Izidor Kovárik

Izidor Kovárik sa narodil 29. marca 1917 v Kopčanoch (okres Skalica) v rodine tesára. V Kopčanoch vyrastal a vychodil obecnú školu. V apríli 1938 sa prihlásil do brannej akcie „1000 nových pilotov“, v rámci ktorej absolvoval základný pilotný výcvik. Do armády vstúpil v auguste toho istého roku a následne bol poslaný do pilotnej školy v Spišskej Novej Vsi. Dňa 20. novembra 1939 úspešne ukončil štúdium a výcvik ako tretí najlepší v poradí z celkových 29 absolventov, pričom už v decembri bol zaradený ku stíhacej letke 11, ktorá bola vyzbrojená stíhačkami Avia B.534 a velil jej npor. Ivan Haluzický.

Dňa 22. júna 1941 začalo nacistické Nemecko s útokom na Sovietsky zväz. Slovensko sa spolu s ďalšími spojencami Nemecka k útoku pripojilo, a tak sa slovenské jednotky v júli 1941 presunuli na Ukrajinu. Letka 11 však bola nakoniec poverená úlohou teritoriálnej ochrany Bratislavy, keďže vzdušná obrana Slovenska zostala po odoslaní letky 12 a 13 na východný front značne oslabená. Túto úlohu letka vykonávala aj po návrate posledných zvyškov leteckých jednotiek nasadených na východnom fronte v novembri 1941.

Opätovného nasadenia na fronte sa letka 11 dočkala v rámci pomoci boja Zaisťovacej divízie proti partizánom v oblasti ukrajinského Žitomiru a Ovruču. Dňa 30. mája 1942 bola letka stiahnutá na letisko Piešťany, kde sa následne začalo s prípravami presunu na východný front. Medzi pilotmi, ktorí 30. júna 1942 odštartovali z Piešťan smerom na Žitomir pod vedením Ivana Haluzického, bol aj čatník Izidor Kovárik. Slovenskí piloti boli poverení úlohou vyhľadávať partizánov a podporovať pozemné operácie Zaisťovacej divízie. Kovárik tu absolvoval 8 bojových letov, vďaka čomu získal prvé dve slovenské vyznamenania. Letecký personál letky 11 sa začal presúvať na Slovensko dňa 25. októbra 1943, ale Izidor Kovárik sa vrátil už 29. septembra 1942, aby so skupinkou pilotov (s Františkom Hanovcom, Antonom Matúškom, Alexandrom Geričom a ďalšími) absolvoval nočný stíhací kurz v Piešťanoch. Následne bol po absolvovaní kurzu zaradený k letke 13 spočiatku ako kuriérny pilot.

Na lietadle Praga E.241.19 odletel 27. októbra 1942 s prvou frontovou garnitúrou letky 13 ako kuriérny pilot na východný front. Veliteľ letky 13, stotník Ondrej Ďumbala, si všimol Kovárikových kvalít a talentu, a preto mu bolo v novembri až decembri 1942 umožnené absolvovať v Majkope preškolenie na lietadlá Messerschmitt Bf 109E. Následne už Izidor Kovárik lietal ako stíhací pilot a na fronte sa všestranne osvedčil. Svoj prvý zostrel dosiahol 28. januára 1943 o 8:45 hod., kedy južne od obce Šapsugskaja zostrelil sovietske stíhacie lietadlo I-16 („Rata“). Už po Novom roku 1943 bol povýšený do hodnosti rotník, ale kvôli nedostatočnému spojeniu letky s tylom sa o tejto skutočnosti dozvedel až v marci. Celkovo sedemkrát dokázal zostreliť dve lietadlá pri jednom bojovom lete. Veľmi úspešný bol pre Kovárika marec 1943, kedy dosiahol až 11 zostrelov. V tom istom mesiaci bol aj vyznamenaný nemeckým Železným krížom II. stupňa. Počas svojho pôsobenia na východnom fronte bol iba jedenkrát zostrelený, a to dňa 14. marca 1943, kedy mal na konte už 8 zostrelov. Kovárik sa v ten deň spoločne s Jánom Režňákom, ktorý bol jeho najlepším priateľom, vracali z postreľovania pozemných cieľov, na ktoré spotreboval všetku muníciu. Neďaleko obce Krasnoarmejskaja ešte Režňák zaútočil na formáciu bombardérov DB-3F a jeden z nich zostrelil. Keďže Izidor Kovárik už spotreboval všetku muníciu, útočil pritom simultánne tiež, aby klamnými útokmi odlákal časť nepriateľskej paľby od útočiaceho Režňáka. Kovárikov Bf 109G-2 (W.Nr. 10473) však inkasoval množstvo zásahov, čím bolo na stroji poškodené olejové vedenie, a tak pilot bol nútený núdzovo pristáť neďaleko obce Achtanizovskaja. Izidor Kovárik z tohto incidentu vyviazol bez zranení a z miesta havárie ho prišiel na lietadle Praga E.241 vyzdvihnúť Ján Režňák. Podobná situácia sa zopakovala aj 25. marca, kedy pre Režňáka po núdzovom pristátí priletel Izidor Kovárik. Vôbec najúspešnejším dňom sa pre Kovárika stal 29. máj 1943, kedy zostrelil štyri lietadlá Jak-1. Istý čas aj viedol v tabuľke počte zostrelov letky 13, než bol prekonaný Jánom Režňákom. Svoj posledný zostrel dosiahol 17. júna 1943, keď v ranných hodinách zostrelil stíhačku Jak-1. Celkovo mu bolo v bojoch nad Kaukazom a Kubáňou priznaných 28 zostrelov. Za svoje výkony získal mnohé slovenské a nemecké vyznamenania, pričom 1. júla 1943 bol mimoriadne povýšený z rotníka na zástavníka. S prvou garnitúrou letky 13 sa nakoniec 17. júla 1943 vrátil späť na Slovensko.

Po karanténe bol v auguste 1943 pridelený k Hotovostnému roju so základňou na letisku Vajnory. Lietajúci personál roja bol tvorený príslušníkmi letky 13 – veliteľ zvk. rtm. let. František Cyprich a zástavníci František Brezina, Izidor Kovárik, Ján Režňák, Jozef Štauder a Pavel Zeleňák. Hotovostný roj bol vyzbrojený v tom čase už zastaranými stíhačkami Bf 109E a Avia B.534, pričom zabezpečoval protivzdušnú obranu Bratislavy a priemyselných lokalít na Považí. Po návrate druhej garnitúry z východného frontu bola touto úlohou poverená celá letka 13, ktorá začala byť vo februári 1944 prezbrojovaná na modernejšie Messerschmitty Bf 109G-6. Izidor Kovárik prelietaval a zalietaval značnú časť týchto novo dodaných strojov. Hotovostný roj bol ešte na konci januára 1944 reorganizovaný na Pohotovostnú letku. U Pohotovostnej letky Kovárik slúžil do 29. apríla 1944, kedy bol preložený na letisko Tri Duby ku Leteckej škole ako učiteľ praktického lietania.

Ráno dňa 11. júla 1944 vykonával na cvičnom dvojplošníku Gotha Go 145 výcvik Ladislava Cipriana, dvadsaťročného pilotného žiaka druhého ročníka. Na lietadle sa pri nácviku bojových obratov a vyberania vývrtky vo výške 400 až 600 metrov náhle odtrhlo ľavé krídlo. Obom pilotom sa podarilo z neovládateľného lietadla vyskočiť, ale šnúry ich padákov sa zachytili o smerové kormidlo lietadla, ktoré ich stiahlo so sebou k zemi. Stroj dopadol 2 až 3 kilometre východne od Zvolena a obaja piloti boli nájdení mŕtvi neďaleko trosiek lietadla. Nikdy nebolo úplne objasnené či bola príčinou nehody technická chyba konštrukcie krídla, únava materiálu alebo sabotáž.

Izidor Kovárik je pochovaný na cintoríne v rodných Kopčanoch.

• RAJLICH, Jiří. Za Boha a národ (stíhací esa slovenských Vzdušných zbraní ve 2. světové válce). Cheb : Svět Křídel, 2006. 239 s. ISBN 978-80-86808-30-7.

• Zoznam slovenských leteckých es

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Izidor Kovárik

• Izidor Kovárik na stránkach forum.valka.cz
• Izidor Kovárik, vojenský pilot a letecké eso č.2 armády slovenského štátu
• Zostrely priznané príslušníkom slovenskej národnosti v rokoch 1939–1945

Portál letectvo Slovenský portál Biografický portál