Domenico Cimarosa

Domenico sa narodil synovi kamenára v malom mestečku Aversa pri Neapole, do veľmi chudobných pomerov, v ktorých sa hudobná kultúra nepestovala. Otec Gennaro Cimarosa sa presťahoval s rodinou do Neapola niekoľko dní po narodení syna, kde získal zamestnanie na stavbe Palazzo Reale di Capodimonte. Pri stavbe paláca otec však zahynul a zanechal vdovu Annu Francescu a malého Domenica bez prostriedkov.

Zdalo by sa, že Domenico nemal žiadne predpoklady, aby sa stal prominentným európskym skladateľom, pretože v jeho rodine neboli žiadni hudobníci. Mal ale šťastie, že s matkou žili v blízkosti kostola San Severa, v kláštore ktorého získala Francesca zamestnanie ako práčka a Domenica prijali do kláštornej školy. Predčasne vyspelého a inteligentného chlapca si všimol otec Polcano, kláštorný organista, a začal ho vyučovať hudbu.

Ako jedenásťročného ho na odporúčanie otca Polcana prijali na konzervatórium (Conservatorio di Santa Maria di Loreto), jednu z piatich podobných škôl zriadených pre siroty a opustené deti. Aj keď to nebolo konzervatórium v dnešnom ponímaní, hudba bola najdôležitejšou zložkou života žiakov (figlioli), pretože účinkovali pri hudobných produkciách nielen v materskom kostole, ale aj v súkromných orchestroch a pri iných verejných príležitostiach.

Na konzervatóriu strávil jedenásť rokov. Študoval kontrapunkt, harmóniu a skladbu. Okrem toho sa stal zručným huslistom, talentovaným spevákom a virtuóznym čembalistom. Aj neskôr, keď odišiel z konzervatória, študoval ďalej spev u kastráta Giuseppa Aprileho.

Jeho hlavným zameraním už ako študenta však bola skladba. Medzi jeho spolužiakov v kompozičnej triede v roku 1771 patrili napríklad Niccolò Antonio Zingarelli a Giuseppe Giordani. Ďalšie vzdelanie mu poskytoval v roku 1771 Niccolò Piccinni.

Už v rokoch štúdia na konzervatóriu skomponoval celý rad sakrálnych diel a aj svoju prvú operu „Le stravaganze del conte“ (Výstrednosti grófa), ktorá sa prvý raz uvádzala v Neapole v Teatro dei Fiorentini počas karnevalovej sezóny 1771-1772, keď mal skladateľ 22 rokov. Pretože vtedy bolo zvykom, že hudobnodramatický večer mal tri časti, doplnil dvojtaktovú operu jednoaktovkou „Le magie di Merlina e Zoroastro“ (Merlinove kúzlo a Zoroastro). Hoci obe diela mali rovnakého autora aj libretistu (Pasquale Mililotti) a spievali ich tí istí speváci, sú celkom od seba nezávislé čo sa príbehu týka, ako aj hudby. Keďže však vtedy nebolo zvykom, aby jednotlivé dejstvá mali samostatné predohry, ani inak samostatná opera „Le magie di Merlina e Zoroastro“ nemá žiadnu predohru, interlúdium či sinfoniu.

Napriek obrovskej popularite Piccinniho a Paisiella, ktorí boli v tom čase zavedenými skladateľmi, dostal Cimarosa od tohto divadla objednávku na sezóny 1773 („La finta parigina“ Úskok Parížanky) a 1776 („I sogni per amore“ – Sny lásky a „I matrimonio in ballo“ – Svadba v tanci). V roku 1776, kedy Piccini odišiel do Paríža a Paiseillo do Petrohradu, v Neapole veľmi vzrástla popularita Domenica Cimarosu. V nasledujúcich desiatich rokoch totiž skomponoval na objednávku pre rôzne neapolské divadlá 24 opier.

V roku 1778 dostal Cimarosa prvú objednávku z Teatro Valle v Ríme. Pre toto divadlo napísal v nasledujúcich dvadsiatich rokoch sedem opier a ďalšie dve pre iné rímske divadlá: Teatro Argentina a Teatro delle Dame. Podľa pápežského ediktu mohli v rímskych divadlách účinkovať iba muži. Ženské úlohy vtedy spievali kastráti. Obsadenie v ôsmich operách písaných pre Teatro Valle tvorilo podľa požiadavky divadla päť osôb a každá opera musela mať intermezzo, ktoré však nemalo nič spoločné s komickými vložkami v operách typu opera seria na začiatku 18. storočia ako bola napríklad najslávnejšia z nich „La serva padrona“ Giovanniho Battistu Pergolesiho.

Prvým veľkým Cimarosovým úspechom bola opera „L'italiana in Londra“ (Talianka v Londýne), ktorá mala premiéru v Teatro Valle počas karnevalovej sezóny 1778–1779. Obrovský ohlas opery priniesol objednávky z najväčších divadiel Talianska a celej Európy: Teatro alla Scala – Miláno, Teatro Eretenio – Verona, Tatro della Pergola – Florencia, Teatro Regio – Turín, Ermitráž – Petrohrad, Burgtheater – Viedeň, Teatro Monizione – Messina, Teatro San Carlo – Lisabon, Teatro la Fenice – Benátky a Teatro Carignano – Turín.

Roku 1779 Cimarosu vymenovali za mimoriadneho organistu (bez honorára) Kráľovskej kaplnky v Neapole. V roku 1785 sa stal druhým organistom s mesačným platom 8 dukátov s tým, že plat sa mu bude vyplácať, aj keby z Neapola odcestoval. Roku 1780 ho vymenovali za maestra na dievčenskom konzervatóriu Ospedaletto v Benátkach. Roku 1782 skomponoval pre Ospedaletto svoje oratórium Absalom, ktoré je považované za jeho najkrajšie.

V rokoch 1784 až 1787 žil prevažne vo Florencii a písal výhradne pre divadlá v meste. Hudobná produkcia tých rokov je mimoriadne bohatá a zahrňuje vážna aj komické opery, kantáty a početné duchovné diela. Za zmienku stojí najmä „Cajo Mario“, tri opery na biblické témy: „Assalone“, „La giuditta“, „Il sacrificio d'Abramo“ a najmä komická opera „La ballerina amante“, ktorá sa mala mimoriadny úspech.

Katarína Veľká pozvala Cimarosa do Petrohradu, aby nahradil Giuseppe Sartiho vo vedení dvornej kapely v roku 1787. Cestou tam sa Cimarosa zastavil aj u veľkovojvodu toskánskeho Leopolda vo Florencii, ktorý ho pozval, aby zahral na nový vtedajší vynález – kladivkový klavír, nazvaný „stromento col piano e forte“, teda nástroj so slabou aj silnou dynamikou, ktorý skonštruoval kustód vojvodovej zbierky hudobných nástrojov Bartolomeo Cristofori. Je takmer isté, že v priebehu tejto návštevy na dvore Medicejských skomponoval Cimarosa celý rad svojich čembalových sonát.

Jeho cesta do Petrohradu sa podobala triumfálnej jazde. Cestoval cez Parmu, Viedeň, Krakov a Varšavu a všade ho nadšene vítali.

Na dvore Kataríny II. pokračoval Domenico Cimarosa v rade talianskych skladateľov, medzi ktorými sú také mená ako Francesco Onofrio Manfredini, Baldassare Galuppi, Tommasso Traetta a Giuseppe Sarti. Jeho opery sa uvádzali v cárskom paláci Ermitráž aj v divadle paláca Gatčino.

Krátko po Cimarosovom príchode však Katarína angažovala Vincenteho Martína y Solera ako druhého kapelníka. Solerove opery sa zrejme stretávali s väčším ohlasom než Cimarosove opery.

Okázalá nádhera dvora Kataríny II. začala upadať v roku 1791, kedy ekonomická kríza donútila cárovnú prepustiť väčšinu talianskych spevákov. Počet členov talianskeho operného súboru klesol na troch. Aj keď dátum ani miesto prvého uvedenia Cimarosovej skvelej jednoaktovky pre jedného muža „Il maestro di cappella“ nie sú známe, je veľmi pravdepodobné, že to bolo práve tu, pretože vybavenie súboru mu nič iného neumožňovalo.

Ani Katarína sama neprejavovala o Cimarosovu hudby žiadny záujem a navyše Cimarosa neznášal drsné ruské zimy, takže opustil Petrohrad okamžite po vypršaní kontraktu v roku 1791.

Potom, ako strávil tri mesiace vo Varšave prišiel do Viedne krátko po smrti cisára Jozefa II. Tu sa dozvedel, že jeho priateľ a ochranca bývalý veľkovojvoda toskánsky sa stal medzitým rakúskym cisárom Leopoldom II.

Vďaka svojej priateľskej povahe sa stal Cimarosa vo Viedni veľmi populárnym. Pozývali ho do najvyššej viedenskej spoločnosti a okúzľoval aj virtuóznou hrou na čembalo. Cisár Leopold ho ustanovil za dvorného kapelníka ako náhradu za Antonia Salieriho, ktorý odišiel na odpočinok.

Na cisárovu objednávku vznikla v roku 1792 najznámejšia komická opera „Il matrimonio segreto“ (Utajená svadba) s námetom, ktorý pripomína Smetanovu Predanú nevestu.

Leopold II. zomrel krátko potom, ako prikázal Cimarosovi zopakovať jej realizáciu na cisárskom dvore.

Cimarosa ešte uvidel predstavenie svojich opier v Burgtheatre („Amor rende sagace““ – Láska činí vynaliezavým a „I traci amanti““ – Trácki milenci) a vrátil sa na jar roku 1793 do Neapola. Okrem dovtedajších pravidelných príjmov ho vymenovali aj za prvého organistu Kráľovskej kaplnky s mesačným platom 10 dukátov.

V januári 1799 obsadili Neapol Napoleonove vojska a bola vyhlásená takzvaná Parthenopská republika. Cimarosa, ktorý netajil svoje sympatie k liberálnemu hnutiu, zložil vlastenecký hymnus na text Luigiho Rossiho, ktorý bol uvedený 19. mája 1799 pri slávnostnom symbolickom obrade pochovávania kráľovskej vlajky. Koncom júna sa však kráľ Ferdinand IV. vrátil do mesta, a Cimarosa sa tak dostal do veľmi ťažkej politickej situácie. Na návrh otca Tanfana ako pokus o zmierenie skomponoval kantátu na Ferdinandovu počesť, ktorá bola realizovaná 23. septembra 1799.

Aj keď potom skomponoval ešte niekoľko diel, ktoré oslavovali kráľa, ten mu nielenže nemienil odpustiť, ale dal ho zatknúť a uväzniť.

Nepochybne by bol popravený, ako sa to stalo Rossimu, ale intervencie vplyvných priateľov a priaznivcov, ako boli kardinál Ercole Consalvi, štátny sekretár pápežského dvora v Ríme, kardinál Fabrizio Ruffo veliteľ kráľovskej vojenskej posádky a Lady Hamiltonová, dosiahli, že bol prepustený.

Donútili ho však odísť z Neapola, preto sa uchýlil do Benátok.

Síce iba päťdesiatročný, ale chorý jednak z prepracovania a jednak útrapami väznenia, dostal zákazku pre divadlo La Fenice. Zákazku na tragickú operu s tromi aktami „Artemisia“ už ale nedokončil. Domenico Cimarosa zomrel 11. januára 1801.

Vzhľadom na jeho medzinárodnú povesť sa onedlho rozšírili chýry, že Cimarosa dala otráviť kráľovná Mária Karolína (skutočná vládkyňa Neapolského kráľovstva). Chýry o Cimarosovej otrave sa tak rozšírili, že vláda musela vydať 5. apríla 1801 oficiálnu správu, ktorá dosvedčovala, že Domenico Cimarosa zomrel na prirodzenú príčinu, ktorou bola rakovina žalúdka.

Pohreb sa konal v chráme Chiesa di Sant'Angelo. Zúčastnili sa na ňom všetci významní občania Benátok a hrali na ňom najslávnejší benátski hudobníci bez nároku na odmenu. Ohromný zbor, ktorý v troch sekciách obsadil celú šírku chrámu, zahral dielo, ktoré na túto príležitosť skomponoval Ferdinando Bertoni, maestro chrámu Basilica di San Marco.

V Ríme Consalvi usporiadal zádušnú omšu v chráme Chiesa di San Carlo del Catinari, na ktorej zaznelo Requiem Domenica Cimarosu, rovnako za účasti špičiek umeleckého života Ríma. Kardinál Consalvi objednal aj Cimarosovu bustu od vynikajúceho sochára Antonia Canovu, ktorú najprv umiestnili v rotunde chrámu a neskôr preniesli do galérie Campidoglio.

Cimarosova nedokončená opera „Artemisia“ sa po prvý raz hrala v Teatro La Fenice 17. januára 1801, sedem dní po autorovej smrti. Pri tejto príležitosti skladateľovi pripravili mimoriadne poctu, keď si obecenstvo vyžiadalo, aby oponu spustili v okamihu, kedy skladateľ napísal poslednú notu.

Cimarosova sláva v posledných rokoch jeho života nemala obdobu v talianskej opere až do Rossiniho čias. Jeho ľahkosť, s akou komponoval, viedla k vzniku takmer šesťdesiatich javiskových diel, prevažne komického charakteru. Cimarosove opery sa uvádzali na všetkých hlavných európskych scénach vrátane Prahy, Kodane, Štokholmu, Petrohradu, Hamburgu, Londýna a Berlína.

Jeho diela boli populárne najmä vo Viedni a Eszterháze (knieža Miklós Esterházy dal v 18. storočí postaviť vo Fertőde v západnom Maďarsku obrovský zámok, ktorý sa stal centrom uhorského kultúrneho života). V rokoch 1783 a 1790 riadil Joseph Haydn stvárnenie trinástich opier Domenica Cimarosu, z ktorých niektoré sa uvádzali viackrát. Opera „L’italiana in Londra“ sa v Eszterháze hrala najmenej 14 krát v priebehu piatich rokov.

Aj keď Cimarosa prepracoval niektoré svoje rané skladby, aby lepšie vyhovovali vkusu Neapola, jeho hudba mala široký medzinárodný ohlas. Niektoré z jeho opier, najmä „Gli Orazi ed i Curiazi“ či „Il matrimonio segreto“, sa dodnes objavujú v repertoári svetových scén.

Cimarosa obdivovalo mnoho vynikajúcich osobností 19. storočia. Eugène Delacroix si viac cenil hudbu Domenica Cimarosu než Mozartovu a Stendhal napísal, že by sa dal radšej obesiť, ako by musel jednému z týchto dvoch dať prednosť. Goethe počul prvý raz niektorú z Cimarosových opier v Ríme. Po svojom návrate do Weimaru uviedol na tamojšiu scénu opery „Le trame deluse“ a „Il matrimonio segreto“ a sám vytvoril hudobné pásmo „Die theatralischen Abenteuer“ podľa Cimarosovej opery „L’impresario in angustie“.

Cimarosa komponoval takmer výhradne vokálnu hudbu, z veľkej časti opernú hudbu. V jeho diele nájdeme iba dva nástrojové koncerty (pre čembalo a pre dve flauty). Často hraný hobojový koncert nie je však jeho dielom. Na motívy Cimarosových čembalových sonát ho napísal austrálsky skladateľ Arthur Benjamin (1893 – 1960).

Cimarosove inštrumentálne diela sú všeobecne blízke Mozartovmu štýlu. Ani tie však nezaprú silnú stránku Cimarosovej osobnosti. Napríklad stredná veta čembalového koncertu B-dur obsahuje „recitatív“ a „áriu“ a pokúša sa priniesť čisto inštrumentálnymi prostriedkami dramatickú situáciu sprievodu a sólového hlasu.

Výnimku tvorí Cimarosova tvorba pre čembalo. Jeho 62 pôvabných klavírnych sonát, ktoré sú silno ovplyvnené dielom Antonia Sacchini a dielom Sachiniho učiteľa Francesco Durante pevne tkvie v barokovom štýle. Napriek tomu niektoré z nich obsahujú melodické prvky typické pre neskoršie klasické sonáty skladateľov viedenskej školy a sú komponované v zreteľnej klasickej forme A-B-A. Ale Cimarosa nepoužíval rozvoj melodickej témy v zmysle klasickej sonátovej formy viedenskej školy. Zostal pri staršom tvare, ktorý prinášal dve oddelené témy v kontrastných podobách.

Možno sa domnievať, že mnoho jeho čembalových sonát boli pôvodne zamýšľané ako dvojvetné či trojvetné skladby. V rukopisoch je naznačené, ktoré skladby majú byť hrané po sebe bez prerušenia. Napriek tomu platí, že Cimarosov čembalový štýl je oveľa konzervatívnejší (a oveľa viac barokový vo svojom koncepte) než oveľa pokročilejší klasický štýl jeho opier. Aj tak Cimarosa vytvoril čembalové sonáty, ktoré oplývajú pozoruhodnou invenciou, ale nepopierateľne patria barokovému repertoáru, kým jeho opery už predznamenávajú klasickú éru.

Orchestrálne obsadenie jeho raných prác sa skladá primárne zo sláčikov, hoboja, lesných rohov a trúbok. Len príležitostne použil fagot a flautu. Orchester chápal ako nástroj na sprievod vokálnych hlasov a kľúčovú úlohu prisudzoval sláčikom.

V čase svojho pobytu v Rusku začal používať aj klarinety a jeho orchester získaval plnší a bohatší zvuk. Zvlášť viditeľné je to pri na opere „Il matrimonio segreto“, kde sa veľký orchester stáva rovnocenným vokálnym partom pri dokreslení dramatického deja.

Cimarosa zriedkavo písal typické barokové „da capo“ árie. Jeho árie sú zložené z niekoľkých častí, ktoré sú kontrastné v rytme, tempe aj tónine tak, aby bola zvýraznená dejová línia textu.

Aj keď Cimarosov harmonický slovník neprekračuje konvencie svojej doby, sila jeho hudby spočíva v bohatosti melodickej invencie, brilantnosti a v energii jeho rytmov a melodických motívov a v neustále živom orchestrálnom sprievode. Rozšíril hranice opery buffy vďaka prestúpeniu citov, jednoduchosti, elegancie a jemnosti. Sviežosť a energia jeho hudby sa nedala porovnať s tvorbou jeho talianskych súčasníkov a história ho bude posudzovať ako skladateľa, ktorý sa vyrovnal skladateľom viedenskej školy.

• http://www.classicalenthusiast.com
• http://www.carolinaclassical.com/cimarosa/index.html
• http://www.synthonia.com/Opus/Cimarosa.html