Bruno zo Schauenburgu

Znak biskupa Bruna zo Schauenburgu v erbovníku Wappenbuch Grünenberg z roku 1483

Bruno zo Schauenburgu sa narodil v severnom Nemecku ako v poradí druhý, alebo tretí syn schauenbursko-holštajnského grófa Adolfa III. z rodu Schauenburgovcov (1164 – 1225) a Adelheidy z Querfurtu (1165 – 1224). Jeho bratom bol gróf Adolf IV. (1227 – 1261).[3]

Po štúdiách sa v roku 1229 vďaka rodovej protekcii stal kanonikom v Magdeburgu. Brunova cirkevná cesta bola premysleným ťahom rodovej politiky, ktorá bola spojená s rozličnými postami v severnom Nemecku. Zamýšľaný úrad arcibiskupa však nezískal. Na jar roku 1238 Bruno kandidoval za magdeburského prepošta, no úrad nezískal, pretože kapitula do úradu zvolila Albrechta z Gleichenu. Albrecht však krátko na to 11. marca 1238, umrel a podľa kroniky Petra Erfurtského a Stadských análov sa tak stalo na následky postrelenia šípom po tom, čo sa snažil utiecť z mesta obťažovaný Brunovým služobníkom. Z listu miestneho arcibiskupa Wilbranda ďalej vyplýva, že Bruno bol exkomunikovaný a v Magdeburgu sa až do roku 1245 neukázal. V tomto období Bruno vykonal cesty do Ríma, kde z neho bola sňatá exkomunikácia, a kde sa spoznal s pápežom. Jeho prítomnosť bola zaznamenaná aj v Paríži, kde študovali jeho synovcovi. Jeho novým pôsobiskom sa stalo rodové Holštajnsko, kde ako prepošt pôsobil na kapitulách so schauenburským patronátnym právom v Lübecku a Hamburgu. V roku 1239 po návrate z Livónskej križiackej výprave vstúpil do kláštora Brunov brat Adolf IV., a Bruno sa následne stal poradcom svojich synovcov Jána I. (1229 – 1263) a Gerharda I. (1232 – 1290), pričom mal veľký vplyv na tvorbu rodovej politiky.[3]

V roku 1245 bol Bruno počas príprav prvého koncilu v Lyone menovaný pápežovým kaplánom a v septembri toho istého roku ho pápež Inocent IV. menoval za olomouckého biskupa. Zároveň Brunovi povolil využívať biskupské právomoci i pred tým, než dôjde k jeho vysväteniu. Dôvodom tohto závratného zvratu v Brunovej kariére bola jeho účasť na príprave presadenia sa rímskeho protikráľa, durínskeho landgrófa Henricha Raspeho, ktorého kandidatúru podporovala rímska kúria.[3] S investitúrou však spočiatku nesúhlasil český kráľ Václav I., ktorý podporoval ním dosadeného biskupa Konráda z Friedberka. Aby pápež dosiahol Brunovho uznania, rozposlal listy významným Václavovým spojencom, i jeho sestre Anežke. Úradu sa tak Bruno zhostil až niekedy na prelome rokov 1246/1247 a svoju pozíciu si posilnil po tom, čo sa jeho protivník pridal na stranu Václavovho vzúreného syna.[3][4]

Prusi prijímajú krst z rúk biskupa Bruna zo Schauenburgu, maľba z 19. storočia od Antonína Lhotu

Po tom, čo proti Václavovi v roku 1247 povstal jeho syn Přemysl Otakar II. sa Bruno postavil na Václavovu stranu a podieľal sa na urovnaní sporu medzi otcom a synom. Přemyslovi Otakarovi II. bola zverená do správy Morava, kde sa medzi ním a Brunom vytvorilo priateľstvo. V období po povstaní Bruno od kráľa Václava získal niekoľko významných privilégií. Ako vzdelaný klerik plnil Bruno pre českých kráľov diplomatické a správne úlohy. V roku 1254 zjednával mier s uhorským kráľom Belom IV. a neskôr sa priamo zúčastnil bitky pri Kressenbrunne,[5] a následne zjednával sobáš medzi Přemyslom Otakarom II. a Kunhutou Uhorskou. Po smrti štajerského hajtmana Voka z Rožmberka sa v rokoch 1262 – 1270 ujal funkcie tamojšieho hajtmana a spolu s ďalšími Otakarovými lénnikmi stabilizoval pomery v krajine a podieľal sa na vytvorení súpisu štajerských statkov Rationarium Styriae. Zaoberal sa aj plánmi na christianizáciu pruských a litovských pohanských kmeňov a dvakrát (1254/1255 a 1267/1268), sa spolu s Přemyslom Otakarom II. dokonca zúčastnil jeho výpravy do Pobaltia. V Prusku dokonca Bruno založil mesto Braunsberg (dnes Braniewo). Neskôr Bruno plnil diplomatické úlohy pre Přemysla II. u pápeža Gregora X. i cisára Rudolfa Habsburského. Jeho plánom bolo povýšenie Olomouca na arcibiskupstvo, ktorému by podliehala aj pražské biskupstvo a ktoré by malo dohľad nad christianizáciou východných území, čo sa mu však nepodarilo dosiahnuť.[4][6] V roku 1274 sa zúčastnil Druhého lyonského koncilu, kde stál za jednou z troch relácií zaoberajúcich sa stavom cirkvi.[4] Po smrti Přemysla Otakara II. sa podriadil Rudolfovi Habsburskému a zúčastnil sa rokovaní o správe krajiny a poručníctve maloletého Václava II. Cisár, ktorému dočasne pripadla Morava Bruna poveril správou Olomoucka a Přerovska.[5]