James Doolittle

„Jimmy“, ako ho prezývali, sa narodil v Alamede (Kalifornia) 14. decembra 1896. Už počas jeho štúdia na univerzite v Kalifornii Spojené Štáty vstúpili do prvej svetovej vojny, prihlásil sa ako kadet letectva v armádnom signálnom zbore (nastúpil sem v októbri 1917), prešiel tréningom na škole vojenského letectva. Neskôr slúžil ako inštruktor streľby a vedúci letov. Jeho prvou povinnosťou bola služba v 104. letke na „Kelly Field“ v Texase neskôr v 90. letke pri pohraničnom hliadkovaní v „Eagle Pass“. 24. decembra 1917 sa Doolittle oženil s Josephine E. Danielsovou.

1. júla 1920 dostal riadne poverenie a bol povýšený do hodnosti nadporučíka. Potom začal študovať na škole leteckej mechaniky a rovnako absolvoval viaceré kurzy leteckého inžinierstva. V septembri 1922 uskutočnil prvý z mnohých priekopníckych letov, ktoré mu získali mnoho významných leteckých ocenení aj medzinárodnú povesť.

V júli 1923 nastúpil na Massachusettský Inštitút Technológií na špeciálne inžinierske kurzy, pričom už o dva roky získal titul doktor prírodných vied v odbore letectvo, stal sa vôbec jedným z prvých, ktorý tento titul získali.

V marci 1924 slúžil na McCook Field pri vykonávaní testov zrýchľovania lietadiel. V júni 1925 Doolittle prišiel Námornú leteckú základňu vo Washingtone, D.C., tu vykonával špeciálne tréningy vysoko-rýchlostných hydroplánov. V oblasti New Yorku bol dobre známy prekonávaním leteckých rýchlostných rekordov. Vyhral preteky o Schneiderov pohár – svetovej sérii pretekov hydroplánov, neskôr ešte Mackayov pohár za jeho ďalšie výkony.

V septembri 1928 asistoval pri vývoji zariadenia na lietanie v hmle. Pomáhal vyvinúť dnes univerzálne používané vodorovné a smerové gyroskopy a urobil prvý let len za ich pomoci. Letom na slepo získal širokú pozornosť novín a neskôr získal za prevedenie experimentu Harmonovu cenu.

Od januára 1930 pracoval ako poradca armády pri budovaní Floydovho Bennettovho letiska v New Yorku. Neskôr pokračoval v aktívnej službe testovaním lietadiel. V 1932 urobil rýchlostný svetový rekord pre pozemné lietadlá. Vyhral preteky o Bendixovu trofej, a zúčastnil sa aj na pretekoch o Thompsonovu trofej v Clevelande, tu J.H. Doolittle s lietadlom Gee Bee vyhral americký národný letecký závod, keď zároveň dosiahol nový svetový, rýchlostný rekord s hodnotou 476 km/h.

V roku 1940 sa stal prezidentom Inštitútu leteckej navigácie. V období pred 2. svetovou vojnou sa vrátil do aktívnej služby v armáde. 2. januára 1942 bol povýšený do hodnosti plukovníka a prešiel na Veliteľstvo armádnych leteckých síl, aby naplánoval prvý vzdušný nálet na Japonské ostrovy. Prihlásil sa ako dobrovoľník a získal povolenie gen. H.H. Arnoldovo viesť útok 16 bombardérov B-25 Mitchell z lietadlovej lode USS Hornet, s cieľmi v Tokiu, Jokohame, Jokosuke, Kóbe, Osake a Nagoji. Odvážna jednosmerná misia uskutočnená 18. apríla 1942 elektrizovala svet a mala pozitívny vplyv na morálku celého obyvateľstva. Rovnako ako ostatní, ktorí sa podieľali na misii, aj Doolittle bol nútený núdzovo pristáť. Stalo sa tak na ryžovom poli blízko Chu Chow v Číne. Mnohí z amerických letcov pri tejto misii prišli o svoje životy.

Doolittle bol povýšený na brigádneho generála a získal i Kongresovú Medailu Cti, ktorú mu udelil prezident Roosevelt v Bielom dome, za naplánovanie a vedenie tejto úspešnej operácie. Citácia k medaile znela takto: „Za význačné vodcovstvo nad rámec povinnosti, zhŕňajúc osobnú odvahu a nebojácnosť pri extrémnom život ohrozujúcom nebezpečenstve. So zjavnou istotou, byť prinútený pristáť na nepriateľskom území, alebo skončiť v mori, podplukovník Doolittle osobne viedol letku vojenských bombardérov, obsadených dobrovoľnou posádkou, vo vysoko ničivom nálete na japonskú pevninu.“

Ešte počas vojny bol poverený vedením 12. leteckej armády v Severnej Afrike, neskôr bol dokonca poverený vedením spojených oddielov strategického letectva USA a Spojeného kráľovstva v oblasti. Ako sa boje v Stredomorí posúvali na talianske územie, velil 15. leteckej armáde. Od januára 1944 do septembra 1945 velil 8. leteckej armáde v Anglicku, od 13. marca 1944 už v hodnosti generál-plukovníka. Doolittlov vplyv sa na vojenské operácie sa už čoskoro prejavil. Zmenil taktiku nasadenia eskortných stíhačov, ktorá pôvodne vyžadovala aby lietala stíhacia ochrana neustále v blízkosti bombardérov. S jeho zvolením mohli stíhacie stroje P-38, P-47 a P-51 pri návrate na základňu voľne útočiť na nemecké vojenské ciele. Tento krok sa ukázal byť správny a počas vojny spôsobil nacistickému Nemecku ťažké straty.

Okrem najvýznamnejšieho národného vyznamenania, Doolittle tiež získal dve významné služobné medaily, Striebornú hviezdu, tri Kríže letectva, bronzovú hviezdu, štyri letecké medaily, a iné vyznamenania od Veľkej Británie, Francúzka, Belgicka, Poľska, Číny a Ekvádoru.

Po vojne v roku 1959 odišiel od letectva, no zostal v armáde a venoval sa leteckému inžinierstvu na Massachusetskom technologickom inštitúte, tu aj získal doktorský titul. V roku 1988 zomrela jeho manželka Josephine. Obidvaja jeho synovia slúžili v americkom letectve.

Generál Doolittle zomrel v Kalifornii 27. septembra 1993, pochovaný je na Arlingtonskom národnom cintoríne.