Giovanni Paisiello

Paisiello sa narodil 9. mája 1740 v Tarante v južnom Taliansku. Hudobné základy získal počas štúdií na jezuitskom gymnáziu. Medzi povinnosti študentov patrilo aj spievanie pri bohoslužbách. Tam si ho všimol rytier Carducci, ktorý zaňho zaplatil školné, a tak v roku 1754 nastúpil štrnásťročný Paisiello na konzervatórium sv. Onofria v Neapole, ktorý vtedy bol uznávaným centrom hudobného vzdelávania v južnom Taliansku. Riaditeľom konzervatória bol v tom čase dodnes uznávaný majster duchovnej hudby Francesco Durante. Už počas štúdií vzbudzoval Paisiello pozornosť spolužiakov a učiteľov pohotovosťou v skladbe a darom lyrickej melodiky. Z jeho vtedajších kompozícií, prevažne duchovných skladieb a jedného komického intermezza, sa však mnoho nezachovalo.

V roku 1763, teda rok pred dokončením riadneho štúdia, dostal Paisiello ponuku bolonského šľachtica Giuseppe Caraffu, aby sa stal kapelníkom jeho divadla. Ponuku bez váhania prijal.

Svoje prvé opery uviedol na scénach severného Talianska, v Bologni, Modene a od roku 1765 aj v Benátkach. Ich úspech bol tak veľký, že čoskoro dostal pozvanie na návrat do Neapola odkiaľ dostal zákazky od najväčších neapolských scén Teatro Nuovo a Teatro San Carlo.

Na návrat do Neapola sa Paisiello starostlivo pripravil. Prvou operou, ktorú uviedol v Teatro Nuovo bola „La vedova di bel genio“, opera v štýle „commedia per musica“, čo bol typicky neapolský žáner. Text týchto komédií bol napísaný v neapolskom dialekte a často reagoval na súčasné spoločenské udalosti.

Opernú scénu v Neapole vtedy ovládal Niccolò Piccinni a nasledujúce roky boli v znamení snahy presadiť sa vedľa tohto operného velikána. Prelom priniesla na jar roku 1767 opera „L'idolo cinese“ na text G. B. Lorenziho. Paisiello na nej ukázal svoje charakterizačné schopnosti, zvlášť zmysel pre humor a paródiu a podarilo sa mu celkom si získať neapolské publikum. Uvádza sa, že táto opera bola najobľúbenejšou operou Lady Hamiltonovej.

Dielo sa zapáčilo aj neapolskému kráľovi Ferdinandovi IV., ktorý si ešte ten istý rok u Paisiella objednal operu „Lucio Papirio dittatore“ pre kráľovské divadlo San Carlo.

Sľubnú spoluprácu s kráľovským dvorom však narušila tragikomická príhoda. Paisiello bol zasnúbený s Ceciliou Pallini. Dozvedel sa však, že snúbenica o sebe uviedla nepravdivé informácie, najmä čo sa týka výšky svojho vena a chcel preto zasnúbenie zrušiť. Svadobná zmluva však už bola podpísaná a za jej porušenie sa Paisiello dostal do väzenia a vo vezení ho aj oženili. Manželstvo napokon bolo šťastné a spokojné a jediným následkom tejto príhody bolo, že ďalšiu zákazku pre Kráľovské divadlo obdržal až o desať rokov neskôr.

Paisiello bol síce neúspešný na kráľovskom dvore, zato mal mimoriadny úspech vo svete. Počas necelých desiatich rokov zložil cez 35 opier uvádzaných v celej Európe, okrem iného aj v Prahe. Najväčší úspech dosiahli opery „La frascatana“ (1774), „Le due contesse“ (1776) a „Socrate immaginario“ (1775). Posledná z nich možno ani nie tak vďaka svojej kvalite, ako skôr kvôli škandálu ktorý sa s ňou spájal. Istý neapolský šľachtic, Saverio Mattei, sa cítil byť postavou Sokrata zosmiešnený. Dosiahol zákaz verejného uvádzania opery, čím sa pri jej novom uvedení významne zvýšila návštevnosť.

V roku 1776 obdržal Paisiello ponuku od Kataríny Veľkej na miesto dvorného kapelníka v Petrohrade. Finančná odmena bola tak vysoká, že zrušil prestížnu objednávku pre Kráľovské divadlo a aj so ženou odcestoval do Petrohradu. Pokračoval tak v rade talianskych operných skladateľov, ktorí pôsobili na cárskom dvore, medzi ktorých patria také mená ako Francesco Onofrio Manfredini, Baldassare Galuppi, Tommaso Traetta, Giuseppe Sarti a Domenico Cimarosa. Jednako len sama cárovná si držala operný súbor skôr z prestížnych dôvodov a na hudbe samotnej jej zas až tak veľmi nezáležalo. Vydala napríklad nariadenie, podľa ktorého nesmie operné predstavenie trvať dlhšie než hodinu a pol. Okrem toho bol taliansky operný súbor, ktorý zamestnávala, malý a tak bol aj obmedzený počet postav.

V Petrohrade sa Paisiello vo zvýšenej miere venoval inštrumentálnej hudbe a vytvoril aj celý rad skladieb pre čembalo, ktoré boli určené žiakom zo šľachtických kruhov. Odtrhnutie od talianskeho kultúrneho života viedlo k tomu, že zhudobňoval staršie texty, medzi inými aj intermezzo „La serva padrona“, ktoré preslávil G. B. Pergolesi.

Najväčší úspech mu však prinieslo zhudobnenie Baumarchaisovej drámy Barbier zo Sevilly (Il Barbiere di Siviglia). Libreto, ktoré napísal Giuseppe Petrosellini síce značne otupilo pôvodný text, ale Paisiellovi sa podarilo napísať tak znamenitú hudbu, že opera sa dodnes hrá popri omnoho známejšom spracovaní Gioacchino Rossiniho.

Napriek všetkým obmedzeniam a aj nepriazni cárskej administratívy zotrval Paisiello v Petrohrade osem rokov. V roku 1784 mu Katarína II. udelila ročnú dovolenku, čo využil na to, aby sa do Petrohradu už nikdy nevrátil.

Cestou z Petrohradu sa zastavil vo Viedni na dvore cisára Jozefa II., ktorý si Paisiella veľmi vážil a zahrnul ho uznaním a zákazkami. Vo Viedni vytvoril okrem iného 12 symfónií, ktoré sa však nezachovali. Obrovský úspech však dosiahol operou „Re Teodoro in Venezia“ na libreto vtedy známeho osvietenského básnika a kňaza G. B. Castiho. Príbeh samozvaného sicílskeho kráľa vybral na zhudobnenie sám Jozef II. Uvádza sa, že operou bol nadšený aj Wolfgang Amadeus Mozart a spolu s petrohradským Figarom mala významný vplyv na vznik Mozartovej Figarovej svadby.

V roku 1785 ho vymenovali za dvorného skladateľa neapolského kráľa Ferdinanda IV., vrátil sa teda do Neapola. O päť rokov neskôr utrpel zrejme slabšiu mozgovú príhodu a najmä od roku 1796, keď bol menovaný za kapelníka neapolského dómu, sa venoval viac duchovnej hudbe.

V januári 1799 obsadili Neapol Napoleonove vojská, bola vyhlásená tzv. Parthenopská republika a kráľ Ferdinanda IV. opustil s celým dvorom Neapol. Povinnosťou dvorného skladateľa bolo nasledovať kráľa. Aj keď Paisiello nebol žiadny liberál rozhodol sa zostať, dokonca prijal funkciu kapelníka národného orchestra a zúčastňoval sa slávností republikánskej vlády. Republika však po pol roku skončila, kráľ sa vrátil a začal tvrdé represie. Na popravisku skončili mnohí šľachtici a umelci tých čias. Paisiello si život síce zachránil, ale prišiel o všetky príjmy a výsady a zostala mu len funkcia dvorného kapelníka.

V roku 1801 dostal Paisiello ponuku od Napoleona, aby prišiel do Paríža. Veľký reformátor Európy chcel reformovať aj francúzsku hudbu a Paisiello mu mal k tomu dopomôcť.

Napoleon poskytol Paisiellovi viaceré funkcie, výsady, právomoci a financie, žiadal, aby skladateľ prevzal všetky hlavné parížske hudobné inštitúcie – dvornú kapelu, operu a konzervatórium. Z toho všetkého Paisiello prijal iba dvornú kapelu a významne sa zaslúžil o jej umelecký vzostup. V Paríži skomponoval len jedinú operu (tragédiu Proserpine). Väčšina jeho parížskej tvorby patrí duchovnej hudbe. K Napoleonovej cisárskej korunovácii v roku 1804 zložil Paisiello slávnostnú omšu a potom mal povolený návrat do Neapola.

V roku 1806 sa Neapolské kráľovstvo dostalo celkom do područia Francúzska s napoleonskou vládou, takže Paisiello sa dostal opäť na spoločenský vrchol. Stal sa okrem iného jedným z troch riaditeľov spojených neapolských konzervatórií a v roku 1808 ho povýšili do šľachtického stavu.

Po Napoleonovej porážke pri Waterloo sa na trón vrátil znova Ferdinand IV. Vyhlásil síce amnestiu, zachoval Paisiellovi jeho postavenie dvorného kapelníka, ale k osobnému zmiereniu medzi nimi nedošlo. To už však skladateľovi zostával len posledný rok života.

Zomrel v Neapole 5. júna 1816. Pohreb sa stal slávnosťou celého mesta. Večer sa uvádzala v divadle San Carlo Paisiellova opera Nina za prítomnosti celej kráľovskej rodiny. Skladateľovi tak preukázali nielen poctu, ale konečne sa aj zmierili.

Paisiello nebol reformátor ani revolucionár. Hoci v niektorých jeho operách sa dajú pozorovať známky modernejšieho poňatia, ktoré sa v tom čase už presadzovalo v krajinách severne od Alp (napr. už spomínaná viedenská opera „Re Teodoro in Venezia“, či iné vážne opery ako „Pirro“ nebo „Elfrida“), pre Paisiella bol rozhodujúci úspech neapolského publika, a jeho vkusu sa rád podriadil. Jeho silnou stránkou bola vynikajúca hudobná charakteristika postáv, výstavba dramatických scén, humor, vtip a najmä kúzelné lyrické melódie, ktoré rozochvievali srdcia najmä ženskej časti publika. Za všetky menujme aspoň opery „L'amor contrastato“, známejšia pod názvom „La Molinara (1788)“ a najmä „Nina, ossia La pazza per amore“ (1789), ktorá sa hrala aj v deň jeho pohrebu. K charakteristike jeho opier patrí aj to, že postupne opúšťa čisto hovorené recitatívy a v hojnej miere používa aj v recitatíve vokálny štýl.

• Alberto Ghislanzoni: „Giovanni Paisiello“, BT_De Santis1969, (po taliansky)
• Michael F. Robinson: „Giovanni Paisiello - A Thematic Catalogue of his Works“, BT_Pendragon Press, (po anglicky)
• Časopis „Harmonie“, Marc Niubó: „Skladatel měsíce: Giovanni Paisiello“, ročník 2002, č. 7, str. 19 (po česky)

• http://www.operone.de/komponist/paisiello.html
• http://www.naxos.com/composerinfo/2463.htm
• http://www.operaitaliana.com/
• http://www.hoasm.org/VIIIB/Paisiello.html
• http://www.synthonia.com/Opus/Paisiello.html