Bzince pod Javorinou

Staršia doba kamenná - paleolit - je najdlhším a súčasne aj najstarším obdobím vývoja ľudskej spoločnosti a jej kultúry. Stopy prvých ľudí sa našli v okolí Nového Mesta nad Váhom (v mnešickej tehelni) už zo staropaleolitického osídlenia Slovenska - z doby kamennej, teda asi 200 000 rokov pred Kr. Bolo to obdobie veľkých klimatických zmien, s postupným otepľovaním a roztápaním ľadovcov, čím sa vytvárali priaznivé podmienky pre existenciu človeka. Praveký človek žil v loveckých spoločenstvách, ktoré sa ku koncu tohto obdobia začínajú meniť na roľnícke.

Pre mladšiu dobu kamennú (6000 – 2900 pred Kr.) je charakteristické pestovanie kultúrnych plodín, chov domácich zvierat a zhotovovanie kamenných nástrojov. Boli to počiatky roľníckej kultúry, trvalejšieho osídlenia a budovania sídiel. Z tohto obdobia sa zachovali nálezy z Bošáce, Moravského Lieskového, Čachtíc ai.

Zatiaľ najstarší archeologický nález zo Bziniec pochádza z neskorej doby kamennej (2900 – 1900 pred Kr.), ktorým je torzo kamenného sekeromlatu.

Obec Bzince pod Javorinou je obec pomerne stará. Už v roku 1215 sa stala samostatnou obcou. Tento kraj bol síce osídlený už pred rokom 1215, ale toto osídlenie nemalo ešte charakter samostatnej obce. Šlo o sídliská, ktoré svoje správne centrum mali v Novom Meste nad Váhom, nazývanom Regia Villa alebo Nova Villa. V Novom Meste bol aj jediný kostol pre celý tento kraj.

V 12. storočí začali Bzince natoľko rásť, že sa vytvárala pôda pre zriadenie samostatnej obce, ktorá by bola nezávislá od Nového Mesta. A tu rozhodujúcim bodom bolo postavenie vlastného rímskokatolíckeho kostola v roku 1215, ktorý bol zasvätený sv. Michalovi Archanjelovi. K občianskemu a cirkevnému osamostatneniu Bziniec ako svojbytnej obce prispela najmä skutočnosť, že v obci sa usídlil mníšsky rytiersky rád templárov. A práve oni postavili gotický kostol, ktorý bol konsekrovaný až v roku 1776. Avšak údaje o postavení kostola nie sú podložené, a tak prvá písomná zmienka o Bzinciach pochádza až z rokov 1332-1337.

„Item Johannes de Bot seu Johannes de Viel solvit IIII. Grossos, (et erat pauper eremita)“ „Tiež Ján zo Bziniec alebo Ján z Nového Mesta zaplatil 4 groše, (bol to chudobný pustovník)“ Tento zápis pochádza z registra pápežských kolektorov o zaplatených desiatkoch, ktoré boli predpísané pápežskou kúriou užívateľom cirkevných benefícií v Uhorsku na roky 1332 – 1337.

Historikom nebolo jasné, čoho sa týka názov „Bot“. Správne ho identifikoval vedecký pracovník Historického ústavu Slovenskej akadémie vied Jozef Trochta. Vysvetlenie nájdeme v jeho rukopisnom diele Zoznam fár Slovenska. Napísal o tom takto: „Ortvay aplikuje názov „Bot“ na dedinu Trebatice pri Piešťanoch a názov „Viel“ na Nové Mesto nad Váhom. Píše o nich osobitne, ako by šlo o dve rôzne dediny, hoci podľa pápežského registra to má byť jedno miesto. Preto nemôže byť reč o Trebaticiach, ale o mieste, ktoré je blízko k Novému Mestu. A tým sú Bzince, v stredoveku „Bizench“ aj „Bot“, maďarsky „Botfalu“.

Pomery v Uhorsku boli vždy veľmi zložité. Časté vojny, nájazdy cudzích kmeňov- Tatárov, neskôr Turkov, pri zhoršených vzťahoch aj vojsk panovníkov zo susedných krajín, vrátane husitských a bratríckych výprav. Vo vnútri krajiny boli časté boje o nástupnícke práva panovníkov. Striedali sa panovníci z mocných šľachtických rodov Európy - Arpádovcov, Anjouovcov, Luxemburgovcov, Habsburgovcov a Jagelovcov. Poddanstvo sa formovalo od začiatkov Uhorského štátu ako nová forma spoločenského zriadenia. Doba stáleho vojnového nebezpečenstva, cudzích vpádov, viedla bezbranné obyvateľstvo často k tomu, že samo hľadalo ochranu u mocnejších pánov a za určité služby boli od nich závislí..

Po tatárskom vpáde (1241 – 1242) bola krajina spustošená. Mnohé dediny zanikli, alebo zostali opustené. Zemepáni pozývali nových osadníkov na opustenú pôdu, ktorú bolo treba obrábať. V tom čase asi prišli i prví obyvatelia Bziniec.

Bzince ležali na pomedzí dvoch žúp - Nitrianskej a Trenčianskej. Podstatné súvislosti pre Bzince smerujú k dvom feudálnym panstvám - beckovskému a čachtickému. Významný vplyv na osídľovanie podjavorinského kraja malo Čachtické panstvo, ale ani počas kráľovského vlastníctva, ani za Matúša Čáka Trenčianskeho Bzince nepatrili k jeho majetkom. Nepatrili k nemu ani koncom 14. storočia. Preto ich nenachádzame ani v darovacej listine z roku 1392, v ktorej kráľ Žigmund daroval Čachtické panstvo i s rozsiahlymi majetkami 23 dedín (vrátane Hrušového, Lubiny, Starej Turej a ďalších) vernému služobníkovi Štiborovi zo Štiboríc. Bzince sa do Čachtického panstva dostali až oveľa neskôr - začiatkom 16. storočia.

Obraz vtedajších Bziniec je podrobne zachytený v urbároch Čachtického panstva. Bzince boli pôvodne jedna obec, ale v priebehu storočí boli rozdelené podľa vlastníctva zemepánov. Podhorská pôda bola málo úrodná, ale darilo sa pestovaniu hrozna. Ťažko uveriť, že kedysi boli v chotároch podjavorinského kraja rozsiahle vinice s dobrou úrodou hrozna - v Bzinciach, Hrušovom, Lubine ai. Ešte v 18. storočí patrili Bzince k dedinám s rozvinutým vinohradníctvom. Dnes o tom svedčia už len niektoré zachované staré pivnice.

Bohaté boli panské lúky, cez ktoré pretekal potok Lubina plný pstruhov a rakov. V obci vtedy žilo približne 120 obyvateľov. Obec mala svoj úrad, na čele stál richtár. Obyvatelia sa venovali väčšinou poľnohospodárstvu a popri tom obrábali i vinice a venovali sa remeslám - muži vyrábali náradie z dreva a ženy tkali súkno. Obchod mal v obci dávne korene. Chodilo sa obchodovať na trhy do Nového Mesta nad Váhom, ale aj na Moravu. Dolnobzinčania sa viac venovali vinohradníctvu a Hornobzinčania výrobe pálenky. Obyvateľstvo bolo slovenské, väčšinou evanjelického náboženstva. Obyvatelia prestúpili na evanjelické náboženstvo už v prvých časoch reformácie, keď patrili do Čachtického panstva. V roku 1660 F. Nádašdy odobral právo užívať evanjelické kostoly vo všetkých, jemu patriacich obciach. Ale o 10 rokov Bzinčanom právo na kostol vrátil a od kráľa Leopolda I. dostali i ochranný list, ktorý im zabezpečoval užívanie kostola a iného cirkevného majetku. V obci žilo i niekoľko židovských rodín.

Pre 19. storočie je charakteristický rozvoj priemyslu, techniky, ale je to i storočie vojnových konfliktov a revolúcií. Pre Uhorsko a slovanské štáty v ňom je to storočie boja za národnú samostatnosť, slobodu a jazyk.

V roku 1831 zachvátila slovenské územie epidémia cholery. Táto pohroma, ktorá sa šírila od východu, neobišla ani Bzince. Na jar roku 1848 vypukla v Európe revolúcia. Jej najvýznamnejším cieľom bolo zrušenie poddanstva a získanie nezávislosti Uhorska od Rakúska. Avšak nezávislosť Uhorska ako maďarského štátu, v ktorom neexistujú žiadne slovanské národy. Preto sa proti Maďarom postavili revolučné sily ostatných národov v Uhorsku, teda aj Slovákov. Revolúcia sa skončila porážkou Maďarov. Dosiahlo sa však len zrušenie poddanstva a Slováci získali od Viedne len niektoré jazykové práva. Nebol však naplnený národný a politický program Slovákov.

Je známe, že slovenskí vodcovia roku 1848 zorganizovali vo Viedni oddiely slovenských dobrovoľníkov a priviedli ich na západné Slovensko. Slovenská národná rada, na čele ktorej boli Štúr, Hurban a Hodža, sídlila v Myjave. Karol Holuby, lubinský národovec, bol určený ako vyjednávateľ v okolitých obciach Kostolné, Horné a Dolné Bzince a Hrušové. Holuby mal organizovať dobrovoľníkov. Zo Bziniec vtedy odišlo 25 vlastencov do doplňovacieho národného útvaru na Myjave.

A poslednou katastrofou, ktorá poznamenala životy ľudí v 19. storočí bol požiar, ktorý zachvátil obec na Nový rok 1849. Vtedy vyhorelo 92 domov, 18 stodôl a strecha evanjelického kostola.

Bezprostrednou príčinou vypuknutia 1. svetovej vojny bol atentát na následníka trónu Františka Ferdinanda d’ Este, ktorý bol spáchaný 28. júna 1914 v Sarajeve mladým študentom. To bola zámienka pre vojensky vyspelé Nemecko, ktoré onedlho rozpútalo celosvetovú vojnu. Bojovali armády 28 štátov a 70 miliónov vojakov.

Vypuknutie vojny znamenalo i pre obec - vtedy ešte Horné a Dolné Bzince - výrazné zhoršenie podmienok života. Muži do 40 rokov museli narukovať a veľa rodín zostalo bez živiteľov. Z Dolných Bziniec narukovalo 125 mužov. 36 ich padlo do zajatia, piati sa vrátili ako príslušníci česko-slovenského zahraničného odboja, 26 ako zajatci a piati boli nezvestní. 25 vojakov zahynulo na bojisku alebo zomrelo v nemocniciach. V obci vypuklo rabovanie, do ktorého sa okrem vojakov a cudzích ľudí zapojili aj Bzinčania. Viedol ich hlad, pomsta a nenávisť. Tá sa obrátila hlavne na židovské, ale aj kresťanské domy. Postupne sa atmosféra upokojovala a život sa vracal do starých koľají. Spoluobčania nezabudli na tých, ktorí sa z frontov nevrátili. Zo zbierok jednotlivcov i organizácií im postavili v Horných Bzinciach i v Hrušovom pamätníky. Autormi oboch boli Vladimír Becka a Antonín Svoják.

Prvá svetová vojna sa skončila 11. novembra 1918. Rozpadlo sa Rakúsko - Uhorsko a vznikli nové nástupnícke štáty. Jedným z nich bolo i Česko-Slovensko. Otvorila sa tak celkom nová história Slovenska i Bziniec.

Štátny prevrat mal pre rozvoj obce veľký význam. Obec sa hospodársky povzniesla a začala prosperovať. V poľnohospodárstve sa objavili nové stroje na parný alebo benzínový pohon. Zlepšilo sa i obrábanie pôdy, používali sa umelé hnojivá a pestovali sa rôzne plodiny. V roku 1931 bolo v Bzinciach zavedené elektrické osvetlenie a bolo rozmiestnených 9 lámp. V obci bol čulý obchodný ruch. Pracovalo tu niekoľko mlynov, boli tu 2 dielne na výrobu cementovej škridle, tehelňa na výrobu pálenej tehly, pálenica a veľa obchodov so zmiešaným tovarom. Na hospodárske aj kultúrne povznesenie obce mal vplyv i podomový obchod, ktorý tu mal dlhú tradíciu. Bzinčania predávali po celej Európe. Obchodníci chodili s výšivkami až do Rumunska a Talianska, ale väčšinou predávali na Morave a v Čechách - najmä v Prahe a kúpeľných mestách. Vďaka podomovému obchodu sa zvýšila životná úroveň Bzinčanov. Prejavilo sa to i na zariadení domácností, v ktorých sa stále viac objavovali sporáky, moderný nábytok ai. Ľudia odkladali svoje kroje a začali sa obliekať do moderných šiat.

Mládež navštevovala novovybudované Štefánikovo gymnázium v Novom Meste nad Váhom, meštiansku školu, hospodársku školu a dievčatá školu Živeny. Zaujímavosťou je, že dňa 23. septembra 1921 prechádzal cez obec prvý prezident Česko-slovenskej republiky T. G. Masaryk, ktorý cestoval na Bradlo. Na jeho počesť bola postavená v obci slávobrána.

Keď sa v Nemecku dostal k moci Hitler, začal systematicky uskutočňovať svoje plány, ktoré spísal vo svojom diele Mein Kampf. Za prvoradý cieľ si kládol vytvorenie tzv. Veľkonemeckej ríše, ktorá mala pozostávať z Nemecka, Rakúska, Česko-Slovenska a Poľska. 12. marca 1938 si Hitler pripojil Rakúsko (anšlus). Neskôr Česko-Slovensko a 1. septembra zaútočil na Poľsko, čo bolo príčinou vypuknutia 2. svetovej vojny, ktorá sa nevyhla ani Slovensku a Bzinciam.

18. decembra 1938 sa konali voľby do Slovenského snemu, vtedy už autonómneho Slovenska. 14. marca schválil Slovenský snem vytvorenie samostatného slovenského štátu - Slovenskej republiky. Nastala nepriaznivá situácia pre Židov, a preto i jediná židovská rodina Kellermonovcov bola deportovaná. Všetci členovia tejto rodiny (jedna žena a dvaja muži) zahynuli v pracovnom tábore Osvienčim.

29. augusta 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie. Hlavnými organizátormi v Bzinciach boli Martin Kedro z Horných Bziniec a učiteľ Milan Slávik z Dolných Bziniec. Nákladnými autami privážali materiál z novomestských kasární. Priviezli výzbroj pre 400 mužov a ukryli ju. Martin Kedro nadviazal a udržiaval spojenie s I.D. Dibrovom, sovietskym veliteľom. Nemecká armáda sa usadila v Bzinciach 14. septembra 1944. Vojaci robili výpady do hôr, kde hľadali partizánov. Tak chytili pri Krajnom Milan Slávika a uväznili ho v Novom Meste nad Váhom. Neskôr bol deportovaný do Scherzingu a Dachau. Zomrel 15. mája 1945. Martin Kedro bol v horách s partizánmi. Po boji pri Bošáci sa dostal do hôr blízko Súče, kde ho udali a Nemci chytili. Väznili ho v Trenčíne, kde sa po vynesení rozsudku - trest smrti - pokúsil o útek. Bol zastrelený na ulici dňa 7. novembra 1944.

3. decembra 1944 sa vybralo na bzinské kopanice asi 36 gardistov, ktorí pod zámienkou, že hľadajú Židov, robili domové prehliadky. Gardisti však začali brať ľudí, medzi nimi boli ženy i starci, ktorých hnali do Nového Mesta nad Váhom. Uhrova skupina sa medzitým dozvedela, čo sa deje v osade. Veliteľ Uher rýchlo sformoval oddiel a pred Vrzávkou už partizáni čakali na gardistov. Najlepší strelci nezaváhali, tí čo nepadli po prvých výstreloch sa rýchlo vzdali. To vyprovokovalo ďalšiu aktivitu Nemcov a tá vyvrcholila 27. februára 1945, kedy sa odohrala najkrvavejšia bitka na území obce.

V cetunskej bitke sa stretli partizáni oddielu Hurban 2. partizánskej brigády J.V. Stalina s protipartizánskou jednotkou známou pod názvom Edelweiss. Na falošný podnet sa oddiel Hurban vydal do Cetuny, kde mali obec terorizovať Nemci. Keď bojovníci z oddielu Hurban dorazili do dediny, začala sa paľba. Bol to neľútostný boj. Partizánom sa podarilo vzdorovať, ale museli ustúpiť do hôr až po privolanej posile Nemcov (asi 2000). V tomto boji padlo 18 partizánov, medzi ktorými boli i Miloš Uher a Anton Jakubík. Na strane Nemcov boli straty oveľa väčšie - 196 mŕtvych a 68 zranených.

3. marca 1945 v Dolných Bzinciach pochovali 14 partizánov, ktorí padli v Cetune. Poslední Nemci opustili obec tesne pred Veľkou nocou 1945. Postupne sa začali vracať zajatci z nemeckých koncentračných táborov.

20. mája 1945 doobeda sa obcou uberal sprievod s rakvami Miloša Uhra a Antona Jakubíka, ktorí boli pochovaní i so svojimi spolubojovníkmi na vrchu Roh. 21. mája 1945 bol v Horných Bzinciach pohreb bratov Martina a Jána Kedrovcov. Dňa 7. novembra 1952 bola odhalená pamätná tabuľa padlým a umučeným počas 2. svetovej vojny a SNP. Tabuľa je pripevnená na podstavci padlým z 1. svetovej vojny.

14. júla 1995 Francúzska republika vyznamenala pamätnými medailami dvoch ešte žijúcich rodákov zo Bziniec - Pavla Malečku ( zomrel 12/2006) a Jána Rágalu( zomrel v r. 2004) za ich účasť pri obrane Francúzska.

Dňa 1. októbra 1952 boli úradne zrušené obce Horné a Dolné Bzince a vznikla jedna obec Bzince pod Javorinou. V roku 1960 sa k obci pričlenila obec Hrušové a od Moravského Lieskového sa odčlenili viaceré osady (Hrubá strana). V roku 1925 existovali tri školy - dvojtriedna evanjelická škola, jednotriedna katolícka škola a jednotriedna evanjelická škola na kopaniciach. Vyhovujúca osemročná škola bola postavená až v roku 1959, ktorá v roku 1972 získala titul Základná škola národnej umelkyne Ľ. R. Podjavorinskej.

Dňa 23. augusta 1964 bolo v obci slávnostné zhromaždenie pri príležitosti 20. výročia SNP. Obec získala vyznamenanie od prezidenta A. Novotného - rád Červenej hviezdy, za protifašistický odboj počas SNP.

V rokoch po 2. svetovej vojne v obci začali pracovať spoločenské organizácie, niektoré pracujú dodnes. Je to (Dobrovoľný hasičský zbor), Slovenský Červený kríž, Demokratická únia žien, spotrebné družstvo Jednota a Slovenský zväz záhradkárov.

• Zaniknutý kostol Nasvätejše Trojice v časti Hrušové, archeologická lokalita zaniknutého stredovekého jednoloďového kostola s klinovitým ukončením presbytéria zo 14. storočia. Nachádza sa v areáli cintorína v miestne časti Hrušové. V neskoršom období bol doplnený o vežu a pretvorený na kryptu rodiny Beňovských. V 19. storočí sa spomína ako zaniknutý. Základy kostola boli odkryté pri archeologickom výskume v roku 1997.[7]

• Rímskokatolícky kostol sv. Michala, jednoloďová pôvodne gotická stavba s pravouhlým ukončením presbytéria a predstavanou vežou, z prelomu 13. a 14. storočia. V rokoch 1570-1676 a od konca 17. storočia do roku 1733 patril kostol evanjelickým veriacim. V druhej polovici 17. storočia bol kostol zaklenutý a v polovici 18. storočia vzniklo jeho súčasné barokové zariadenie. Z tohto kostola pochádza stredoveký epitaf z druhej polovice 14. storočia, ktorý tu bol nájdený v roku 1914 a dnes tvorí súčasť zbierok Západoslovenského múzea v Trnave.[8] Fasády kosrola sú členené lizénovými rámami a segmentovo ukončenými oknami so šambránami. Veža je ukončená ihlancovou helmicou.

• Evanjelický kostol, jednoloďová klasicistická stavba s polkruhovým ukončením presbytéria a vežou tvoriacou súčasť jej hmoty, z rokov 1793-1795. V roku 1895 prešiel historizujúcou úpravou fasády a bola doplnená veža. Interiér je zaklenutý pruskou klenbou. Nachádza sa tu empora na liatinových stĺpoch, oltár je z druhej polovice 19. storočia, ide o stĺpovú architektúru s volutovým štítom a centrálnym obrazom Kristus a topiaci sa apoštol Peter. Kazateľnica je neoklasicistická, krstiteľnica je rokokovo-klasicistická.[9] Fasády kostola sú členené lizénami a polkruovo ukončenými oknami. Vstup je riešený ako murovaná predsieň so sedlovou strechou. Veža vyrastá z priečelia dekorovaného oblúčkovým vlysom vo forme rizalitu. Členená je pilastrami a ukončená je korunnou rímsou s terčíkom s hodinami a barokovou helmicou.

• 
  Kostol sv. Michala
• 
• 
  Interiér kostola sv. Michala
• 
  Evanelický kostol

• Rodný dom Ľudmily Podjavorinskej, jednopodlažná jednotraktová stavba na pôdoryse písmena L z konca 19. storočia.[10] Uličná fasáda domu je členená lizénami, okná majú jednoduché nadokenné rímsy. V dome je umiestnená pamätná izba spisovateľky. Na fasáde je pamätná tabuľa Ľudily Podjavorinskej s reliéfom spisovateľky z roku 1961.[11]

• 
  Rodný dom Ľudmily Podjavorinskej
• 
• 
• 
  Pamätná tabuľa Ľudmily Podjavorinskej

• Pamätná tabuľa Ľudmily Podjavorinskej z roku 1961, umiestnená na jej rodnom dome.
• Pamätná tabuľa Rudolfa Macúcha z roku 1993, umiestnená na budove Obecného úradu.

Už dvadsať rokov kultúrne zastupuje obec ženský spevácky súbor Klenotnica. Tieto ženy po väčšine v dôchodkovom veku každoročne poriadajú fašiangovú zábavu - Pochovávanie basy - s originálnym kultúrnym programom. Taktiež reprezentujú na rôznych akciách ZPOZu (svadby, pohreby, uvítanie detí do života, životné jubileá...)

• Ľudmila Riznerová - Podjavorinská (* 1872 - † 1951), spisovateľka
• Rudolf Macúch (* 1919 - † 1993), univerzitný profesor, svetový odborník na semitskú filozofiu a orientálne jazyky, arabista, evanjelický farár. V roku 1949 odcestoval do Iránu, kde sa i oženil. Neskôr pôsobil v Oxforde a Berlíne, kde prednášal na univerzite.