Hukvaldské panstvo

Prvým známym majiteľom hukvaldského panstva bol Arnold z Hückeswagen, ktorý pochádzal z ríšskeho mesta Hückeswagen a hukvaldské léno získal od českého kráľa Přemysla Otakara I. za diplomatické služby preukázané v Anglicku.[1] V rokoch 1234-1237 už potom vystupoval ako svedok na niekoľkých listinách českej proveniencie.[2] Na svojom novo získanom panstve Arnold založil hrad Starý Jičín, ktorý mal nielen upevniť Arnoldovo postavenie v tejto oblasti, ale prípadne aj uchrániť české kráľovstvo pred poľským alebo uhorským vpádom.[3]

Pustošivému vpádu Mongolov roku 1241 sa však zrejme už Arnoldovmu synovi Frankovi z Hückeswagen zabrániť nepodarilo, čo mu spôsobilo značné hospodárske ťažkosti. Snažil sa ich spočiatku riešiť neveľmi úspešne kolonizáciou svojho panstva, nakoniec však celé panstvo vymedzené vodnými tokmi Sedlničkou, Odrou, Ostravicou a približne severným hrebeňom horského pásu Moravskosliezskych Beskýd predal niekedy medzi rokmi 1252 – 1258 olomouckému biskupovi Brunovi zo Schauenburgu. Juhozápadnú časť získaného územia (dnešné Příborsko, Hukvaldsko a Frenštátsko) udelil v léno späť Frankovi z Hückenwagen, východnú časť (dnešné Brušpersko a Místecko) však pripojil k biskupským statkom.[4]

Bruno zo Schauenburgu (1245 – 1281) začal vo východnej časti, ktorá bola prevažne zalesnená a nachádzali sa tu zrejme len obce Staříč a Paskov, mohutnú kolonizačnú činnosť, pričom okolie novozaložených osád často udeľoval ďalej ako léno (1267 Fryčovice, 1272 Bělá, 1277 Sviadnov). V západnej oblasti Franko (už ako biskupov vazal) medzitým presunul svoje sídlo najskôr do Příbora a neskôr začal budovať hrad Hukvaldy (Huckeswalde).[5]

Niekedy v 70. rokoch 13. storočia prebrali po Frankovi léno Jindřich a Blud, ktorí sa roku 1285 písali "z Hukvald", čo svedčí o tom, že hrad už v tej dobe slúžil ako centrum hückewagenského léna. Vedľa toho vlastnili hrad Šostýn a podnecovali zakladanie nových dedín (1294 Kozlovice (okres Frýdek-Místek), s pomocou cisterciánov v roku 1302 Dětřichovice a Mniší). Tiež vo východnej časti panstva pokračoval nový olomoucký biskup Ditrich z Hradca (1281 – 1302) v kolonizačnej činnosti svojho predchodcu, pričom veľkú časť tejto oblasti udelil do léna bratom Stangovcom, čím v roku 1288 vznikol základ místeckého manství. Roku 1299 sa spomína ves Metylovice v súvislosti s osídľovaním oblasti dnešného Frýdlantská, ktoré v 2. polovici 14. storočia tiež získali v léno Stangové, čím vzniklo místecko-frýdlantské manstvo.[6]

Niekedy pred rokom 1316 získali hückenwagenské léno olomouckí kanonici Ditrich a Jindřich z Füllsteina, avšak roku 1327 toto územie držal Jindřich z Kytlíc. V celom českom kráľovstve vtedy panovali značne nestabilné pomery a tiež medzi držiteľmi hradov na hukvaldskom panstve sa rozmáhalo lúpežné rytierstvo. Situácia sa upokojila po tom, čo sa moravským markgrófom stal Karol (neskôr IV.), Ktorý povzbudzoval olomouckých biskupov Jana Volka (1334 – 1351) a Jana Očka z Vlašimi (1351 – 1364) v ich snahe dostať svoje dŕžavy pod kontrolu. Janovi Očkovi z Vlašimi sa dostalo podpory aj od pápeža Inocenta IV., Ktorý v roku 1354 udeľoval hukvaldské panstvo do léna a nariadil ich pripojiť k mensálnym statkom zapísaním do zemských dosiek. Mimo priame vlastníctvo tak zostali iba léna vo východnej časti pôvodnej dŕžavy Hückewagenovcov.[7]

Roku 1400 celé panstvo i s lénami biskup Jan Mráz (1398 – 1403) zastavil uhorskému kráľovi Žigmundovi Luxemburskému, ktorý ho udeľoval ďalej do léna (napr. 1438 táboritovi Jánovi Čapkovi zo Sán).[8] Roku 1466 síce český kráľ Jiří z Poděbrad hukvaldské panstvo pre olomouckého biskupa Tasa z Boskovíc (1457- – 1482) vykúpil, už roku 1478 ten istý biskup panstvo opäť zastavil, tentoraz Černohorským z Boskovíc. Až v roku 1512 získal biskup Stanislav I. Thurzo (1497 – 1540) hukvaldské panstvo späť. Olomouckí biskupi potom mali hukvaldské panstvo v priamej držbe nepretržite s výnimkou krátkeho medziobdobia v rokoch 1593 – 1596 a 1617.[9]

V polovici 16. storočia sa hukvaldské panstvo skladalo z hradu Hukvaldy, mesta Ostrava, mestečiek Příbor, Brušperk, Frenštát pod Radhoštěm a celkom 17 dedín (časť Staříča, Fryčovice, Palkovice, Tichá, časť Klokočova, Mniší, časť Skotnice, Lichnov, Kopřivnice, Chlebovice, Metylovice, Sklenov, Lhotka, Vlčovice, Kozlovice, Větřkovice, Drnholec). Panstvo navyše bolo obklopené mnohými ďalšími menšími lénnymi dŕžavami olomouckého biskupa a niektoré také dŕžavy sa nachádzali aj vnútri hukvaldského panstva. Olomouckí biskupi sa od polovice 16. storočia snažili získať tieto statky do priamej držby a začleniť ich do väčších celkov. Vo svojej snahe boli vcelku úspešní, a tak sa súčasťou hukvaldského panstva postupne stal Přívoz (1555), Závišice (1561), Rychaltice (1570), Véska (1577) i celé místecko-frýdlantské manstvo (1584).[11]

Olomoucký biskup pritom využíval zadĺženosti jednotlivých manov, prevod okolitých manstiev do priamej držby biskupa a ich pričlenenie k hukvaldskému panstvu avšak predstavovalo obrovskú záťaž pre biskupskú pokladnicu, takže biskup Stanislav Pavlovský musel na konci 80. rokov prechodne zdvojnásobiť poddanské dávky a zastaviť privtelovanie ďalších manstiev.[12]

Výnosy z tohto najväčšieho domínia olomouckého biskupa plynuli v roku 1635 najmä z prevádzkovania hukvaldského pivovaru, rybníkárstva, predaja dreva a z vrchnostenskej pálenice.[13]

V roku 1835 malo hukvaldské panstvo rozlohu okolo 20 tisíc hektárov,[14] na ktorých žilo vyše 32 tisíc obyvateľov (z toho drvivá väčšina rímskych katolíkov a len 19 kresťanov nekatolíckeho vyznania a 43 židov). Obyvateľstvo sa delilo na dve etniká: Valasi obývali najmä južnú časť panstva, zatiaľ čo Lasi severnú. Prevážna väčšina hovorila Moravskými nárečiami s poľským či slovenským prízvukom (len v Prchalove a Skotnici slúžil ako materinský jazyk nemčina).[15] Hospodárstvo sa na hukvaldskom panstve okrem poľnohospodárstva zakladalo aj na prevádzke železiarní vo Frýdlante, na Čeladnej a vo Vítkoviciach.[16]

V dôsledku zrušenia vrchnostenskej správy sa v roku 1852 panstvo premenilo na hukvaldský veľkostatok.[13]