Bosniansky banát

V 6. storočí na územie Bosny začali prenikať slovanské kmene v nasledujúcich storočiach postupne začali vznikať prvé štátne útvary Chorvátov a Srbov. Po vzniku prvých slovanských štátov sa Bosna striedavo dostala pod nadvládu Chorvátskeho kráľovstva, a pod nadvládu srbských kniežat. Hranice územia neboli stabilné. Vrámci Chorvátskeho kráľovstva tvorila časť Bosny zrejme poloautonómne panstvo, bánovinu. V 11. storočí sa za vlády Bazila II. sa po porážke balkánskeho hegemóna Prvej bulharskej ríše spolu so srbskými a chorvátskymi územiami dostala pod nadvládu Byzantskej ríše, kde zotrvala do vlády Michala IV., keď sa opätovne vrátila pod nadvládu Chorvátskeho kráľovstva. V roku 1087 ju získalo srbské kniežatstvo Duklja. V roku 1102 získalo Bosnu Uhorsko a v roku 1137 sa uvádza ako vojvodstvo. Po tom, čo bolo v roku 1138 Uhrami dobyté kniežatstvo Rama prijal uhorský kráľ titul kráľa Ramy vzťahovaného na celú Bosnu.[5]

Bosnianský banát sa prvýkrát spomína v roku 1154. Na jeho čele stál bán Borić, ktorý vykonával miestnu správu pre uhorského kráľa Bela II. Po tom, čo v roku 1163 podporil neúspešného protikráľa Štefana bol Borić Gejzom odvolaný a správa bola zverená jeho bratrancovi, zrejme Kulinovi.[6] V roku 1167 územie Bosnianskeho banátu opäť aspoň nominálne získala Byzantská ríša a svoju moc si udržala až do roku 1180. V tomto období Bosne vládol Kulin, ktorý sa medzi Bosniakmi sa stal takmer mýtickou postavou. Moc krajiny rozšíril o územie žúp Soli a Usora a o Donji Kraji na severe a o povodie Neretvy na juhu. Po tom, čo sa v roku 1180 zbavil byzantskej nadvlády nominálne uznal nadvládu Uhorska a spolu s Belom III. zaútočil na byzantské územie. Spolu s mocou bosnianskeho bána v tomto období vzrástla aj moc miestnych šľachticov a v krajine sa za vlády Kulina začalo rozmáhať aj bogomilské hnutie. Dualistická heréza do Bosny prišla zo Srbska, kam sa dostala z Bulharska, kde sa v 10. storočí rozvinula pravdepodobne z paulikiánstva. Na území Bosny vytvorili bogomili, či kr'stjani ako sa sami nazývali cirkevné spoločenstvo - Bosansku crkvu (Bosniansku cirkev). Niektoré (najmä bosnianske) pramene však medzi Bosenskou cirkvou a bogomilmi rozlišujú.[3] O vplyv v krajine sa snažili aj katolíci, ktorí využili situáciu v Bosne a obžalovali bána Kulina u Inocenta III. z herézy. Situáciu v roku 1203 využil uhorský kráľ Imrich, ktorý pod hrozbou križiackej výpravy prinútil Kulina uznať uhorskú zvrchovanosť. Hoci sa Kulin následne od bogomilstva dištancoval, heréza sa v krajine rozmáhala.[5][7]

Pečať bána Mateja Ninoslava, 1240

V roku 1204 sa moci ujal Kulinov syn Štefan Kulinić. Štefanova moc však bola slabšia ako moc jeho otca a bogomilská moc v krajine silnela. Niekedy v rokoch 1221/1222 preto pápež Honorius III. vyhlásil proti Bosne križiacku výpravu. Na jej čelo sa pod prísľubom cirkevnej jurisdikcie nad Bosnou postavil kaločský arcibiskup Ugrin Čák. Arcibiskup však veľkú podporu nezískal a z výpravy nakoniec zišlo. Ďalšiu výpravu proti Bosne vyhlásil pápež Gregor IX. v roku 1234/5 po tom, čo proti bánovi Štefanovi povstala bogomilská opozícia a do panovníckeho úradu bol povýšený bán Matej Ninoslav.[5] Križiacka výprava sa uskutočnila v rokoch 1235 – 1241 a viedol ju Koloman Haličský. Križiaci sa však nedostali ďalej než do pohraničia, pretože Uhorsko v tom čase muselo čeliť vpádu Mongolov. Posledný pokus o výpravu proti Bosne urobil kráľ Belo IV. v rokoch 1252/1253 a opäť tam obnovil uhorskú zvrchovanosť, Bosna bola navyše vyňatá z jurisdikcie dubrovníckeho arcibiskupa a prevedená pod jurisdikciu kaločského arcibiskupa. Pôvodne sa katolícku vieru v krajine snažili šíriť dominikáni,[3] neskôr od roku 1291 sa rekatolizácie ujali františkáni. Bogomilské hnutie sa však vykoreniť nepodarilo.[5]

V roku 1250 Matej Ninoslav zomrel a územia Bosny sa jal uhorský kráľ Belo IV., ktorý Bosnu rozdelil na dve časti. Severovýchodné územia v Usore a Soli boli spojené s Mačvou a v roku 1284 ich získal srbský kráľ Dragutin. V samotnej Bosne sa moci ujal rod Kotromanićovcov, za ktorých zakladateľa býva považovaný Prijezda I. Na prelome 13. a 14. storočia do Bosny pre jej spojenectvo s Benátkami s vojskom vtrhol chorvátsky bán Pavol I. Šubić, a v roku 1302 sa moci v Bosne ujal Pavlov brat Mladen, ktorý vyhnal Štefana I. Kotromanića. Mladen bol však v roku 1304 v Bosne zavraždený a Pavol I. Šubić jej územie zveril do správy svojmu synovi Mladenovi. Dragutinova a Šubićova Bosna sa opäť zjednotili po Dragutinovej smrti. Mladen sa medzitým stal chorvátskym bánom a moc nad Bosnou zveril svojmu príbuznému, veľmožovi Štefanovi II. Kotromanićovi.[5][8]

Relikviár svätého Simeona, detail zobrazujúci smrť bána Štefana II.

Po páde moci Šubićovcov spôsobenej nástupom Anjouovcov bola celá vtedajšia Bosna zjednotená v rukách Štefana II., ktorý od Karola Róberta získal územia v okolí Duvna, Livna a Glamoču. Štefan II. túžil Bosnu opäť osamostatniť, čo sa mu však nepodarilo i preto, že sa obával moci srbského cára Štefana Dušana. Štefan Dušan rozšíril srbskú moc až do Zachlumska a v roku 1350 dokonca vtrhol do Bosny. Uhorská nadvláda však Štefanovi poskytovala istú ochranu a Srbsko územie banátu nezískalo. V uhorskom područí sa Bosna zúčastnila bojov s Benátskou republikou i odbojnou chorvátskou šľachtou. Štefan II. výrazne posilnil moc krajiny a vyrazil prvé bosnianske mince. Jeho územné zisky položili základy neskoršieho Bosnianskeho kráľovstva. Spojenectvo Bosny a Uhorska bolo spečatené aj sobášom Ľudovíta I. a Alžbety Kotromanićovej v roku 1353. Keď Štefan II. v roku 1353 zomrel, ujal sa moci jeho synovec Tvrtko I. Kotromanić, za ktorého vlády Bosna dosiahla najväčší rozmach.[5][8]

Po úpadku moci srbského štátu a vyhnaní Benátčanov z Dalmácie uhorský kráľ Ľudovít I. už nemusel s Bosnou udržiavať priateľské a relatívne mierne vzťahy, čo vyústilo v boji a následnom užšom pripojení Bosny k Uhorsku v roku 1357. Ľudovít Tvrtkovi taktiež odobral oblasť Zachlumska a západnej Bosny, banát bol tiež zaviazaný poskytnúť Uhrom pomoc vždy, keď o to kráľ požiada. Tvrtko mal navyše prenasledovať bogomilskú herézu, čo sa ale premietlo do bogomilskej/bosensko-cirkevnej vzbury v roku 1366. Na čelo povstania sa postavil Tvrtkov mladší brat Vuk spolu s jeho matkou. Tvrtko musel utiecť z krajiny, no už o rok sa s uhorskou pomocou do Bosny vrátil a ujal sa opäť moci.[5]

V nasledujúcom období moc banátu vzrastala. Po tom, čo v Srbsku umrel Uroš Nemanjić sa Tvrtko ako pravnuk kráľa Dragutina stal jediným dynastickým potomkom rodu Nemanjićov a pod touto zámienkou vtrhol na severné srbské územia ovládané Nikolom Altomanovićom a rodom Balšićovcov, a ujal sa moci v Travunje a Podrinje na území Srbska a Čiernej Hory. V roku 1377 navyše prijal titul kráľa Bosny a Srbska a po smrti Ľudovíta I. obsadil uhorskú časť Bosny a ďalšie územia v Chorvátsku (ďalej pozri Bosnianske kráľovstvo).[5]