dom služieb v Prešove, AB justičných zložiek, komplex budov Zboru nápravnej výchovy v Košiciach, turistický hotel v Herľanoch, Dom potravín v Humennom a iné.

Samostatnou kapitolou v jeho živote boli stavby cirkevného zamerania, kde cítil veľkú príležitosť a zodpovednosť súčasne, pri projektovaní objektov tak nevšedných svojím obsahom, náplňou a súčasne možnosťami. Projektoval rímskokatolícky kostol v Koškovciach, budovu farského úradu v rodnej Hladovke alebo viaceré domy smútku, a to vrátane interiérových riešení. Kostol v Michaľanoch je v hrubej stavbe postavený podľa jeho projektu. Už sa mu nedostávalo dosť síl na interiérové riešenia. I keď na túto stavbu chodil už s veľkými zdravotnými problémami, bola pre neho návšteva na stavbe vždy vzpruhou a dodávala chýbajúce sily.

Po roku 1985 projektoval napr. radové rodinné domy Prefa, areál vodných športov na sídlisku Nad jazerom v Košiciach, pripravil projekty celkového ukončenia Všešportového areálu a tiež vypracoval projekt hokejovej haly. Vypracoval ešte projekt na nadstavbu bungalovov na Štrbskom Plese, niekoľko projektov školských stavieb, návrh na objekt Farského úradu v Lefantovciach, štúdiu hotela na Štrbskom Plese a zúčastnil sa súťaže na rímskokatolícky kostol Košice – Terasa.

Tak ako bol avantgardný v presadzovaní nových konštrukčných riešení, technických vymožeností, tak najmä v prípade rodinných domov uplatňuje vytríbený cit pre materiál, vracia sa k zmyslu tvaru, účelnosti, materiálu a intimity priestoru, ktoré mu boli dané do vienka z prenádhernej drsnej oravskej zeme.

Vychádzal z ducha moderny, tak ako každý architekt v začiatkoch svojej tvorby. Bol však vždy vzdialený manierizmu, schematickej univerzalite, amerikánskemu ošiaľu, ale aj lacnej módnosti. Dal vždy na vedomie vlastné tvarovacie a kompozičné schopnosti, zmysel pre správnu tektonickosť a artikulačnú mieru, aby hľadal prejav vlastnej kultúrnej sily. Vždy sa vedel dobre dívať a mal správne vidiny. Rád sa do nich ponáral, aby ho podnecovali zvládnuť idey a obsah čo najkrajšie a najpravdivejšie. Bol sociálne citlivý, ako dobrý Oravčan i svojsky fundovaný. Nebol nacionalista, ale dobrý vlastenec. Vo svojej tvorbe predviedol ako rozumie životnému prostrediu v prírodných, vidieckych, ale aj mestských štruktúrach. Vedel si erudovane vážiť minulosť, historické prostredie a objekty v ňom. Videl kultúru pôdorysov a priestorov v čo najpresvedčivejšej obsahovej naplnenosti, ktorú sa snažil podať vyspelou fantáziou čo najživšie. Každú koncepciu svedomite vyriešil a dopracoval do podrobností – až do pôsobivého interiérového dotvarovania a doplnenia. Jeho intelekt zakódovanej filozofii púšťal tvorivosť cez kresliarske schopnosti i modelačnú pohotovosť. Aj keď v čase normalizačného schematizmu nemal ideálne spoločensko-politické podmienky, vedel sa v krásnom procese architektonickej tvorby napriek neprajnostiam vtedajšieho života zorientovať. Nalinajkovaný industrializmus v architektúre vnucoval svoj modus materiálnej kultúry účelovosti, ale Šprlák si ho svojsky upravoval pre vlastné cesty. Vo funkcionalistickom rozlete si vždy vecne spracovával každú ideu, rozvíjal a pridával jej vzletnosť. Funkcionalizmus prežíval tak, že účelové myslenie mal za svoju výtvarno-tvorivú metódu pre krásu pluralistických foriem života. V širokom zábere jeho tvorivého intelektu dokázal vytvoriť veľa užitočného pre národ a ukážkovo predviedol, že bol absolútnym architektom. Vo vyprodukovanej komplexnosti nachádzame v ňom všestranného architekta so správnym odborno-spoločenským oprávnením, akých potrebujeme viac do kultúrneho poslania v našej dobe. Množstvo jeho tvorivých výsledkov, ktorými dával dobro pre druhých, zostáva trvalým vkladom a dejinným dokumentom súčasnosti.

Kultúrny prínos Šprlákovho intelektu zostane v tvorivom regióne zapísaný zlatými písmenami. Architektúra sa mu stala povolaním, pred ktorým ustupovalo všetko ostatné v živote. Sám nepoznal obmedzenia pracovným časom a bohužiaľ, nerešpektoval ani obmedzenia vyplývajúce z fyzických možností.

• Bél, A., Drahovský, M.: Architekt Ján Šprlák- Uličný, Martin : NEOGRAFIE, 1995
• Dulla, M., Moravčíková, H.: Architektúra Slovenska v 20. storočí, Bratislava : SLOVART, 2002, s. 201, 202, 428, 429, 432, 436, 444
• Dulla, M.: Slovenská architektúra od Jurkoviča po dnešok, Bratislava : PERFEKT, 2007, s. 149, 150, 167, 168, 169
• Dulla, M., Pohaničová, J., Vodrážka, P., Stachová, M., Krivošová, J., Moravčíková, H., Lukáčová, E.: Majstri architektúry, Bratislava : PERFEKT, 2005, s. 77
• Projekt, 5/1993, s. 54 – 58