Sandinovský front národného oslobodenia

Sandinisti pôvodne vznikli ako spolok radikálnych študentských aktivistov na univerzite v Manague v r. 1961. Ich cieľom bolo zvrhnutie Somozovho režimu a založenie marxistického štátu. Hlavnými zakladateľmi hnutia boli Carlos Fonseca, Silvio Mayorga, či Tomás Borge (ktorý sa ako jediný zo zakladajúcich lídrov dožil ich víťazstva v r. 1979).

Do začiatku 70. rokov boli ozbrojené aktivity sandinistov minimálne (pokus o spustenie širšieho partizánskeho boja v r. 1967 sa skončil neúspechom) a ich všeobecná verejná podpora neveľká. Výraznejšie začala stúpať až po r. 1972, keď po ničivom zemetrasení, ktoré zasiahlo Managuu, diktátor Anastasio Somoza Debayle zneužil väčšinu medzinárodnej pomoci určenej k obnove mesta k vlastnému obohateniu. Tato otvorená korupcia spôsobila, že k podpore sandinistov sa začalo pridávať aj mnoho ľudí, ktorý dovtedy Somozov režim tolerovali, či dokonca podporovali. V decembri 1974 uskutočnili sandinisti svoju prvú väčšiu akciu, keď ich ozbrojená skupina obsadila vilu ministra poľnohospodárstva Jose María Castillu, v ktorom práve prebiehala veľká oslava, na ktorej sa zúčastnilo mnoho vysokopostavených úradníkov a Somozových spolupracovníkov. Ministra, ktorý na nich začal strieľať, zabili. Všetkých ostatných účastníkov oslavy zobrali za rukojemníkov a požadovali prepustenie 14 zadržaných sandinistov (vrátane neskoršieho lídra Daniela Ortegu) a výkupné 2 milióny dolárov. Bolo im vyhovené a ozbrojencom aj s prepustenými väzňami bolo dovolené odletieť na Kubu.

Oslavy výročia sandinovskej revolúcie v Manague, 19. júl 1989

Po týchto udalostiach Somoza zintenzívnil represie proti odporcom režimu, boli masovo zatýkaní, mučení, mnohí z nich zavraždení (líder sandinistov Carlos Fonseca bol zabitý po návrate z kubánskeho exilu v r. 1976). V r. 1977 došlo k rozdeleniu FSLN na niekoľko frakcii, ktoré mali rôzne názory na pokračovanie revolučného boja. Najdôležitejšou z nich sa stali tzv. terceristi (terceristas, t. j. tretia cesta), vedení Danielom Ortegom, ktorí zastávali pragmatický názor, že v boji proti Somozovmu režimu sa musia spojiť aj s nekomunistami, vrátane pravicovej opozície. V auguste 1978 terceristi uskutočnili veľkú ozbrojenú akciu, pri ktorej obsadili nikaragujský kongres a zadržali viac ako 1000 rukojemníkov (vrátane Somozovho synovca a bratranca) a vymohli si prepustenie 59 politických väzňov (vrátane Tomása Borgeho), zaplatenie pol milióna dolárov výkupného a bezpečný odchod do Panamy. Medzitým po celej krajine narastali veľké nepokoje, znásobené po tom, ako dal Somoza 10. januára 1978 zavraždiť populárneho opozičného novinára a vydavateľa Pedra Joaquína Chamorru. Tieto nepokoje vyvrcholili tzv. Septembrovým povstaním a boli brutálne potlačené. Na začiatku r. 1979 americká vláda prezidenta Jimmyho Cartera prerušila všetku podporu Somozovmu režimu, zároveň však začala vyvíjať veľkú snahu, aby v prípadnej novej nikaragujskej vláde nebol FSLN zastúpený, čo časť pravicovej opozície podporila. V tejto situácii sa terceristi rozhodli prerušiť spoluprácu s väčšinou pravicovej opozície a v marci 1979 došlo k znovuzjednoteniu všetkých frakcii FSLN, ktorý v tom čase už mal veľkú podporu nikaragujskej verejnosti a stal sa vedúcim protisomozovským hnutím.

Od polovice apríla 1979 sandinisti naplno rozvinuli proti Somozovým silám otvorenú povstaleckú ofenzívu na niekoľkých frontoch a pomerne rýchlo dostali pod kontrolu severné časti krajiny, pričom rozhodujúcim elementom boli pre sandinistov hlavne úspešné pouličné boje v mestách. 16. júna 5 politických osobnosti (Daniel Ortega, Moises Hassan, Sergio Ramirez z FSLN, stredopravicový Alfonso Robelo a Violeta Barrios de Chamorrová, vdova po zavraždenom novinárovi) založilo v exile dočasnú provizórnu vládu, tzv. Chuntu národnej rekonštrukcie. Medzitým bojovníci FSLN získavali pod kontrolu stále väčšie územie krajiny a do konca júna ovládali už takmer celú Nikaraguu, okrem hlavného mesta. 17. júla Somoza definitívne rezignoval a ušiel do Miami, moc odovzdal svojmu spolupracovníkovi Francisco Urcuyovi, ktorý však zakrátko krajinu tiež opustil. 19. júla 1979 armáda FSLN slávnostne vstúpila do Managuy, nasledujúci deň do mesta prišli z exilu aj členovia Chunty národnej rekonštrukcie a prevzali v krajine moc. V občianskej vojne dovtedy zahynulo asi 50 000 ľudí, viac ako 600 000 ľudí ostalo bez strechy nad hlavou a krajina mala zničenú ekonomickú infraštruktúru.

Keďže v provizórnej vláde mali sandinisti väčšinu, ľahko presadzovali svoje návrhy a s pravicovými členmi mali stále väčšie konflikty. Pôvodná Chunta národnej rekonštrukcie tak vydržala len do marca 1981, keď nečlenovia FSLN rezignovali a sandinisti tak nad krajinou prevzali prakticky úplnú kontrolu. V r. 1984 prebehli demokratické voľby, v ktorých sandinisti získali 67 % hlasov (pri 75% účasti)[1] a potvrdili tak svoju vedúcu úlohu v Nikaragujskej politike. Hoci časť pravicovej opozície voľby bojkotovala a USA ich označili za sfalšované, nezávislí pozorovatelia zo západnej Európy a OSN ich potvrdili ako slobodné a spravodlivé.

Počas svojej vlády sa sandinisti zameriavali hlavne na povojnovú rekonštrukciu krajiny a sociálne programy. Zaviedli bezplatné zdravotníctvo, podporovali stavbu škôl a nemocníc v odľahlých oblastiach, snažili sa zvyšovať zamestnanosť. Významná bola ich rozsiahla alfabetizačná kampaň, keď sa im v priebehu pol roka podarilo znížiť negramotnosť obyvateľstva z 50% na 13%.[2] Za ich vlády sa tiež podarilo o tretinu znížiť detskú úmrtnosť a odstrániť detskú obrnu.[3]

Sandinisti skonfiškovali všetku pôdu, ktorá patrila Somozovcom (vlastnili asi pätinu pôdy v krajine) a prerozdelili ju chudobným roľníckym rodinám. Zastávali model zmiešanej ekonomiky a na majetok súkromných spoločností nesiahali, zoštátňovanie počas ich vlády takmer neprebiehalo (s výnimkou Somozových súkromných bánk a podnikov). Ekonomická situácia vojnou zničenej Nikarague sa počas ich vlády začala spočiatku zlepšovať, no neskôr hlavne kvôli americkému obchodnému embargu a prírodným katastrofám (napr. zničujúci hurikán Joan v r. 1988) prudko upadala a ku koncu ich vlády bola horšia ako po skončení vojny proti Somozovy.

V zahraničnej politike sandinisti obnovili diplomatické vzťahy s Kubou (ktorá ich výrazne podporovala už počas ich partizánskeho boja) a nadviazali s ňou úzke spojenectvo. V menšej miere nadviazali styky aj so Sovietsky zväzom a ďalšími krajinami východného bloku, súčasne s týmito aktivitami sa však prudko zhoršili vzťahy so Spojenými štátmi.

Keďže vláda USA považovala FSLN v kontexte Studenej vojny za komunisticky orientovanú stranu, ktorá obmedzovala ich vplyv v oblasti, od začiatku začala vyvíjať silnú snahu na ukončenie sandinovského režimu a návrat proamerickej vlády. Tieto snahy prebiehali obzvlášť intenzívne za vlády Ronalda Reagana. V r. 1985, podobne ako predtým v prípade Kuby, uvalili USA na Nikaraguu rozsiahle ekonomické embargo. CIA tiež tajne organizovala proti Nikarague podvratnú a záškodnícku činnosť, pričom napr. v r. 1984 jej agenti zamínovali podvodnými mínami hlavné nikaragujské prístavy. USA navyše rozsiahlo podporovali opozičné militantné skupiny súhrnne známe ako Contras. Vojenskú pomoc Contras v r. 1982 síce zakázal po nátlaku medzinárodnej verejnosti senát, no na príkaz prezidenta Reagana tajne pokračovala aj naďalej, pričom v tejto súvislosti vznikla aj známa aféra Irán-Contras. Hoci USA vládu sandinistov často obviňovali z porušovania ľudských práv a z podpory terorizmu, v skutočnosti pravé nimi podporovaný Contras uskutočnili množstvo násilných a teroristických akcii proti civilistom, pričom často fungujúc ako eskadry smrti zastrašovali a vraždili členov a podporovateľov FSLN (tato činnosť sa zvyšovala s blížiacimi sa voľbami v r. 1990). V súvislosti s podporou Contras a zamínovaním prístavov podala Nikaragua na USA sťažnosť na Medzinárodný súdny dvor v Haagu. Ten v r. 1986 uznal porušenie medzinárodného práva, nariadil Spojeným štátom s touto činnosťou prestať a zaplatiť Nikarague reparácie (čo však USA samozrejme odmietli). Kvôli činnosti Contras bol sandinistami v Nikarague od marca 1982 do januára 1988 vyhlásený výnimočný stav, čo bolo spojené s miernou mediálnou cenzúrou a obmedzením niektorých občianskych práv.

Pamätník obetiam a hrdinom revolúcie v Leóne

Kvôli stále sa zhoršujúcej ekonomickej situácii, neúspešnej vojne s Contras ale aj vďaka rozsiahlej kampani opozičnej Violety Chamorovej (výdatne podporovanej USA) začala verejná podpora sandinistom klesať. V nasledujúcich prezidentských voľbách v r. 1990 Daniel Ortega so ziskom 41% prehral oproti 55% V. Chamorovej,[1] čim sa vláda sandinistov v Nikarague na dlhšie obdobie skončila.