Protokoly sionských mudrcov

Po rozdelení Poľska a jeho pričlenení k Rusku sa na území Ruského impéria nachádzala najväčšia populácia Židov v Európe. V priebehu druhej polovice 19. storočia sa ruská vládnuca trieda čoraz tvrdšie presadzovala svoju reakčnú politiku a podporovala pravoslávie, autokraciu, pričom neortodoxní kresťania a neruskí obyvatelia, vrátane Židov, boli väčšinou znevýhodňovaní. Židia, ktorí sa pokúšali asimilovať, boli s podozrením považovaní za potenciálnych infiltrátorov, ktorí sa údajne pokúšali „získať moc“, zatiaľ čo Židia, ktorí zostali pripojení k tradičnej židovskej kultúre, boli znevažovaní ako nežiaduci cudzinci.

Analýza textu podľa niektorých autorov (napr. De Michelis) naznačuje, že ich nebolo možné vyrobiť pred rokom 1901. Iné zdroje uvádzajú, že mohli byť vytvorené o niekoľko rokov skôr.[1] Prvá rozšírená edícia Sergeja Nilusa obsahuje údaje informácie o rokoch 1902 – 1903 a je pravdepodobné, že tento dokument práve v tejto dobe vznikol. Napriek tomu, že Nilus pokúsil vložením francúzskych slov do svojej edície skryť jej ruský pôvod. Cesare G. De Michelis tvrdí, že bol vyrobený v mesiacoch po ruskom sionistickom kongrese v septembri 1902. Text podľa jeho názoru mal byť pôvodne paródia židovského idealismu určeného pre vnútornú cirkuláciu medzi antisemitmi, až kým nebolo rozhodnuté ho vyčistiť a uverejniť, tak ako by bol skutočný.[2] Rozpory v rôznych svedectvách naznačujú, že zainteresované osoby, vrátane pôvodného vydavateľa černosotenských novín Znamja Pavla Kruševana, zatajovali pôvod textu a v desaťročiach neskôr a zámerne o ňom klamali. V roku 1905 pripojil kňaz a samozvaný mystik Sergej Nilus Protokoly k tretiemu vydaniu svojej knihy Veľké v malom: Príchod Antikrista a vláda Satana na zemi. Tieto prvé ruské vydania nikdy nevzbudili väčšiu pozornosť a boli brané vážne iba obmedzeným okruhom ľudí.[1]

Podľa nedávnych zistení ruského historika Michaila Lepechina možno autorstvo Protokolov pripísať agentovi-provokatérovi cárskej Ochranky Matvejovi Golovinskému, ktorý sa po roku 1917 stal propagandistom v službách boľševikov. Iní považujú za ich autora Golovinského nadriadeného, Piotra Ivanoviča Račkovského. Protokoly mali presvedčiť cára Mikuláša II., že liberalizmus a modernizácia Ruska je súčasťou židovského plánu na svetovládu. Protokoly sionských mudrcov využívala cárska vláda v boji proti revolučnému hnutiu (mnohí tzv. „starí boľševici“ boli etnickí Židia).

Séria článkov, ktoré v roku 1921 zverejnil anglický denník The Times dokázala[3], že veľká časť materiálu v Protokoloch pochádza z pamfletu Dialogue aux enfers entre Machiavel et Montesquieu (Dialóg v pekle medzi Machiavellim a Montesquieuom), ktorý v roku 1864 vydal francúzsky satirik Maurice Joly. V pôvodnom texte nebolo o Židoch alebo judaizme ani slovo. Text bol satirickou kritikou svetovládnych ambícií Ľudovíta Napoleona Bonaparte.

V 30. rokoch 20. storočia ich šírenie podporoval napr. Henry Ford. Na rozdúchavanie protižidovských nálad ich používal aj nacistický režim v Nemecku. Nacistická propaganda v Nemecku umožnila, že Protokoly sionských mudrcov boli využívané ako dôkaz snahy Židov o svetovládu, keď ich niektorí učitelia používali ako súčasť normálneho učiva pre žiakov.[4]

V súčasnosti sú Protokoly stále v mnohých krajinách považované za autentické. Ide hlavne o krajiny kriticky naladené proti Izraelu a Židom. Vo viacerých moslimských krajinách (Egypt, Sýria, Saudská Arábia, Irán) vychádzajú neustále nové preklady a reedície Protokolov, často s odborným komentárom.