Harlemská renesancia

New York sa stal dôležitým miestom pre tento rozvoj černošskej strednej triedy. Harlem bol v 19. storočí vybudovaný ako exkluzívne predmestie pre belošskú strednú a vyššiu strednú triedu, plné majestátnych víl a širokých ulíc a so spoločenským vybavením vrátane budovy opery. Počas silného prílivu imigrantov z Európy na konci 19. storočia však pôvodná belošská stredná trieda Harlem opustila a ten sa na počiatku 20. storočia stal afroamerickou štvrťou. V roku 1910 kúpila malá cirkev a skupina afroamerických realitných obchodníkov rozsiahly blok domov okolo 135. ulice a Piatej avenue. Ďalšie tisíce Afroameričanov sa prisťahovali v priebehu prevej svetovej vojny: príliv pracovnej sily z Európy prakticky ustal kvôli vojne, zatiaľ čo dopyt po nekvalifikovaných pracovníkoch v priemysle rástla. Tzv. veľká migrácia tak do miest ako Chicago, Philadelphia, Cleveland a New York priviedla stovky tisíc Afroameričanov.

Prvá fáza „Harlemskej renesancie“ začala už pred rokom 1919. V roku 1917 boli uvedené Three Plays for a Negro Theatre. V týchto troch hrách autora Ridgely Torrenca hrali černošskí herci a všetky tri hry predstavili černochov čoby komplexné ľudské bytosti a odmietli tak tradície amerického minstrelského umenia a stereotyp "začiernenej" tváre. James Weldon Johnson označil premiéru týchto troch hier za "tú najdôležitejšiu v histórii černochov v americkom divadelníctve." [2] Ďalší medzník prišiel v roku 1919, keď Claude McKay publikoval svoj militantný sonet "If We Must Die." Od roku 1919 tak beletria Jamesa Weldona Johnsona a poézia Clauda McKaya popisovala súčasnú situáciu života černochov v Amerike.

V roku 1978 založil Hubert Harrison, otec harlemského radikalizmu, organizáciu „Liberty League“ (Liga Slobody) a noviny „Voice“, prvou organizáciou a prvé noviny hnutia New Negro. Harrisonova organizácia a noviny boli politické, ale kládli dôraz aj na umenie. V roku 1927 napríklad Harrison namietol, že názov "renesancia" nie je presný, pretože termín "černošská literárna renesancia" prehliada "prúd literárnych a umeleckých diel černošských umelcov, ktorý bez prerušenia existuje od roku 1850 do súčasnosti" a prehlásil, že termín "renesancia" je čisto belošským pomenovaním.

„Harlemská renesancia“ vzišla zo zmien, ktoré sa v afroamerickej komunite odohrali od zrušenia otroctva. Tieto zmeny akcelerovali v dôsledku prvej svetovej vojny a významných sociálnych a kultúrnych zmien v Spojených štátoch na začiatku 20. storočia. Industrializácia priťahovala ľudí z vidieckych oblastí do miest a dala tak vzniknúť novej masovej kultúre. Jednými z hlavných príčin „harlemskej renesancie“ boli "Veľká migrácia" Afroameričanov do miest na severe Spojených štátov, kde tak nastala vysoká koncentrácia ambicióznych ľudí, a prvá svetová vojna, ktorá vytvorila nové pracovné príležitosti pre desiatky tisíc ľudí. Naopak faktorom, ktorý viedol ku koncu harlemskej renesancie, bola Veľká hospodárska kríza.

Do konca občianskej vojny bola väčšina Afroameričanov otrokmi a žila na juhu Spojených štátov. Ihneď po zrušení otroctva začali emancipovaní Afroameričania hľadať možnosti zapojenia sa v spoločnosti, žiadali politickú rovnoprávnosť a ekonomické a kultúrne sebaurčenie. Na konci 70. rokov 19. storočia však bieli konzervatívci opäť získali na juhu moc a počas rokov 1890 a 1908 presadili zákony, ktoré odobrali volebné právo väčšine černochov a rade chudobných belochov. Ustanovili režim zákonov Jima Crowea, ktorý umožňoval segregáciu a hlasovanie v prospech južanských demokratov. Belošskí konzervatívci tak odobrali černochom možnosť vykonávať a vymáhať svoje občianske a politické práva. Závislosť juhu na poľnohospodárstve naďalej obmedzovali ekonomické a sociálne možnosti ľudí a černosi boli naďalej využívaní ako lacná pracovná sila. So zhoršujúcou sa situáciou na juhu tak začali černosi vo veľkých počtoch migrovať na sever.

Rada členov afroamerického literárneho hnutia vzišla z generácie, ktorá zažila víťazstvo a straty obdobia „Rekonštrukcie“ po americkej občianskej vojne. Často boli ich prarodičia otroci. Mnoho členov Harlemskej renesancie bolo medzi tými, ktorí v rámci „Veľkej migrácie“ prišli z juhu do černošských predmestí v mestách na severe a severozápade. Afroameričania hľadali lepšiu životnú úroveň a koniec južanského inštitucionalizovaného rasizmu. Iní zase mali africké korene a pochádzali z rasovo stratifikovaných komunít v Karibiku. Väčšina z nich sa zišla v Harleme.

Aj cez vzrastajúcu popularitu černošskej kultúry boli Afroameričania aj na severe naďalej vystavovaní rasizmu zo strany belochov, často nových imigrantov. Po skončení prvej svetovej vojny sa mnoho afroamerických vojakov vrátilo späť do zeme, ktorej obyvatelia si nevážili zásluhy týchto vojakov. Masové rasové nepokoje a ďalšie občianske povstania sa odohrali v USA počas "červeného leta" v roku 1919. Väčšinou odrážala ekonomický boj o prácu a bývanie v mestách, rovnako ako sociálne napätie.

Nový štýl hrania na piano, nazvaný Harlem Stride, vznikol v čase harlemskej renesancie a pomohol zmazať rozdiely medzi chudobnými černochmi a černošskou spoločenskou elitou. Tradičné džezové kapely boli tvorené predovšetkým dychovými nástrojmi a boli považované za symbol života chudobných na juhu – piano naopak predstavovalo nástroj bohatých. Modifikácia nástrojov v džezových kapelách preto sprístupnila džez aj motivovaným černochom. Popularita džezu sa okamžite rozletela po celej zemi a dosiahla svoj vrchol v období Harlemskej renesancie. Džezoví hudobníci vynikali v počiatkoch džezu predovšetkým inováciami a temperamentom a hudobníci ako Fats Walter, Duke Ellington, Jelly Roll Morton a Willie „The Lion“ Smith boli veľmi talentovaní a ambiciózni a boli považovaní za vzory budúcich džezmenov.[3]

Hudobný štýl černochov sa počas tohto obdobia stával čím ďalej populárnejší aj medzi belochmi. Belošskí spisovatelia, dramatici a skladatelia začali vo svojich prácach využívať afroamerické hudobné trendY a témy: skladatelia používali básne afroamerických básnikov a implementovali rytmy, harmónie a melódie afroamerickej hudby – ako napr. blues, spirituály a jazz – do svojich koncertných skladieb. Černosi tak začali prenikať do tradičného sveta skladateľstva. Prvým černochom, ktorí získal všeobecné uznanie čoby koncertný virtuóz ako regionálne tak aj miestne, bol Roland Hayes. Hayes sa učil u Artura Calhouna v Chattanooge a na Fiskovej univerzite v Nashville. Neskôr študoval s Arturom Hubbardom v Bostone a s Georgom Henshelom a Mandou Ira Aldridgeovou v Londýne. Verejne začal spievať v roku 1911 ako študent a člen Fisk Jubilee Singers.

Zatiaľ čo Savoy Ballroom na Lenox Avenue sa preslávil swingom a jazzom, Divadlo Apollo je najtrvalejším dedičtvom Harlemskej renesancie. Divadlo otvorilo na 125. ulici 26. januára 1914 a od tej doby predstavuje jeden z klasických symbolov afroamerického spôsobu života. Ako jeden z najslávnejších podnikov populárnej hudby v USA sa Divadlo Apollo stalo prvým miestom, kde rad predstaviteľov harlemskej renesancie objavil priestor pre rozvoj svojho talentu a kariéry. V Apolle začínali napríklad Billie Holiday, Ella Fitzgerald a Sarah Vaughan.

S príchodom televízie a ďalšími zmenami v zábavnom priemysle Apollo postupne upadalo, ale v roku 1983 bolo za pomoci mestských, štátnych a federálnych grantov vzkriesené. V súčasnej dobe divadlo prevádzkuje nezisková organizácia Apollo Theater Foundation Inc. Podľa štatistík divadlo ročne navštevuje až 1 300 000 návštevníkov.

Charakteristickým rysom Harlemskej renesancie bola otvorená rasová hrdosť, ktorá sa zhmotnila v podobe konceptu New Negro, ktorého produkt mal skrz intelekt a tvorbu literatúry, umenia a hudby bojovať s prevažujúcim rasizmom a stereotypmi a podporovať progresívnu a sociálnu politiku a rasovú a sociálnu integráciu. Umelecká a literárna tvorba mala slúžiť pozdvihnutiu rasy.

Z Harlemskej renesancie nevzišla žiadna jednotná forma, ktorá by charakterizovala černošské umenie. Harlemská renesancia naopak zahrňovala širokú škálu kultúrnych prvkov a štýlov, vrátane panafrikanistického pohľadu, vysokú i nízku kultúru, od tradičných foriem hudby k blues a jazzu, tradičných a nových experimentálnych foriem literatúry ako bol modernizmus a nová forma jazzovej poézie. Táto dualita medzi tradičným a novým znamenala, že mnoho afroamerických umelcov sa dostalo do stretu s konzervatívnymi prúdmi medzi černochmi a intelektuálmi, ktorí sa bránili určitým pohľadom na život černochov.

Témy zobrazené v dielach autorov Harlemskej renesancie boli ovplyvnené skúsenosťami z otroctva a vynárajúcou sa afroamerickou ľudovou tradíciou černošskej identity, dopady inštitucionalizovaného rasizmu, dilemami typickými pre predstavenia a diela písané pre belošské publikum a otázkou ako sprostredkovať skúsenosť moderného černošského života na urbánnom severe.

Harlemská renesancia stavala na podpornom systéme černošských mecenášov a podnikov vlastnených černochmi. Rovnako však bola závislá na patronáte belochov, ako bol Carl Van Vechten a Charlotte Osgood Masonová, ktorí poskytli rôzne spôsoby pomoci a otvárali dvere, ktoré by za normálnych okolností zostali publikáciám černošskej komunity uzavreté. Táto pomoc prebiehala väčšinou vo forme mecenášstva či nakladateľstva.

Aj ďalší belosi sa zaujímali o takzvané „primitívne“ kultúry, pretože belosi tak vtedy nahliadali na černošskú kultúru, a chceli, aby tento primitivizmus sršal tiež z diel autorov Harlemskej renesancie.

Záujem o život Afroameričanov tiež vytvoril experimentálnu, no dlhotrvajúcu belošsko-černošskú spoluprácu akou bolo napríklad uvedenie černošskej verzie Gershwinovej Porgy a Bess a Four Saints in Three Acts autorov Vergila Thomsona a Getrude Steinovej. V oboch predstaveniach bola súčasťou tímu zbormajsterka Eva Jessyegová, ktorej zbor vystúpil v hre „Four Saints“.[4] Belošské hudobné skupiny tiež prizvali najlepšie a najtalentovanejšie afroamerické hudobné hviezdy do svojich vystúpení.

Afroameričania používali umenie, aby ukázali svoju ľudskosť a mohli tak žiadať rovnoprávnosť. „Harlemská renesancia“ viedla k viacerým príležitostiam pre publikácie černochov slávnymi nakladateľstvami. Rad autorov začal publikovať romány, časopisy a noviny. Nová beletria prilákala veľký záujem zo strany celej Ameriky a niektorí z harlemských autorov sa stali veľmi známymi: boli medzi nimi Jean Toomer, Jessie Fauset, Claude McKay, Zora Neale Hurston, James Weldon Johnson, Alain Locke a Langston Hughes.

Harlemská pomoc položila základy neskoršej povojnovej fázy hnutia za občianske práva (civil rights movement). Tiež rada neskorších černošských umelcov našla inšpiráciu v harlemskom literárnom hnutí.

Harlemská renesancia však bola niečím viac, než len literárnym či umeleckým hnutím. Disponovala určitým sociologickým vývojom – predovšetkým vďaka novému rasovému vedomiu – vďaka rasovej integrácii ako napríklad v hnutí Marcusa Garveyho s názvom Back to Africa. Koncept dvojakosti (twoness) W.E.D. Du Boise, po prvýkrát zmienený v práci The Souls of Black Folk z roku 1903, skúmal rozdelené vedomie identity človeka a bol tak jedinečnou kritikou sociálnych dopadov na rasové vedomie.

Harlemská renesancia dokázala priviesť černošskú skúsenosť do stredu americkej kultúrnej histórie. Nielen vďaka kultúrnej explózii, ale tiež na sociologickej úrovni zostáva dedičstvom harlemského hnutia to, že dokázalo znovu definovať spôsob, akým Amerika a svet vnímal afroamerickú populáciu. Migrácia južanských černochov na sever zmenila obraz Afroameričanov z vidieckych, nevzdelaných nádenníkov na urbánnu, kozmopolitnú inteligenciu. Táto nová identita viedla k rozšírenejšiemu rasovému vedomiu a Afroameričania začali hrať dôstojnejšiu rolu vo svete a rozšírili svoje intelektuálne a sociálne kontakty až na medzinárodnú úroveň.

Zo symbolického, ale aj skutočného vývoja počas tohto obdobia čerpajú Afroameričania svoje sebaurčenie, ktoré im poskytlo narastajúci pocit urbánnosti a militantnosti, rovnako ako základ pre vybudovanie komunity, na ktorej mohlo stavať hnutie za občianske práva v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch.

Urbánne prostredie rýchlo sa rozvíjajúceho Harlemu poskytlo priestor pre všetkých Afroameričanov, aby zažili rôznorodosť černošského života a kultúry. Harlemská renesancia povzbudila nové docenenie ľudových koreňov a kultúry. A ľudové materiály a spirituály napríklad poskytli bohatý zdroj pre umeleckú a intelektuálnu predstavivosť a oslobodili černochov od minulosti.

• Amos, Shawn, compiler. Rhapsodies in Black: Words and Music of the Harlem Renaissance. Los Angeles: Rhino Records, 2000. 4 Compact Discs.
• Andrews, William L.; Foster, Frances S.; Harris, Trudier eds. The Concise Oxford Companion To African American Literature. New York: Oxford Press, 2001. ISBN 1-4028-9296-9
• Bean, Annemarie. A Sourcebook on African-American Performance: Plays, People, Movements. London: Routledge, 1999; pp. vii + 360.
• Greaves, William' documentary From These Roots.
• Hicklin, Fannie Ella Frazier. 'The American Negro Playwright, 1920–1964.' Ph.D. Dissertation, Department of Speech, University of Wisconsin, 1965. Ann Arbor: University Microfilms 65-6217.
• Huggins, Nathan. Harlem Renaissance. New York: Oxford University Press, 1973. ISBN 0-19-501665-3
• Hughes, Langston. The Big Sea. New York: Knopf, 1940.
• Hutchinson, George. The Harlem Renaissance in Black and White. New York: Belknap Press, 1997. ISBN 0-674-37263-8
• Lewis, David Levering, ed. The Portable Harlem Renaissance Reader. New York: Viking Penguin, 1995. ISBN 0-14-017036-7
• Lewis, David Levering. When Harlem Was in Vogue. New York: Penguin, 1997. ISBN 0-14-026334-9
• Ostrom, Hans. A Langston Hughes Encyclopedia. Westport: Greenwood Press, 2002.
• Ostrom, Hans and J. David Macey, eds. The Greenwood Encylclopedia of African American Literature. 5 volumes. Westport: Greenwood Press, 2005.
• Patton, Venetria K. and Maureen Honey, eds. Double-Take: A Revisionist Harlem Renaissance Anthology. New Jersey: Rutgers University Press, 2006.
• Perry, Jeffrey B. A Hubert Harrison Reader. Middletown, CT: Wesleyan University Press, 2001.
• Perry, Jeffrey B. Hubert Harrison: The Voice of Harlem Radicalism, 1883–1918. New York: Columbia University Press, 2008.
• Powell, Richard and David A. Bailey, editors. Rhapsodies in Black: Art of the Harlem Renaissance. Berkeley: University of California Press, 1997.
• Rampersad, Arnold. The Life of Langston Hughes. 2 volumes. New York: Oxford University Press, 1986 and 1988.
• Soto, Michael, ed. Teaching The Harlem Renaissance. New York: Peter Lang, 2008.
• Tracy, Steven C. Langston Hughes and the Blues. Urbana: University of Illinois Press, 1988.
• Watson, Steven. The Harlem Renaissance: Hub of African-American Culture, 1920–1930. New York: Pantheon Books, 1995. ISBN 0-679-75889-5
• Wintz, Cary D. Black Culture and the Harlem Renaissance. Houston: Rice University Press, 1988.
• Wintz, Cary D. Harlem Speaks: A Living History of the Harlem Renaissance. Naperville, Illinois: Sourcebooks, Inc., 2007

1. http://www.jcu.edu/jharlem/French_Connection/page_1.htm
2. The Norton Anthology of African American Literature, Norton, Ne w York, 1997, p. 931
3. Boland, Jesse. "Harlem Renaissance Music." 1920s Fashion and Music. Web. 23 Nov. 2009. <http://www.1920s-fashion-and-music.com/Harlem-Renaissance-music.html>.
4. "Eva Jessye", University of Michigan, accessed 4 Dec 2008

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Harlemská renesance na českej Wikipédii.