Iguanodon

Ilustrácia fosilizovaného zuba Iguanodona a čeľusť súčasného leguána z Mantellovho spisu z roku 1825

Objav Iguanodona dlho sprevádzala rozšírená legenda. Podľa tohto príbehu manželka Gideona Mantella, Mary Annová urobila roku 1822 prvý objav zubu Iguanodona v Tilgatskom lese neďaleko dediny Cuckfield v anglickom grófstve Sussex,[6] keď bol jej manžel, hlavným povolaním pôrodník,[7] na návšteve u pacientky. Zub mala nájsť v hromade štrku pripraveného na opravu cesty. Mantell po návrate spoznal, že ide o fosíliu, našiel lom, z ktorého cestári štrk priviezli, a v ňom našiel ďalšie zuby a úlomky kostí. Mantell však v roku 1851 vyhlásil, že zuby našiel on sám, a nie je žiadny doklad o tom, že by na návšteve pacientok bral so sebou svoju ženu.[8] Mnohí však legendu považujú za pravdivú.[9] Bez ohľadu na presné okolnosti nálezu, Mantell fosílie ukázal vtedajším odborníkom na skameneliny s otázkou, čo je to za zviera. Väčšina vedcov, ako napríklad William Buckland alebo Georges Cuviera, sa domnievala, že išlo o zuby nejakých rýb alebo cicavcov. Prírodovedec Samuel Stutchbury z Kráľovskej akadémie chirurgov (Royal College of surgeons) si však všimol, že sa podobali zubom leguána, ale boli dvadsaťkrát väčšie.[10] Na základe toho odhadol, že zviera mohlo byť až 12 metrov dlhé.[11]

Skamenené pozostatky nájdené v Maidstone v roku 1840

Vzhľadom na podobnosť zubov tvora so zubami leguána pomenoval Mantell nový živočíšny rod Iguanodon, doslova „leguánov zub“, z latinského výrazu iguana (slovensky: leguán) a gréckeho odontos (zub). Pôvodne ho zamýšľal pomenovať Iguanasaurus (t. j. „leguánny jašter)“, ale jeho priateľ William Conybeare oponoval, že takýto názov by sa vzťahoval skôr k samotnému leguánovi, takže lepším menom by bol Iguanoides („podobný leguánovi“) alebo Iguanodon.[12][13] Hoci prvý úlomok kosti dinosaura bol nájdený už v roku 1677, za prvý vedecky významný objav sa označuje práve Mantellov Iguanodon. Keďže však Mantell svoj nález v spise pre Londýnsku kráľovskú spoločnosť opísal až roku 1825,[11] stal sa až druhým pomenovaným dinosaurom, keď o rok skôr William Buckland zverejnil svoju štúdiu dinosaura rodu Megalosaurus. Keďže Mantell navyše opomenul k rodovému menu Iguanodon pridať podľa požiadaviek binomické nomenklatúry aj druhové meno, urobil tak až roku 1829 Friedrich Holly, ktorý tvora nazval I. anglicum, čo bolo neskôr zmenené na I. anglicus.[14]

Mantellova rekonštrukcia Iguanodona založená na náleze z Maidstoneu

Lepšie zachovaný jedinec bol objavený roku 1834 v lome v Maidstone v grófstve Kent a Mantell ho čoskoro získal. Podľa výrazných zubov ho opäť identifikoval ako Iguanodona. Dopustil sa tiež niekoľkých chýb, z ktorých najslávnejšia je umiestnenie palcového tŕňa, ktorý považoval za roh, na nose zvieraťa.[15] Objavy ešte oveľa lepšie zachovaných skamenelín neskôr odhalili, že tento palcový tŕň bol v skutočnosti premeneným palcom. Maidstoneská kostra, stále ešte uväznená v skale, je v súčasnosti vystavená v Natural History Museum (Prírodopisnom múzeu) v Londýne. Maidstone si od roku 1949 pripomína tento nález vo svojom erbe, ktorý je z jednej strany nesený Iguanodonom. Tento jedinec bol označený ako I. Mantelli, druh, ktorý roku 1832 pomenoval Christian Erich Hermann von Meyer, ale na základe rovnakého materiálu ako bol už predtým pomenovaný I. anglicus. Maidstoneský exemplár však pochádza zo staršej vrstvy, takže je možné, že ide o iný druh.

V tomto období začínalo rásť napätie medzi Mantellom a Richardom Owenom, ambicióznym vedcom, ktorý v nepokojnom reformnom čase vládol oveľa lepšími možnosťami financovania a spoločenskými kontaktmi. Owen, zaťatý kreacionista, sa postavil proti prvým verziám evolučnej teórie, o ktorých vtedy odborníci diskutovali. Ako zbraň v tomto konflikte používal práve dinosaury, ktoré sám pomenoval. Vo spise opisujúcom taxón dinosaurov odmietol, že by boli väčšie ako 60 metrov a presadzoval názor, že neboli len obrími jaštermi, ale pokročilými tvormi podobnými cicavcom. Tieto pokročilé vlastnosti nemohli získať premenou z plazov a boli im dané od Boha.[16][17]

Slávny banket vnútri Hawkinsovho stojacieho Iguanodona v Crystal Palace v Londýne

Richard Owen spolu so sochárom a prírodovedcom Waterhouseom Hawkinsonom postavili takmer dva tucty rôznych sôch prehistorických zvierat v životnej veľkosti. Sochy boli vytvorené z betónu, ktorý pokrýval oceľové a tehlové jadro. Medzi nimi boli aj dva jedince rodu Iguanodon v Crystal Palace v Londýne, z ktorých jeden stál a druhý odpočíval na bruchu. Pred dokončením sochy stojaceho dinosaura jeho tvorcovia vnútri usporiadali banket pre dvadsať ľudí.[18][19] Krátko pred svojou smrťou roku 1852 si Mantell uvedomil, že Iguanodon nebolo ťažké hrubokožcom podobné zviera, ako sa domnieval Owen, ale jeho stav mu už nedovolil sa na stavbe londýnskych sôch dinosaurov podieľať a tak Owenova vízia ovplyvnila vnímanie dinosaurov u verejnosti na celé ďalšie desaťročia.

Kresba fosílie druhu Iguanodon bernissartensis v polohe, ako bola roku 1882 nájdená

Najväčší nález pozostatkov Iguanodona pochádza z roku 1878 z uhoľnej bane v Bernissarte v Belgicku. Paleontológovia Louis Dollo a Louis de Pauw, podporovaní Alphonseom Briartom, vedúcim baní v neďalekom Morlanwelzu, v hĺbke 322 metrov[20] odkryli skamenené kosti najmenej 38 jedincov,[1] z ktorých väčšina bola dospelá. Mnohé z nich putovali na verejnú výstavu, ktorá bola otvorená roku 1882. 11 kostier bolo zrekonštruovaných do stojacej polohy a 20 kostier bolo vystavených približne v takej polohe, v akej boli nájdené.[20]

Výstava je stále prístupná verejnosti v Royal Belgian Institute of Natural Science (Kráľovskom belgickom inštitúte prírodných vied) v Bruseli a repliku jednej z kostier je možné vidieť aj v Oxford University Museum of Natural History (Oxfordskom univerzitnom múzeu prírodných vied) a v Sedgwick Museum (Sedgwickovom múzeu) v Cambridgei. Väčšina pozostatkov patrila novému druhu, I. bernissartensis, väčšiemu a oveľa robustnejšiemu zvieraťu než predtým známe nálezy z Anglicka, ale jeden exemplár bol označený ako I. Mantelli (dnes Dollodon bampingi). Niektoré kostry patria medzi prvé nájdené úplné kostry dinosaurov. Spolu s nimi boli odkryté aj pozostatky rôznych rastlín, iných plazov a rýb[20], vrátane krokodíla rodu Bernissartia.

Výskum rodu Iguanodon na začiatku 20. storočia kvôli svetovým vojnám a Veľkej hospodárskej kríze stratil na intenzite. Roku 1925 Reginald Hooley označil nález v Atherfield Point na ostrove Wight za nový druh a pomenoval ho I. atherfieldensis. Nový druh sa stal významným predmetom štúdia paleontológov, ale aj taxonomickej kontroverzie.[21] Pôvodne európsky rod dinosaurov sa však začal objavovať na náleziskách po celom svete. Boli hlásené nálezy z Afriky (zuby z Tuniska[22] a zo Sahary)[23] nové druhy z Mongolska (I. orientalis),[24] a Spojených štátov (I. ottingeri v Utahu).[25] Ďalší severoamerický druh z Južnej Dakoty, ktorý bol pôvodne zaradený medzi Iguanodona ako I. lakotaensis[26] bol neskôr preklasifikovaný rodu Dakotadon.[27] Iguanodon sa nestal súčasťou prvých prác tzv. renesancie dinosaurov, ktorá začala opísaním Deinonycha roku 1969, no nie nadlho. Vďaka práci Davida Weishampela o spôsoboch stravovania ornitopódov odborníci lepšie porozumeli stravovaniu Iguanodonov[28] a práce Davida B. Normana zameraného na množstvo rôznych vlastností tohto rodu ho urobila jednými z najlepšie poznaných dinosaurov.[20] Navyše ďalší nález mnohých kostier Iguanodona, uhynutého na veľmi malej ploche počas povodne, v Nehdene v Severnom Porýní-Vestfálsku v Nemecku poskytol dôkazy o ich zoskupovaní do stád. Bolo tu nájdených najmenej 15 jedincov 2 až 8 metrov dlhých, hoci niektorí patrili k iným rodom zo skupiny iguanodontia (ako Dollodon, v tej dobe označovaný za druh Iguanodona a nazývaný I. atherfieldensis, či Mantellisaurus).

Materiál z nálezov Iguanodonov bol tiež použitý pri hľadaní dinosaurích DNA a iných biomolekúl. Tím pod vedením Grahama Emberyho našiel v jednom rebre pozostatky typických kostných bielkovín ako fosfoproteíny a proteoglykány.[29]

Len niekoľko z mnohých druhov, ktoré boli považované za Iguanodona, sa tomuto rodu pripisuje. I. bernissartensis, opísaný roku 1881 Georgeom Albertom Boulengerom, vďaka veľkému množstvu kostier nájdených v Bernissarte aj vďaka ďalším nálezom z rôznych častí Európy je najlepšie poznaným druhom. Podľa Davida Normana pod neho spadá aj nejasne opísaný mongolský druh I. orientalis,[30] ale iní odborníci tento názor nemajú.

Uznávané sú aj dva druhy opísané Richardom Lydekkerom na konci 19. storočia, ale len zriedka sú predmetom širšieho záujmu. I. Dawsoni, ktorého Lydekker opísal roku 1889[31] je známy vďaka dvom neúplným kostrám z Východného Sussexu v Anglicku. Ďalší druh I. Fittoni, opísal Lydekker roku 1888.[32] Podobne ako I. dawsoni bol aj tento druh nájdený vo Východnom Sussexe. Podľa Normana by k nemu mohli patriť aj tri neúplné kostry zo Španielska, ale v tomto prípade ide o omyl.[33] Oba druhy boli odlišné na základe ich rozmerov, stavby tela a niektorých znakov stavcov a panvy. I. dawsoni bol napríklad mohutnejší ako I. Fittoni a jeho veľké stavce, podobné stavcom Camptosaura, mali krátke výbežky, zatiaľ čo výbežky druhu I. Fittoni boli dlhé, úzke a strmo sklonené. Nie je však vylúčené, že ani jeden z týchto dvoch druhov v skutočnosti k rodu Iguanodon nepatrí.

Dva druhy Iguanodona, ktoré pomenoval Richard Owen, boli neskôr preradené k inému rodu:

• I. Hoggi, bol druh ktorému bola pripisovaná spodná čeľusť nájdená roku 1874 v Dorsete. David Norman a Paul Barret ju však priradili rodu Camptosaurus,[34] aj keď napríklad Gregory S. Paul či Kenneth Carpenter a Yvonne Wilson s touto klasifikáciou nesúhlasia.
• I. major, z ktorého sa našiel stavec na ostrove Wight a ktorého roku 1842 opísal Owen ako druh Streptospondyla, je nomen dubium a v súčasnosti sa považuje za synonymum druhu Iguanodon anglicus, hoci nie je úplne vylúčené, že je samostatným druhom.

Okrem týchto dvoch druhov bolo preklasifikovaných ešte štrnásť ďalších druhov:

IRSNB 1551, holotyp druhu Dollodon bampingi, skôr známeho ako Iguanodon mantelli, vystavený v Belgian Royal Institute for the Natural Sciences (Kráľovskom belgickom inštitúte prírodných vied) v Bruseli

• Iguanodon Albinus, opísaný roku 1893 českým paleontológom Antonínom Fričom, je neistým druhom nedinosaurieho plaza, v súčasnosti známeho pod pojmom Albisaurus albinus.[35]
• I. atherfieldensis, ktorého opísal Reginald Hooley roku 1925, bol menší a menej robustný ako I. bernissartensis a jeho stavce mali dlhšie výbežky. Roku 2006 bol premenovaný na Mantellisaurus atherfieldensis.
• I. xogyrarum opísal Frič roku 1878. Aj tento je považovaný za nomen dubium a vedomosti o ňom sú založené na veľmi malom množstve nájdeného materiálu. George Olshevsky ho preradil rodu Ponerosteus.[36]
• I. valdensis, opísaný roku 1879 Johnom Hulkom podľa chrbticových a panvových pozostatkov nájdených na ostrove Wight[37], sa pôvodne nazýval Vectisaurus. Môže to byť nedospelý exemplár Mantellisaurus atherfieldensis,[38] alebo iný neurčený druh rodu Mantellisaurus.
• I. gracilis, opísaný Lydekkerom roku 1888 ako typový druh rodu Sphenospondylus. V roku 1969 ho priradil Rodney Steel rodu Iguanodon.
• I. foxii bol pôvodne opísaný Thomasom Henrym Huxleyom roku 1869 ako typový druh rodu Hypsilophodon. Owen ho preradil (roku 1873 alebo 1874) rodu Iguanodon, ale čoskoro ho zase vrátili svojmu pôvodnému rodu.[39]
• I. hollingtoniensis, ktorého opísal Lydekker roku 1889, je považovaný za synonymum pre I. Fittoni.
• I. prestwichii, ktorého opísal roku 1880 John Hulk, bol označený ako Camptosaurus prestwichii.
• I. seeleyi, ktorého Hulk popísal o dva roky neskôr, bol stotožnený s I. bernissartensis, ale o tomto závere sa stále diskutuje.
• I. suessii, opísaný Emanuelom Bunzelom roku 1871, bol preklasifikovaný ako Mochlodon suess.[1]
• I. lakotaensis, jediný akceptovaný druh Iguanodona zo Severnej Ameriky, bol opísaný Davidom Weishampelom a Philipom Bjorkom roku 1989 na základe nálezu neúplnej lebky v Južnej Dakote. Podľa Davida Normana ide o synonymum I. bernissartensis. Gregory S. Paul pre tento druh zaviedol nový rod, Dakotadon.
• Iguanodon mantelli, opísaný v roku 1832 Christianom Erichom Hermannom von Meyerom, je v skutočnosti založený na rovnakom materiáli ako I. anglicus.
• I. orientalis, opísaný A. K. Roždestvenským v roku 1952 vychádza z lebky, ktorá bola neskôr preklasifikovaná roku 1998 ako Altirhinus kurzanovi.

Päť druhov rodu Iguanodon sa považuje za nomen dubium či za neoznačené:

• I. anglicus, opísaný Friedrichom Holleom roku 1829, je pôvodným typovým druhom rodu Iguanodona. V minulosti bol uvádzaný aj ako I. Angelicus (Less a GLUT, 1993) či I. anglicum (Holly, 1829 emend. Bronn, 1850).
• I. Hillii, druh, ktorému bol pripísaný nález zuba roku 1892 pomenoval Edwin Tully Newton, zrejme ide o akéhosi raného hadrosaurida.[40]
• I. mongolensis "(Whitfield, 1992) je momen nudum z popisu k fotografii v knihe, ktorá zobrazovala pozostatky živočícha neskôr nazvaného Altirhinus.
• I. ottingeri, ktorého opísali Peter Galton a James A. Jensen roku 1979, je nomen dubium založený na náleze zubov z Utahu.
• I. praecursor, opísaný roku 1876 E. Sauvageom podľa zubov nájdených vo Francúzsku, je v skutočnosti sauropód, niekedy klasifikovaný ako Neosodon,[41] hoci pochádza z iného geologického súvrstvia.

Lebka Iguanodona z Oxford University Museum of Natural History (Múzea prírodných vied Oxfordskej univerzity)

Už pri prvom náleze si paleontológovia všimli, že Iguanodon mal zuby bylinožravého plaza,[11] ale neprišli k jednoznačnému záveru, akým spôsobom sa živil. Ako poznamenal Mantell, pozostatky, s ktorými pracoval sa nepodobali žiadnemu súčasnému plazovi. Zvlášť bezzubá symfýza spodnej čeľuste sa podobá skôr symfýze leňocha dvojprstého alebo vyhynutého leňocha rodu Mylodon. Podľa neho mal Iguanodon úchopový jazyk, ktorý mohol používať pri zbieraní potravy,[42] podobne ako to robia žirafy. Neskoršie nálezy však preukázali, že tento dohad bol chybný. Napríklad jazylka, na ktorú sa upínal jazyk, bola veľmi masívne stavaná, čo naznačuje, že jazyk bol svalnatý a neúchopový, určený na posúvanie potravy v ústach.[43]

Chrup tvorilo niekoľko radov vrúbkovaných zubov. Tie boli, ako samotný názov Iguanodon naznačuje, podobné leguánovi, ale väčšie. Horná čeľusť obsahovala na každej strane až 29 zubov, ale žiadny z nich nebol v jej prednej časti. Spodná čeľusť mala na každej strane 25 zubov. Počty sa u oboch čeľustí líšili, pretože zuby spodnej čeľuste boli širšie. Ich dĺžka bola asi 5 cm a boli umiestnené tak tesne pri sebe, že tvorili súvislú žuvaciu plochu. Na rozdiel od hadrosauridov, ktoré mali celé stĺpce náhradných zubov, Iguanodon mal pre každý zo zubov len jednu náhradu. Aj keď sa pri spracovávaní tuhej potravy zuby značne opotrebovali, vďaka samobrúseniu zostávali ich okraje veľmi ostré.

Časť prednej končatiny Iguanodona na výstave v Bruseli. Piaty, predĺžený prst bol úchopový

Štruktúra lebky Iguanodonovi umožňovala, aby sa kosti, ktoré držali zuby v hornej čeľusti, po zatvorení papule prehli smerom von. Tým sa povrch spodnej časti hornej čeľuste otieral o povrch hornej časti spodnej čeľuste a mlelo to tak čokoľvek, čo sa nachádzalo medzi nimi. Toto mletie malo rovnakú funkciu ako má žuvanie u cicavcov.[44] Pretože zuby mohli byť nahradené, Iguanodon mohol tento mechanizmus spracovania tuhej rastlinnej potravy používať po celý život.[45] Navyše, predné časti oboch jeho čeľustí boli bezzubé a zakončené kostenými hrbolcami. Tento tvrdý okraj, ktorý bol pravdepodobne pokrytý a predĺžený vrstvou keratínu, vytváral zobák, ktorý mohol obštipkávať vetvičky a výhonky.[20] Iguanodon takto mohol veľmi efektívne konzumovať veľké objemy rastlinnej potravy. Zbieraniu potravy pravdepodobne napomáhal aj flexibilný malíček, ktorý mohol, na rozdiel od ostatných prstov, slúžiť na manipuláciu s predmetmi.

Čo presne Iguanodon svojimi vyvinutým čeľusťami jedol, nie je známe. Rozmery väčších druhov, ako I. bernissartensis, im umožňovali prístup ako k potrave nachádzajúcej sa pri zemi, tak k lístiu vo 4 až 5 metrových výškach. V jeho prostredí rástli stromové paprade a borovicorasty, ale aj prvé krytosemenné rastliny, napríklad magnólie. David Norman navrhol, že jeho strava mohla pozostávať z prasliček a cykasorastov.[20]

Nech už bola jeho strava akákoľvek, s ohľadom na svoju veľkosť a počet sa Iguanodon považuje v rámci svojich vtedajších ekosystémov za dominantného bylinožravca. V Anglicku s ním mal spoločný priestor malý predátor Aristosuchus, väčšie predátori Eotyrannus, Baryonyx a Neovenator, bylinožravce Hypsilophodon a Valdosaurus, ďalší „iguanodont“ Mantellisaurus, obrnený bylinožravec Polacanthus a sauropód Pelorosaurus.[46]

Rekonštrukcia Samuela Griswolda Goodricha z knihy Illustrated Natural History of the Animal Kingdom

Rané nálezy skamenených pozostatkov boli veľmi neúplné, čo viedlo k mnohým špekuláciám ohľadom postavy a života Iguanodonov. Ako už bolo uvedené vyššie, pôvodne boli vykresľovaní ako štvornohé zvieratá s rohom na nose. Po nálezoch ďalších kostí však Mantell zaznamenal, že ich predné končatiny boli oveľa menšie ako zadné. Podľa názoru jeho rivala Owena išlo o zavalité živočíchy na štyroch stĺpovitých nohách. Dohľad nad prvou rekonštrukciou dinosaurov v ich životnej veľkosti bol pôvodne ponúknutý Mantellom, ktorý však s ohľadom na svoje podlomené zdravie odmietol. Sochy tak dostali tvar zodpovedajúci Owenovej vízii. Dvojnohá prirodzenosť Iguanodonov bola odhalená až po objave kostier v Bernissarte. Najprv však boli vykresľovaní vo vzpriamenej polohe s chvostom tiahnucim sa za nimi po zemi. Ten mal mať podobnú opornú funkciu ako tretia noha u trojnožky.

Kresba z 19. storočia zobrazujúca Iguanodona, ako sa opiera o svoj chvost

Keď David Norman podroboval Iguanodona novému skúmaniu, preukázal, že vzhľadom na dĺžku chvosta zosilneného osifikovanými šľachami bola táto pozícia nemožná. Ak by sa Iguanodon podobným spôsobom pokúsil o chvost oprieť, celkom iste by si ho zlomil. Naopak horizontálna pozícia vysvetľuje mnoho znakov predných končatín a ich pletencov. Napríklad dlane boli relatívne nepohyblivé. Tri prostredné pri seba zoskupené prsty mali schopnosť hyperextenzie a ich posledné články pripomínali kopytá, čo im umožňovalo niesť váhu. Takisto zápästie bolo relatívne nehybné a kosti paží a ramena robustné. Všetky tieto vlastnosti naznačujú, že zviera sa pohybovalo na všetkých štyroch.

Zdá sa tiež, že Iguanodon trávil na všetkých štyroch viac času s rastúcim vekom a váhou; nedospelý I. bernissartensis mal predné končatiny kratšie (60% dĺžky zadných končatín) ako dospelý (70%).[47] Pri pohybe po štyroch držal dlane otočené proti sebe, ako ukazujú jeho stopy aj anatómia jeho paží a dlaní.[48][49] Trojprsté chodidlo bolo relatívne dlhé. Iguanodon pri chôdzi našľapoval na prsty a to u všetkých štyroch končatín.[1] Ich maximálna rýchlosť sa odhaduje na 24 km/h,[50] ale len v prípade pohybu po dvoch.

Maľba Heinricha Hardera približne z roku 1916

Veľké trojprsté odtlačky Iguanodona boli nájdené v Anglicku v horninách spodnej kriedy, konkrétne na ostrove Wight. Nad ich interpretáciou panovali rozpaky. Niektorí autori ich stotožňovali s dinosaurami už v raných dobách paleontológie. E. Tagert ich už roku 1846 pripísal ako ichnorod Iguanodon[51] a Samuel Beckles roku 1854 poznamenal, že vyzerajú ako vtáčie, ale môžu pochádzať aj od dinosaura.[52] Identita pôvodcov týchto stôp bola objasnená roku 1857 po objave trojprstej zadnej končatiny mladého Iguanodona, čím sa preukázalo, že stopy mohli patriť dinosaurovi.[53] Hoci chýbajú priame dôkazy, tieto stopy sú často pripisované rodu Iguanodon. Ich pôvodcom mohol byť Iguanodon pohybujúci sa po všetkých štyroch, ale pretože stopy sú nezreteľné, nemožno toto spojenie považovať za isté. Stopy pripisované ichnorodu Iguanodon sú známe i z ďalších nálezísk, vrátane nórskeho ostrova Svalbard, kde boli nájdené aj fosilizované telesné pozostatky Iguanodona.[54]

Pôvodný tŕň z palca Iguanodona nájdený v Maidstone v roku 1840

Tento tŕň je jedným z najznámejších znakov Iguanodona. Hoci ho Mantell pôvodne zvieraťu umiestnil na nos, vďaka exemplárom nájdených v Bernissarte ho paleontológ Dollo správne umiestnil na ruku, kde dotváral palec. Nešlo o posledný prípad, kedy bol zle interpretovaný modifikovaný pazúr s dinosaurím palcom; ako príklad môže poslúžiť Noasaurus, Baryonyx a Megaraptor, ktorých zväčšené pazúry im boli najprv podľa vzoru dromeosauridov umiestňované k chodidlám. Obvykle sa usudzuje, že Iguanodon používal tento tŕňový palec pri boji zblízka ako zbraň proti predátorom[20] a na rozbíjanie semien a ovocia či dokonca proti iným Iguanodonom. Objavil sa tiež názor, že s palcom bola spojená jedovatá žľaza, ale táto hypotéza bola odmietnutá, pretože palec nebol dutý, ani ním neviedli žiadne žliabky, ktorými by jed mohol prúdiť.[55]

Hoci sa niekedy uvádza, že úhyn Iguanodonov v Bernissarte bol výsledkom jedinej katastrofy, v súčasnosti prevažuje názor, že sú zaznamenané najmenej tri takéto smrtiace udalosti. Hoci tu veľký počet dinosaurov zahynul v geologicky krátkom rozpätí (kratšom ako 100 rokov), neznamená to však, že Iguanodon bol stádové zviera.

Argumentom proti jeho stádovosti je, že na tomto nálezisku sa nachádza len málo kusov mláďat, čo nesúhlasí s úmrtnosťou v stádach súčasných zvierat. Pravdepodobnejšie ide o opakované obete náhlych záplav, ktorých zdochliny sa hromadili v jazere či mokradi.