Bosnianske kráľovstvo

Pozri aj: Dejiny Bosny a Hercegoviny a Bosniansky banát

V ranom stredoveku bolo územie osídlené slovanskými kmeňmi Chorvátov a Srbov. Po vzniku prvých slovanských štátnych útvarov Bosna striedavo spadala pod nadvládu Chorvátskeho kráľovstva, alebo pod nadvládu srbských kniežat. Vrámci Chorvátskeho kráľovstva tvorila časť Bosny zrejme poloautonómne panstvo s hlasovacím právom. V 11. storočí sa za vlády Bazila II. sa spolu so srbskými a chorvátskymi územiami opätovne dostala pod nadvládu Byzantskej ríše, kde však zotrvala len do 40. rokov 11. storočia, keď sa opätovne vrátila pod nadvládu nezávislého Chorvátska. V roku 1087 ju získalo srbské kniežatstvo Duklja. Záujem o územie malo aj Uhorsko, ktoré v roku 1102 inkorporovalo chorvátsku korunu do podriadeného postavenia vrámci personálnej únie. V roku 1154 sa prvýkrát spomína Bosnianský banát na čele s bánom Borićom, ktorý vykonával miestnu správu pre uhorského kráľa Belu II. Ďalšími významnými bánmi boli Kulin a Matej Ninoslav. V tomto období sa v krajine rozmáha východné kresťanstvo a bogomilská heréza, ktorá sem prišla z Bulharska. Pápež a Uhorsko sa snažili krajinu priviesť ku katolicizmu a Uhri proti bogomilom dokonca usporiadali križiacku výpravu. Katolícku vieru sa v krajine od roku 1291 snažili šíriť aj františkáni. Na prelome 13. a 14. storočia krajinu ovládli chorvátski oligarchovia Šubićovci. V 14. storočí moc Bosny za vlády Štefana II. Kotromanića zosilnela a krajina sa stala nezávislou od moci Uhorska a svoju pozíciu udržala aj vo vzťahu voči Srbsku. V roku 1353 sa stal bosnianskym bánom Štefan Tvrtko Kotromanić, ktorý výrazne rozšíril moc krajiny a v roku 1377 sa prehlásil kráľom.[5]

Socha kráľa Tvrtka I. v meste Herceg Novi

Vláda Štefana Tvrtka Kotromanića bola zlomovým obdobím v dejinách Bosny. Tvrtkova vláda sa niesla v znamení bojov s vonkajšími i vnútornými nepriateľmi (napr. bogomili). Hoci v ranom období svojej vlády Tvrtko časť územia (Zachlumsko) stratil v prospech uhorského kráľa Ľudovíta I., v 60. rokoch 14. storočia sa jeho vzťahy s Uhorskom sa zlepšili. Ľudovít dokonca Tvrtkovi dopomohol k návratu na trón po bogomilskej revolúcii v rokoch 1365 – 1367. V 70. rokoch 14. storočia Tvrtko započal obdobie rozširovania bosnianskeho územia a moci. Spočiatku jeho kroky viedli na východ, kde sa rozpadla moc srbských vládcov (despotov). V rokoch 1373/1374 obsadil srbské územia Podrinje a Travunju v južnej Hercegovine a Zete (Čierna Hora), ktoré pred tým patrili srbskému veľmožovi Nikolovi Altomanovićovi a rodu Balšićovcov. V roku 1377 sa Tvrtko nechal korunovať kráľom Bosny a Srbska a titul uznal aj uhorský kráľ Ľudovít I.[5][6][7]

Od Uhorska, ktoré sa po Ľudovítovej smrti (1382) za vlády Márie ocitlo v chaose získal Tvrtko s pomocou odbojnej chorvátskej šľachty časti dnešného Chorvátska v Dalmácii a časť územia na severe dnešnej Bosny siahajúce až po južné Slavónsko. V priebehu rokov 1385 – 1390 sa mu tak podarilo získať bohaté prímorské mesto Kotor, znovu nadobudnúť oblasť Tropolje s mestami Duvno, Livno a Glamo, ako i ustanoviť nadvládu nad väčšinou Dalmácie (mestá Knin, Split, Trogir a Šibenik, a ostrovy Brač, Hvar a Korčula). Svoje úspechy zavŕšil porážkou ofenzívy vedenej novým uhorským kráľom Žigmundom Luxemburským v roku 1390. V dobových prameňoch z tejto doby sa Tvrtko tituluje okrem titulov kráľa Bosny a Srbska aj titulom kráľa Dalmácie, Chorvátska a Pomoria. Na druhú stranu okrem územnej expanzie je Tvrtkova vláda spojená aj s prvým vpádom Osmanských Turkov do Bosny v roku 1386,[5][6] ako i s rastom moci bosnianskej šľachty. Šľachta v kráľovstve sa združovala v krajinskom sneme, ktorý sa nazýval stanak (alebo rusag bosanski) a v neskoršom období zohrala významnú úlohu pri voľbe kráľov. Medzi najvýznamnejšie bosnianske šľachtické rody patrili Hrvatinićovci, rod Hranić-Kosačovci a Radenovićovci (či Pavlovićovci).[7]

Moc na chorvátskom území už Tvrtko I. skonsolidovať nestihol, pretože v roku 1391 zomrel. Po jeho smrti sa moci v Bosne ujal kráľov nevlastný brat Štefan Dabiša. Už v roku 1391 na južné územie Bosny opätovne vtrhli lúpežní Osmani a krajina už krátko po Štefanovom nástupe prišla o slabo zabezpečené chorvátske krajiny. V roku 1393 musel Dabiša pre uznanie svojho kráľovského titulu uznať zvrchovanosť uhorského kráľa Žigmunda Luxemburského, a sľúbiť Žigmundovi nástupníctvo na bosniansky trón po svojej smrti. Kráľovskú moc podkopávali aj ambície domácej aristokracie, ktorá viedla vlastnú politiku a bojovala medzi sebou o moc. Aby sa bosnianska šľachta vyhla odovzdaniu koruny Žigmundovi, ustanovila za kráľovnú, alebo kráľovnú-regentku Štefanovu ženu Jelenu. S Jeleninou vládou však nesúhlasila časť bosnianskej šľachty, ktorá za kráľa prehlásila ďalšieho Tvrtkovho nevlastného brata Štefana Ostoju. Ostojova vláda sa ukázala byť nešťastná, pretože proti sebe svojimi ambíciami a vojnou s uhorským vazalom, Dubrovníckou republikou, pobúril väčšinu vysokej šľachty, až nakoniec musel z krajiny v roku 1404 utiecť. Novým kráľom sa stal syn zakladateľa štátu Tvrtko II. Po tom, čo Tvrtko prehral v roku 1408 vojnu s Uhorskom bol ale od moci odstavený a šľachta na trón opäť povolala Štefana Ostoju.[6]

Tentokrát sa Ostoja na tróne udržal dlhšie a Bosniaci za pomoci Turkov dokonca pri Doboji porazili uhorské žigmundovské vojsko na čele s Tvrtkom II. Už v roku 1416 však musel Ostoja z krajiny opäť utiecť a moci sa ujal jeho syn Štefan Ostojić. Ostojić sa pri moci udržal do tureckého útoku na Bosnu v roku 1420. Osmanský útok naznačil novú krízu v krajine a šľachta do pozície kráľa opätovne povýšila Tvrtka II. V roku 1425 Tvrtko uzavrel proti Osmanom so Žigmundom Luxemburským spojenectvo, no za pomoc musel uznať zvrchovanosť Uhorska a za svojho dediča musel ustanoviť Hermanna II. Celjského. Proti Turkom, ktorí sa o územie Bosny od uhorsko-bosnianskeho nástupníckeho konfliktu živo zaujímali, však spojenectvo neobstálo. Osmanská ríša od Bosny získala časť územia vo Vrhbosne a hrad Hodidjedem, ako aj 25 000 ročný tribút. Časť územia na juhu od Bosny odkúpila Dubrovnícka republika. Relatívny mier v krajine trval až do roku 1432, keď sa za bosnianskeho kráľa prehlásil nelegitímny syn kráľa Štefana Ostoju Radivoj Ostović.[3][6] V tomto období sa na Bosnu so svojimi záujmami obrátili aj srbskí vládcovia Juraj Branković a Sandalje Hranić, ktorí o pomoc požiadali Osmanov. Po Hranićovej smrti vtrhli Turci v roku 1435 do Bosny a posilnili svoje postavenie na bosnianskom severe. V roku 1441 dobyli Novo Brdo a začali prenikať hlbšie na bosenské územie.[7]

Bogomilský stećak z 13. storočia z nekropoly Radimlja. Stećaky boli bogomilské náhrobné kamene rozšírené po západnom Balkáne, najmä na území dnešnej Bosny a Hercegoviny.

Novým legitímnym panovníkom po Tvrtkovi II. sa však nestal Hermann II. Cejlský, ktorý medzitým zomrel, ale ďalší nelegitímny syn Štefana Ostoju Štefan Tomaš, ktorého uznala väčšina bosnianskej šľachty. Turkami a časťou šľachticov bol však naďalej do roku 1447 podporovaný aj Štefanov brat Radivoj. Spory o korunu spôsobili ešte značné oslabenie štátu, ktoré v roku 1448 umožnilo vznik nového nezávislého štátu v Hercegovine, kde samostatnosť vyhlásil vojvoda (herceg) Štefan Vukčić (1404 – 1466).[3][6]

Štefan Tomaš sa pokúsil obnoviť moc krajiny tým, že hľadal pomoc na západe a uznal nadvládu Uhrov. Potláčal tiež, podľa katolíckej a pravoslávnej cirkvi heretické zrejme bogomilské hnutie Bosnianskej cirkvi. V roku 1461 nastúpil na trón Tomašov syn Štefan Tomašević, ktorý bol ako jediný bosniansky panovník korunovaný pápežom. Tomašević sa sa snažil podobne ako jeho otec získať pomoc Západu a vystupoval aj proti bogomilom. Podobne ako pri zániku ostatných balkánskych kresťanských štátov však už pomoc zo západu prísť nestihla. Po tom, čo kráľ odmietol Turkom zaplatiť veľký tribút sultán Mehmed II. Dobyvateľ roku 1463 zhromaždil armádu a i napriek predchádzajúcim rokovaniam o mieri zaútočil na Bosnu. Krajinou v podstate iba prešiel a k významným konfliktom nedošlo. Kráľa Štefana Tomaševića Turci našli v pevnosti Ključ, odkiaľ ho vyvliekli a verejne popravili.[3][6]

Väčšina jeho bosnianskeho panstva bola pripojená k Osmanskej ríši ako Bosniansky sandžak. Na severe Bosny vznikli dočasne dve uhorské správne jednotky - bánoviny jajecká a srebrenická, ktoré pre uhorského kráľa Mateja Korvína spravoval titulárny bosenský kráľ Nikola Iločki. Titulárnymi kráľmi Bosny ako pretendenti proti Nikolovi z vôle Turkov boli aj Matija Sabančić a Matija Vojsalić. Titul bol definitívne Osmanmi zrušený v roku 1476 po tom, čo Matija Vojsatič podviedol Turkov a obrátil sa na Uhorsko. I uhorské územia však v 16. storočí padli do rúk Turkov a pred tým odštiepená Hercegovina (Vojvodstvo svätého Sávu) začala Osmanom podliehať v roku 1482. Spolu s príchodom Osmanov sa započalo obdobie islamizácie Bosny a Hercegoviny.[3][6][8]