Ján Režňák

Ján Režňák sa narodil 14. apríla 1919 v Jablonici (okres Senica) v rodine stolára. Po skončení meštianskej školy sa na dvojročnej pokračovacej škole vyučil za elektrotechnika a na prax nastúpil do Spoločnosti majiteľov hospodárskych strojov v Bratislave. Už v tom čase prejavoval záujem o letectvo a začal dochádzať na letisko Vajnory pri Bratislave do Slovenského aeroklubu. Tu od 21. apríla do 13. augusta 1938 absolvoval základný pilotný výcvik v rámci brannej akcie „1000 nových pilotov“. V školení pokračoval od 20. augusta 1938, po narukovaní do česko-slovenskej armády, v pilotnej škole u Leteckého pluku 3 „Generála-letca M. R. Štefánika“ na letisku v Spišskej Novej Vsi.[1]

Po vzniku Slovenského štátu, v marci 1939, prešiel tento pluk do podriadenosti Slovenskej armády. Výcvik úspešne ukončil 19. apríla 1939 a potom nasledoval stíhací výcvik v Piešťanoch, ktorý tiež úspešne absolvoval 30. novembra 1939. Ihneď bol povýšený do hodnosti slobodníka a v decembri 1939 pridelený k stíhacej letke 13, ktorá bola dislokovaná na letisku v Piešťanoch, kde Režňák v tom čase lietal s dvojplošníkmi Avia B.534 a Avia Bk.534. Dňa 30. mája 1940 bol povýšený na desiatnika a 1. októbra toho istého roku na čatníka.

Dňa 22. júna 1941 začalo nacistické Nemecko s inváziou do Sovietskeho zväzu. Slovensko sa spolu s ďalšími spojencami Nemecka k útoku pripojilo, a tak sa slovenské jednotky 3. júla 1941 presunuli na Ukrajinu. Slovenská letka mala základňu najprv v Sambore, potom v Ľvove a neskôr v Čortkove. V tomto období letka plnila najmä hliadkovacie úlohy. Ján Režňák si prvýkrát bojovo zastrieľal 29. júla 1941, kedy sa nad letiskom Tuľčin objavil maďarský stíhač od 1/3. stíhacej letky (1/3. vadászszázad) na dvojplošníku Fiat CR.42. Prítomnosť maďarského pilota v tej oblasti nikto neohlásil, a tak nemecký veliteľ vydal slovenskému trojčlennému hotovostnému roju rozkaz k jeho zostreleniu. Režňákovi sa ako jedinému podarilo dohnať maďarského pilota a začal po ňom strieľať na veľkú vzdialenosť. Obaja sa medzitým dostali nad domovské letisko maďarského pilota, čo ho nakoniec zachránilo pred zostrelením, pretože vybuchujúce protilietadlové granáty donútili Režňáka k návratu.[2] Počas prvého bojového turnusu na východnom fronte odlietal Ján Režňák celkovo 13 bojových misií nad Ukrajinou. Celá letka 13 sa 15. augusta 1941 po stratách, ktoré utrpela počas letného ťaženia na východnom fronte, vrátila na Slovensko do Piešťan.

Ján Režňák bol 25. februára 1942 spolu so 17 pilotmi a 88 príslušníkmi pozemného personálu prevelený do Dánska na letisko Karup-Grøve, kde sa pod vedením nemeckých inštruktorov oboznamoval spolu s ostatnými s pilotážou Messerschmittu Bf 109 – lietadlom, s ktorým neskôr dosiahol svoje úspechy.

Ako absolvent kurzu sa 6. júla 1942 vrátil na Slovensko. Pripojil sa k letke 13, ktorá sa mala znovu zúčastniť ťaženia na východnom fronte. Na Slovensko v tomto období prišli aj prvé dodávky Messerschmittov Bf 109E („Emil“), ktoré boli zakúpené od Nemecka. Tieto lietadlá išli prednostne do Piešťan k letke 13.

Dňa 27. októbra 1942 odletelo na východný front k Azovskému moru prvých sedem Messerschmittov Bf 109E, ktoré pilotovali stot. let. Ondrej Ďumbala, por. let. Ján Gerthofer, rtk. František Cyprich, rtk. Jozef Švejdík, rtk. Jozef Drlička, čtk. František Brezina a čtk. Jozef Jančovič. So skupinou siedmich Bf 109E letelo aj jedno lietadlo Praga E.241.19, ktoré pilotoval čtk. Izidor Kovárik. Ján Režňák medzi nimi nebol, pretože kvôli osobným dôvodom (chcel sa ženiť) a ním uvedeným zdravotným dôvodom (kvôli oddialeniu odchodu) musel cestovať vlakom. Spolu s pozemným personálom odišli na front vlakom aj rtk. Pavel Zeleňák, čtk. Jozef Štauder a čtk. Jozef Vincúr, pre ktorých na Slovensku neboli k dispozícii letuschopné stíhacie lietadlá Bf 109E. Po príchode na front boli celkové prvé dojmy z Ruska pre Režňáka a celú letku 13 šokujúce potom, čo sa oboznámili s podmienkami, v akých sovietske obyvateľstvo žilo, ako vyzerali ich mestá a infraštruktúra. Príslušníkov letky 13 vítali miestni obyvatelia niekedy až ako osloboditeľov a nie okupantov.[3] Režňák svoje prvé dojmy z Ruska po rokoch opísal nasledovne: „To sa nedá ani povedať. Všetko bolo hnusné, ľudia žili v chatrčiach. My sme dostali mapu Majkopu. Podľa nej to bolo ako New York. Všetko rovné, široké ulice. V skutočnosti to boli diery. Žiadna cesta. Keď pršalo, nám to bolo ľúto, ale museli sme ploty obyčajným ľuďom zvaliť dole a po latkách sme chodili, aby sme sa niekam dostali.“[4] Letka 13 bola nasadená do operačnej činnosti nad Kubáňou začiatkom novembra 1942. Prvou frontovou základňou sa stal Majkop, potom neskôr Krasnodar, kde už prebiehali boje. Svoj prvý zostrel dosiahol Ján Režňák dňa 17. januára 1943 o 06:35 hod., kedy západne od obce Smolenskaja zostrelil so svojím Bf 109E jeden zo štyroch ruských stíhacích dvojplošníkov I-153 Čajka. V období, keď mal Režňák na konte dva zostrely, sa viackrát po sebe ocitol v ohrození života. Dňa 3. februára 1943 štartoval zo zamrznutého letiska Slavianskaja k sprievodu nemeckého dopravného lietadla Junkers Ju 52/3m. Pri štarte mu praskla pneumatika, nasledovala havária a z jeho Bf 109F-4 (W. Nr. 13367) zostali len trosky. Režňák vyviazol bez zranení. V druhom prípade išlo o kolíziu so strmhlavým bombardérom Junkers Ju 87D Stuka, ktorý mu 15. februára 1943 vošiel do pristávacej dráhy na letisku Slavianskaja. Túto situáciu Režňák zvládol úhybným manévrom, ale pri tvrdom dopade sa trup stíhačky za kabínou zlomil. V ďalšom prípade sa 17. februára po poruche motora zrútil s lietadlom Arado Ar 66C do vôd Azovského mora neďaleko lokality Golubinskaja.[5] Zachránili ho nemeckí vojaci na loďke. Prezbrojovanie letky 13 na modernejšie Messerschmitty Bf 109G začalo 1. marca 1943. Týmto sa slovenská letka dostala na štandard celej Stíhacej eskadry 52 (Jagdgeschwader 52, JG 52), ktorej bola súčasťou. Leteckým esom sa Ján Režňák stal dňa 11. marca 1943, kedy sa spolu s Izidorom Kovárikom zúčastnil vzdušného súboja s 30 ruskými lietadlami blízko obce Abinskaja. Režňák zostrelil jeden I-16 („Rata“) a jeden I-153 Čajka. S postupným zväčšovaním intenzity bojov sa zväčšoval aj počet Režňákových zostrelov. V ohrození života sa opäť ocitol 25. marca 1943, kedy strelec sovietskeho bombardéra Petľakov Pe-2 zareagoval rýchlejšie a zasiahol Režňákov Bf 109G-2 (W. Nr. 13743) priamo do motora. Pilotovi sa nakoniec podarilo vybrať pád a vysokou rýchlosťou núdzovo pristál na brucho na bavlníkovom poli pri kolchoze Bugar, približne 10 km juhovýchodne od Tamani. Režňák z incidentu vyviazol s narazeným čelom a pomliaždeným pravým ramenom. Najúspešnejším dňom bolo pre neho popoludnie 27. apríla 1943, kedy navečer zostrelil tri lietadlá LaGG-3 a jeden I-16. Celkovo počas svojej druhej operačnej túry na východnom fronte odlietal 194 bojových letov, zúčastnil sa 36 vzdušných bojov a oficiálne mu bolo priznaných 32 zostrelov nepriateľských lietadiel. Ďalšie tri zostrely mu neboli potvrdené. Za svoju činnosť bol Režňák počas osem mesačného operačného nasadenia postupne povyšovaný z čatníka (čatára) na rotníka (rotmajstra) a neskôr na zástavníka (práporčíka). Za svoje výkony získal viaceré slovenské a nemecké vyznamenania.

Na vzťahy medzi slovenskými a nemeckými pilotmi na východnom fronte Režňák spomínal: „Veľmi dobre sme spolu vychádzali. Veliteľom bol Dietrich Hrabak. To bol 100-percentný charakter. Pred piatimi rokmi som mu napísal, či sa pamätá na jeden let, keď sme išli sprevádzať nemecké bombardovacie lietadlá. Trvalo to 15 minút, potom som povedal Jozefovi Štauderovi, že ideme na voľné stíhanie. On na to, že mu nejde mašina, tak som išiel sám. Boli sme na ruskej strane. Ruským stíhačom sme hovorili Indiáni, tak som sa rozhliadal, či nejakého nezbadám. V diaľke som uvidel štyri bodky. Zbadali ma. Ja som si hovoril, že jeden z nich pôjde určite dole. Už som odistil kanón a v tom zbadám, že je to messerschmitt, tak som útok prerušil, tiež spoznali, že je to naše lietadlo. Keď som pristál, o chvíľu vidím veliteľské auto. Vystúpil Hrabak, čakal som, že ma poriadne spucuje. Na tvári som mu videl úsmev. Prišiel ku mne, podal mi ruku a gratuloval mi, že som sa veľmi dobre držal. Z toho som mal väčšiu radosť, ako keby som zostrelil 10 Rusov.“[4]

Prvá frontová garnitúra letky 13 bola 7. júla 1943 spolu s Jánom Režňákom stiahnutá späť na Slovensko. Pod velením mjr. Ondreja Ďumbalu bolo prvej garnitúre letky 13 priznaných 155 potvrdených zostrelov sovietskych lietadiel so 4 stratami na vlastnej strane. Na Slovensko sa prvá garnitúra letky 13 vrátila 17. júla 1943.

Presne mesiac po návrate z východného frontu bol Ján Režňák pridelený k Hotovostnému roju na letisku Vajnory. Táto početne malá jednotka, vyzbrojená v tom čase už zastaranými stíhačkami Bf 109E a Avia B.534, mala za úlohu zabezpečiť protivzdušnú obranu Bratislavy a priemyselných lokalít na Považí. Dňa 31. októbra 1943 sa Ján Režňák oženil so slečnou Monikou Ondrejkovou.[6] Po návrate druhej frontovej garnitúry z východného frontu bol Hotovostný roj dňa 31. januára 1944 reorganizovaný na Pohotovostnú letku. Vo februári sa letka začala prezbrojovať na modernejšie Messerschmitty Bf 109G-6 a zároveň bola začlenená do zostavy Stíhacieho veliteľstva Východná marka (Jagdfliegerführer Ostmark), čo znamenalo, že bola podriadená protivzdušnej obrane Ríše (Reichsluftverteidigung). Mokrá a mäkká plocha vajnorského letiska však na rýchle pohotovostné vzlety nevyhovovala. Letka sa tak musela koncom februára premiestniť na letisko do Piešťan. Režňák uskutočnil u tejto jednotky celkovo sedem bojových letov (tri na Bf 109E a štyri s Bf 109G-6), ale nemal príležitosť zúčastniť sa vzdušného súboja s Američanmi. Na jeden z týchto letov, keď letel v tesnej blízkosti amerického bombardéra, spomínal: „Raz som letel súbežne s americkým bombardérom a bol som tak blízko, že som videl zlatý zub v úsmeve bočného strelca, ktorý na mňa mával. Len sme si zamávali.“[7][8] V tomto období minister obrany gen. Ferdinand Čatloš a veliteľ štábu armády plk. Ján Golian nezávisle na sebe pripravovali tajný plán povstania proti Nemcom. Slovenskí stíhači preto dostali inštrukciu neútočiť na Američanov, pokiaľ na slovenských pilotov nebudú útočiť oni, na čo spomínal aj Režňák: „Mali sme taký tichý príkaz. Kto tomu rozumie, vie, že tam boli stovky amerických stíhačov. Nás bolo osem. Ak by niekto zaútočil, Američanov tam bolo toľko, že by to bola samovražda.“[4] Dňa 6. apríla 1944 Režňák havaroval s lietadlom Fieseler Fi 156C-3 Storch počas pristávania na letisku v Piešťanoch. Na lietadle sa zasekli pedále kormidla, dôsledkom čoho sa stroj prevrátil a došlo k poškodeniu vrtule a krídla. Režňák z tohto incidentu vyviazol bez zranení.[8] Neoficiálne prímerie Američania porušili 16. júna 1944, kedy 158 bombardérov B-24 Liberator 47. bombardovacieho krídla zaútočilo v štyroch vlnách na rafinériu Apollo, Zimný prístav a prístavný most v Bratislave. Americké bombardéry sprevádzalo 34 stíhačiek P-51 Mustang 52. stíhacej skupiny. Šiesti stíhači Pohotovostnej letky síce vzlietli na poplach, ale na mohutný zväz amerických bombardérov a stíhačiek nezaútočili. V čase bombardovania hlavného mesta Slovenska sa nachádzali mimo oblasť Bratislavy v blízkosti iného amerického zväzu. Keď vo vzduchu dostali správu o bombardovaní Bratislavy, bez váhania zamierili do nebezpečnej oblasti, ale keď tam prileteli, už nemali proti komu zasiahnuť. Americké lietadlá už z priestoru odlietali, a tak neucelená zostava slovenského roja nakoniec zamierila na piešťanské letisko.[9] Vzťahy s Nemeckom sa zhoršili. Príslušníci nemeckej leteckej misie na Slovensku, plk. Dietrich Mense a Ignacius Weh, zaujali veľmi kritický postoj voči slovenským pilotom. Hovorili o ich zbabelosti a požadovali útočiť na Američanov.[8] Ján Režňák mal šťastie, že sa nakoniec nezúčastnil ani posledného boja Pohotovostnej letky s bombardérmi a stíhačkami 15. leteckej armády USA dňa 26. júna 1944, keďže nebol medzi ôsmimi pilotmi, ktorí vzlietli na poplach. Režňák pôvodne sedel v kokpite pohotovostného Bf 109G-6 (biela 6), ale pretože mu manželka priniesla na letisko občerstvenie, zastúpil ho zvk. Pavel Zeleňák. Keď bol v to ráno vyhlásený poplach, Režňák nasadol do spomínaného lietadla namiesto Pavla Zeleňáka, ktorý sa niekde zdržal. Potom, čo Zeleňák prišiel, chvíľu sa s Režňákom hádali, ale nakoniec odštartoval Zeleňák. Na udalosti tohto dňa si Ján Režňák spomínal: „Ja som sedel v lietadle, ktoré potom bolo zostrelené. Môj kamarát Zeleňák mi vravel, aby som ho pustil do lietadla. Utekal ešte za veliteľom, ktorý mi do rádia povedal, aby som ho pustil. Keď odštartovali, sadol som si do pokazeného messerschmitta a cez jeho rádio som počúval priebeh boja. Veliteľ Haluzický stál pri mne a vypytoval sa, čo je nové. Vedel som, že to je zlé, lebo sa roztrhali a neboli pohromade. Tušil som, že bude po nich. Haluzický im chcel zakázať útok, ale to sa nedalo. Zeleňáka nakoniec zostrelili pri Hornej Strede. Videl som, ako ho naháňali tri Lightningy. Pristál do poľa, zlámal si chrbticu a stal sa z neho mrzák. Po desiatich rokoch na to aj zomrel.“[4] Príslušníci Pohotovostnej letky síce preukázali, že rozhodne nie sú zbabelí, ale letka zároveň prestala existovať ako bojaschopná jednotka a následne boli zmarené aj plány na jej využitie v povstaní.

Slovenského národného povstania (SNP) sa Režňák zhodou okolností nezúčastnil a na udalosti po vypuknutí povstania spomínal: „Bol som práve v meste, keď za mnou prišiel vojak a hovoril mi, že ideme bojovať proti partizánom. Povedal som mu, že som pilot a že nebudem s puškou po lesoch naháňať partizánov. Podobne sa zachovalo aj niekoľko ďalších pilotov. Ostatní, väčšinou mladší piloti a pozemný personál potom nastúpil do nákladných áut a v kolóne odišli z letiska preč. My sme zostali na letisku a na druhý deň sme sa dozvedeli, že to všetko bola len zámienka, že v skutočnosti kolóna odišla k povstalcom. V ten deň mi tiež Haluzický telefonoval, aby som preletel s messerschmittom na Tri Duby, kde bolo povstalecké letisko. Žiadne z piešťanských lietadiel však nebolo letuschopné, chýbal benzín a nejaké súčiastky. Potom na letisko prišli Nemci a vyhnali nás z neho. Prikázali nám zostať v Piešťanoch, nesmeli sme mesto opustiť a každé ráno sme sa museli Nemcom hlásiť.“[10][3][11] Vyjadril sa tiež o niektorých ďalších udalostiach SNP: „Takíto boli odbojári – tuto po dedinách kradli, sedliakov okrádali... mäso, slaninu, všetko... Tam si kládli ohníky a keď niekto skríkol: Nemci!... tu utiekli ďalej... utekali... až potom sa takto zlikvidovalo celé povstanie. No, všetka česť... voľakde bojovali niektorí, čo boli ďalej okolo – ja neviem – Prievidze alebo neviem kde-kade, alebo tuším okolo Banskej – tam asi boli. Však tam boli aj moji kamaráti Fero Cyprich, Rudo Božik – to všetka česť týmto. To keby som tam bol ja býval, že som na tom Zvolene, tak takisto lietam proti Nemcom ako lietali aj oni, pretože v prvom rade ja som videl aeroplán, ale som nevidel politiku.“ Jeho neúčasť v povstaní mala neskôr zásadný význam pre jeho povojnovú kariéru.

Keď sa na jar 1945 priblížil front, dostal Režňák ponuku od Nemcov, aby ustúpil spolu s nimi a bojoval v Luftwaffe. Ponuku odmietol. Zostal v Piešťanoch a slúžil u náhradnej peruti likvidovaného Leteckého pluku až do príchodu vojsk Červenej armády, kedy bol predvedený na miestne veliteľstvo Červenej armády a odovzdaný vojenskému súdu v Martine, ktorý ho však zbavil obvinení.

Od 5. apríla 1945 pôsobil ako výkonný rotmajster pracovnej roty u Strážneho oddielu v Piešťanoch a 24. mája si podal prihlášku do česko-slovenskej armády, ktorá bola kladne vybavená 6. júna 1945. O svojej predchádzajúcej vojnovej činnosti a jej výsledkoch pochopiteľne pomlčal.[12] Od toho istého dňa slúžil v Leteckom výcvikovom stredisku v Spišskej Novej Vsi a od 15. júna vykonával funkciu zástupcu veliteľa letiska a prevádzkového dôstojníka letiska Trenčianske Biskupice. Dňa 1. júla 1945 mu bola priznaná hodnosť rotmajster letectva. Od 15. septembra 1945 slúžil v obnovenom Leteckom učilišti v Olomouci, kde najprv absolvoval Školu pre učiteľov lietania (ŠPUL). Potom od 6. mája 1946 pôsobil ako učiteľ lietania u Školy pre odborný dorast letectva v Prostějove. K 15. aprílu 1947 bol premiestnený k školskej peruti II toho istého učilišťa, ale na letisku Prostějov II. Dňa 3. novembra 1947 bol povolaný do Aplikačnej školy pre nižších dôstojníkov letectva v Prostějove, kde mal získať dôstojnícku hodnosť. Školu nikdy nedokončil, pretože po nástupe komunistov k moci bol z nej 12. apríla 1948 prepustený, od 1. júna odoslaný na dovolenku s čakaním a 1. decembra 1948 prepustený do výslužby v hodnosti rotmajstra letectva. V zdôvodnení jeho prepustenia sa nachádzala v tom čase obligátna formulácia, že „prejavil záporný pomer k ľudovo-demokratickému zriadeniu,“ pričom je pravdepodobné, že istú úlohu v tomto zohrala aj jeho niekdajšia vojnová činnosť. Dňa 11. januára 1950 bol degradovaný na vojaka v zálohe.

Následne pracoval ako šéfpilot u Považských strojární a súčasne sa stal učiteľom lietania v miestnom aeroklube. Toto miesto mu našiel bývalý spolubojovník Ján Gerthofer, ktorý v tom čase pôsobil u leteckého odboru Povereníctva dopravy. Dňa 5. februára 1951 mu ŠtB po niekoľkých pokusoch definitívne odobrala pilotnú licenciu. Potom vďaka svojmu technickému nadaniu vykonával prácu konštruktéra, projektanta a revízneho technika v Považskej Bystrici a následne v Piešťanoch. Do dôchodku odišiel v roku 1979 a žil v Piešťanoch.[13]

Po roku 1989 žiadal o rehabilitáciu, ale neúspešne. Letecká licencia, ktorú mu v roku 1951 odobrala ŠtB, mu bola vrátená až 18. septembra 1993.[14] Slovenským ministrom obrany bol 1. januára 1997 mimoriadne povýšený do hodnosti poručíka v zálohe.[8] V roku 1999 sa v leteckom múzeu vo Washingtone, D. C. pri príležitosti súkromnej návštevy Spojených štátov stretol aj s nemeckým leteckým esom Güntherom Rallom.[14] Ján Režňák bol vo washingtonskom leteckom múzeu zaradený aj do galérie svetovej organizácie veteránov prezentujúcej pilotov, ktorí počas druhej svetovej vojny bojovali proti sebe.

Zomrel 19. septembra 2007 v Martine vo veku 88 rokov.