Albrecht Ritschl

Albrecht Benjamin Ritschl sa narodil 25. marca 1822 v Berlíne. Jeho otec, Georg Carl Benjamin Ritschl (1783 – 1858), ktorého predkovia pochádzali zo starého česko-thüringenského šľachtického rodu (Ritschl von Hartenbach), bol v rokoch 1810 až 1827 protestantským pastorom v jednej z berlínskych farností, v rokoch 1827 až 1854 zastával úrad biskupa a generálneho superintendenta v pruskej provincii Pomoransko.

Po absolvovaní štetínskeho gymnázia začal Albrecht Ritschl v roku 1839 študovať v Bonne filozofiu a protestantskú teológiu. Po troch semestroch prestúpil na univerzitu v Halle an der Saale, kde študoval pod vedením Augusta Tholucka (1799 – 1877) a Juliusa Müllera (1801 – 1878). V máji 1843 tu úspešne obhájil svoju dizertačnú prácu – Expositio doctrinae Augustini de creatione mundi, peccato, gratia – a získal doktorát z filozofie.

Záverečné skúšky z teológie úspešne zložil v roku 1844 na univerzite v Štetíne. Následne ešte dva semestre pokračoval v teologických štúdiách na univerzitách v Heidelbergu (pod vedením Richarda Rothea) a Tübingene (kde sa pohyboval v prostredí Baurovej Mladšej tübingenskej teologickej školy). Je však tiež potrebné zmieniť, že Ritschl bol už od začiatku štúdií výrazne ovplyvnený Hegelovou filozofiou.[1]

V lete roku 1846 sa Ritschl habilitoval na univerzite v Bonne, témou habilitačnej práce bolo Das Evangelium Marcions und das kanonische Evangelium des Lukas [Marcionovo evanjelium a Lukášovo kánonické evanjelium]. V rokoch 1846 – 1852 tu bol súkromným docentom ranokresťanských dejín. Do tohto obdobia spadá aj jeho prvé veľké dielo Die Entstehung der altkatholischen Kirche [Vznik prvotnej katolíckej cirkvi] (1850).

V rokoch 1852 – 1859 bol mimoriadnym a od roku 1859 až do roku 1864 riadnym profesorom protestantskej teológie na univerzite v Bonne.

Počas Ritschlovho pôsobenia v Bonne sa jeho teológia definitívne osamostatnila a vymanila spod Baurovho vplyvu ako aj spod vplyvu Hegelovej filozofie.

Od Baurovej Tübingenskej školy sa Ritschl odlišoval predovšetkým v pohľade na rané kresťanstvo. Baur a jeho nasledovníci zastávali názor, že evanjelium hlásané apoštolmi sa diametrálne odlišuje od evanjelia, ktoré hlásal Pavol. Z Ritschlovho teologického bádania však vyplývalo, že apoštoli a Pavol hlásali v princípe identickú náuku, ktorej centrom je tvrdenie, že Ježiš je Kristus – a viera v neho znamená prekonanie starozákonného sveta a účasť na Novej zmluve. Zároveň však tvrdil, že prvotná katolícka cirkev, ktorá sa skonštituovala v 2. storočí po Kr., nebola priamou pokračovateľkou židovsko-kresťanskej apoštolskej komunity a neprebrala celkom ani Pavlovo poňatia kresťanstva. Prvotná katolícka cirkev bola síce modifikovanou formou kresťanstva hlásaného pohanom, no Pavlove myšlienky v nej prakticky upadli do zabudnutia. Do popredia vystúpilo hlásanie nového zákona, ktorý predstavoval protiklad k židovskému „starému“ zákonu. Významné miesto zaujalo aj tzv. Vyznanie viery, ktorým sa prvotná katolícka cirkev hlásila k viere a duchovnému dedičstvu samotných apoštolov a súčasne odmietla gnosticizmus. Podstatnými znakmi tejto cirkvi sa postupne stali: monarchistický model výkonu biskupského úradu, centrálne postavenie rímskeho biskupa ako nástupcu apoštola Petra, ktorý je správcom „moci kľúčov“, a striktné rozdelenie cirkvi na klérus a laikov.

Ritschl sa v Bonne intenzívnejšie zaoberal predovšetkým dogmatikou a systematickou teológiou. Text jeho inauguračnej prednášky – De ira Dei [O Božom hneve] – z roku 1859, v ktorej sa venoval soteriologickej problematike, bol neskôr aj publikovaný.

Od roku 1864 až do svojej smrti bol Ritschl riadnym profesorom Nového zákona, dogmatiky, dejín dogiem a cirkevných dejín na univerzite v Göttingene. Centrom jeho záujmu však bola systematická teológia. Princíp svojej vedecko-teologickej metódy totiž vyjadril upravenou verziou známej latinskej sentencie: „Qui bene distinguit et bene comprehendit, bene docet“. [Kto dobre rozlišuje a správne chápe, dobre vyučuje].

V roku 1870 publikoval rozsiahle, trojzväzkové dielo – Die christliche Lehre von der Rechtfertigung und Versöhnung [Kresťanská náuka o ospravodlivení a zmierení] (o. i. nepochybne poznačené aj Kantovou filozofiou[2]). Nasledujúce prepracované vydanie tohto diela však vykazuje aj výrazný vplyv göttingenského profesora R. H. Lotzea (1817 – 1881). V nadväznosti na Lotzeovu teóriu hodnôt tu Ritschl rozvíja osobitný koncept náboženskej axiológie, ktorú neskôr začlení do svojich úvah o podstate náboženstva. Podľa Ritschla spája v sebe náboženstvo obe stránky ľudského bytia: tak skutočnosť, že človek je súčasťou prírody, ako aj fakt, že sa svojím duchom dokáže nad prírodu povzniesť.[3] Náboženstvo ľuďom umožňuje uistiť sa o ich „nadprirodzenej“ hodnote. Tým pádom sa človek tiež dokáže vzoprieť voči všetkému, čo by spochybňovalo jeho jedinečnú individualitu. Na toto svoje snáď najvýznamnejšie dielo Ritschl neskôr nadviazal menšími spismi, ako napr.: Die christliche Vollkommenheit (1874), Unterricht in der christlichen Religion (1875) alebo Theologie und Metaphysik (1881).

Charakteristickým znakom Ritschlovho teologického systému, ovplyvneného predovšetkým Schleiermacherom a Kantom, je absencia eschatológie.

Ritschl sa plne stotožňoval s teológiou Martina Luthera. Tvrdil však, že kvôli Philippovi Melanchthonovi skĺzla protestantská teológia opäť k scholastike. Hlavným cieľom Ritschlovho pôsobenia sa tak stal návrat ku pôvodným koreňom luteránskej teológie:

Boha možno skutočne spoznať len prostredníctvom jeho definitívneho Zjavenia sa v Kristovi – uvedomujúc si, že to je v plnosti možné iba v rámci spoločenstva veriacich. Kresťanské náboženstvo však nie je možné stotožňovať s teológiou. Kresťanstvo neposkytuje odpovede na (všetky) teoretické otázky ľudského rozumu, ale (ako skutočné náboženstvo) uspokojuje praktické potreby človeka, ktorý hľadá blaženosť. Z týchto dôvodov Ritschl tvrdil, že prirodzená teológia, racionalizmus, špekulatívna metafyzika a mystika nemôžu byť súčasťou (pravej) kresťanskej teológie. Rovnako tak Ritschl odmietal akékoľvek teoretické „dôkazy kresťanstva“. Uznával len tzv. praktický dôkaz kresťanstva, opierajúci sa o stať z Jánovho evanjelia (porov. Jn 7, 17): Kto bude chcieť plniť vôľu Toho, ktorý poslal Ježiša, spozná, či je toto „učenie od Boha“ alebo nie.

Kresťanská viera je (aspoň podľa Luthera) založená len na Biblii. Novozákonné spisy sú svedectvom zrodu kresťanstva. Od ostatných spisov kresťanského staroveku sa odlišujú tým, že ich autori si ešte uvedomovali špecifickú spätosť so židovským náboženstvom. Podľa luteránskeho presvedčenia je pre teológiu absolútnou normou jedine Sväté Písmo. Sám Kristus v ňom totiž povedal o spáse človeka všetko, čo bolo potrebné povedať. Zároveň je však potrebné si uvedomiť, že by zaiste nebolo správne považovať všetky ranokresťanské názory a prejavy za podstatné súčasti kresťanskej náuky.

Ritschl odvodil svoju vedecko-teologickú metódu vychádzajúc z tvrdenia, že cieľom kresťanstva je výhradne blaženosť (veriaceho) človeka a kresťanské náboženstvo teda v žiadnom prípade nemožno považovať za zdroj odpovedí na všetky teoretické otázky, ktoré je ľudský rozum schopný klásť. A tak Ritschlova vedecko-teologická metóda odmieta rigidný koncept kauzality, primárne sa totiž snaží správne uchopiť účel (resp. zmysel či cieľ) náboženstva.

Skúmajúc novozákonné texty touto metódou – teda pýtajúc sa, čo je cieľom (alebo zmyslom) kresťanského náboženstva, – Ritschl konštatoval, že na základe toho, čo Ježiš Kristus vyjavil o vôli svojho Otca, je definitívnym cieľom kresťanstva uskutočnenie Božieho kráľovstva vo svete.

Centrálnou témou Ritschlovej teológie je preto Božie kráľovstvo (hebr. מלכות [malchut]; starogr. Βασιλεία τοῦ Θεοῦ). Božie kráľovstvo je vytvárané spoločenstvom ľudí, ktorí sú vzájomne spojení, pretože konajú mravne a spravodlivo. Toto spoločenstvo je však zo svojej podstaty neviditeľné a nemožno ho a priori zamieňať s cirkevnou inštitúciou, ktorej konštitučným prvkom je liturgia. Vzorom realizácie Božieho kráľovstva je Ježiš Kristus ako dokonalé a definitívne Zjavenie samotného Boha. Ježiš Kristus naplnil svoje životné poslanie (zjaviť Božie kráľovstvo) tým, že bol dokonale poslušný voči Dobru a Pravde – teda plnil vôľu Boha, svojho Otca. Ježiš ľudstvu zjavil Boha ako duchovnú Osobu, ktorej podstatou je láska, prejavujúca sa vernosťou a milosťou. Zároveň je však potrebné si tiež uvedomiť, že tým, že Ježiš svojím životom i smrťou dokonale zrealizoval svoje poslanie, pričom svet, ktorý mu v tom chcel zabrániť, urobil prostriedkom svojho oslávenia, sa v konečnom dôsledku zjavil ako jediný skutočný Pán nad celým svetom. Pre kresťanov je preto Ježišovo božstvo evidentným – je totiž jasné, že mu možno úplne dôverovať a utiekať sa k nemu.

Božie kráľovstvo je pre kresťanské spoločenstvo najväčším duchovným Pokladom a najvyšším mravným Ideálom. Z toho vyplýva, že kresťanstvo v sebe nevyhnutne a neoddeliteľne spája vieru a skutky, a tak je, už z podstaty veci, duchovným a morálnym náboženstvom súčasne.

„Teológia Božieho kráľovstva“ ponúka odpoveď na prastarú otázku, akým spôsobom sa môže človek, vedomý si faktu, že hoci je súčasťou sveta, je zároveň aj duchovnou bytosťou, ktorá by nemala byť podriadená svetu, vymaniť zo stavu vlastnej obmedzenosti a nedokonalosti, podmieneného práve týmto svetom.

Každý človek cíti vlastnú hriešnosť a slabosť. Dennodenne cíti, že je pre neho akosi prirodzenenejšie a ľahšie skĺznuť do egoizmu, než spolupracovať na realizácii Božieho kráľovstva. Koniec-koncov „... niet rozdielu: veď všetci zhrešili a chýba im Božia sláva.“ (Rim 3, 22 – 23)

Boha a človeka oddeľuje práve hriech. Vlastnú hriešnosť však človek nedokáže prekonať vlastnými silami, a tak v nej ostáva a jediné, čo vidí, je temnota Božieho hnevu.

Prekonať túto absolútnu hranicu hriechu môže jedine Boh. A skutočne: Boh zachraňuje človeka, vytrháva ho z moci tmy (porov. Kol 1, 13), „odpúšťa mu všetky neprávosti, lieči všetky jeho neduhy a vykupuje jeho život zo záhuby.“ (porov. Ž 103, 3 – 4). Boh dáva ľuďom milosť a dáva im ju zadarmo (porov. Rim 3, 24) – prostredníctvom smrti svojho Syna, Ježiša Krista, ktorý je – vo svojich slovách, postojoch, skutkov a smrti – definitívnym Slovom Boha, ktorým bolo vypovedané všetko.

Všetci tí, ktorí veria v Ježiša ako Vykupiteľa, vytvárajú spoločenstvo veriacich, ktoré je mystickým Kristovým telom (porov. 1 Kor 12, 27). Prostredníctvom viery v Ježiša Krista môže každý človek dosiahnuť odpustenie hriechov (porov. Kol 1, 14; Rim 3, 26) – a následne sa, už ako spravodlivý pred Bohom, zrieka rozporu medzi Bohom a človekom, osvojuje si Boží zámer so svetom a spolupracuje na jeho realizácii. A mimochodom, všetci tí, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími deťmi (porov. Rim 8, 14 – 17), ktoré sa môžu s dôverou obrátiť na svojho Otca.

Človek, obdarovaný Božou milosťou, premáha svet (porov. 1 Jn 5, 4 – 5) a definitívne víťazí. Pravý kresťan je hnaný Kristovou láskou (porov. 2 Kor 5, 14). A má – v konkrétnych okolnostiach svojho života – konať ako Kristov vyslanec. Skutočný kresťan je stále v službe zmierenia (porov. 2 Kor 5, 18 – 19).

Kresťanstvo stojí na dvoch pilieroch – viere a praktickej láske (morálnom konaní). Pravá kresťanská blaženosť spočíva v ich neoddeliteľnej praktickej aplikácii v každodennom živote človeka.

U Ritschla sa teda veľká pozornosť venuje morálnej praxi konkrétneho jednotlivca. Podľa Ritschla je láska k blížnemu a svedomité plnenie si povinností manifestáciou Božieho kráľovstva.

Ritschl vždy vyzdvihoval praktickú stránku náboženstva. Odmietal koncept spravodlivosti založený na predstave o skutku a automaticky nasledujúcej príslušnej Božej odplate. Namiesto toho zdôrazňoval nevyhnutnosť úsilia o mravný spôsob života v Ježišovom duchu. Koniec-koncov: Božie kráľovstvo sa môže v našom svete pokojne realizovať kedykoľvek, „tu a teraz“ – jedinou podmienkou sú mravní ľudia.

Na základe týchto úvah rozvinul Ritschl tézu o nevyhnutnej potrebe riadiť sa morálnymi princípmi aj v jednotlivých občianskych povolaniach. Božie kráľovstvo je totiž povolaný uskutočňovať každý – a to svojím jedinečným, individuálnym a konkrétnym spôsobom. Jedinou odpoveďou na univerzálnu výzvu na budovanie Božieho kráľovstva je teda konkrétne mravné konanie jednotlivca, ktorý vo svojej profesii a vôbec za každých okolností napĺňa všeobecný Boží zákon.[4]

Ritschlovo radikálne zdôrazňovanie praktického, pozemského rozmeru Božieho kráľovstva spustilo vlnu kritiky, v neposlednom aj zo strany tzv. Religionsgeschichtliche Schule (Nábožensko-dejinná škola). Okrem iného mu bolo vytýkané, že redukuje kresťanstvo na púhu etiku.

Neúnavným oponentom Ritschlovej teológie bol tübingenský dogmatik Franz Hermann Reinhold von Frank, ktorý jej vyčítal, že svojimi intenciami odreže kresťanskej viere jej korene.[5]

Samotný Ritschl však tieto námietky nebral do úvahy. Bol totiž presvedčený, že svojou teológiou prispieva k opätovnému nastoleniu rovnováhy medzi dogmatikou a kresťanskou etikou. Celú situáciou zhrnul do slávnej vety: „Kresťanstvo sa nepodobá kružnici, v ktorej sa všetko odvíja od jej stredu. Podobá sa skôr na elipsu, ktorá má dve ohniská.“[6]

V rokoch 1880 až 1886 publikoval rozsiahle trojzväzkové dielo Geschichte des Pietismus [Dejiny pietizmu] a tiež niekoľko príspevkov k Schleiermacherovej teológii.

Ritschl sa významnou mierou pričinil o znovuobnovenie pôvodných intencií reformácie. Podľa Ritschla je jediným princípom reformácie spojenie subjektívnej istoty spásy konkrétneho veriaceho, ktorý sa odvoláva bezprostredne na Krista, s objektívnou vierou kresťanského spoločenstva, ktoré založil a ktorého hlavou je ten istý Kristus.[7]

Od roku 1874 sa okolo Ritschla začala formovať samostatná teologická škola, ktorej prívrženci boli neskôr označovaní ako Ritschliáni. Jej hlavnými predstaviteľmi boli Wilhelm Herrmann (1846 – 1922), Martin Rade (1857 – 1940) a Adolf von Harnack (1851 – 1930). Ritschlova teologická škola si udržala v rámci protestantskej teológie významnú mienkotvornú pozíciu až do začiatku 20. storočia.

O znovuobjavenie Ritschlovej teológie sa v druhej polovici 20. storočia pričinili hlavne Stephan Weyer-Menkhoff, J. Richmond a R. Schäfer.

V súčasnosti sa dostávajú niektoré Ritschlove myšlienky opäť do centra pozornosti: či už ide o úvahy o zmysle a cieli kresťanskej viery a morálky, návrat k pôvodnej teológii reformátorov, otázky metafyziky a ekleziológie, problematiku Zjavenia alebo ideový základ tzv. Kulturprotestantism-u a pod.[8]

Ritschl sa v roku 1859 oženil s Idou rod. Rehbock (1826 – 1869). Mali spolu tri deti. Ich syn, Otto Karl Albrecht Ritschl (1860 – 1944), bol profesorom protestantskej teológie na univerzite v Bonne, a Alexander Ritschl (1861 – 1945) bol profesorom medicíny na univerzite vo Freiburgu im Breisgau.

Albrecht Benjamin Ritschl zomrel 20. marca 1889 v Göttingene.

• Die Entstehung der altkatholischen Kirche. Eine kirchen- und dogmengeschichtliche Monographie. 1850. 2. vyd.: 1857.
• Über das Verhältnis des Bekenntnisses zur Kirche. Ein Votum gegen die neulutherischen Doctrinen. 1854.
• Die Rechtfertigungslehre des Andreas Osiander. In: Jahrbücher für deutsche Theologie (1857), S. 795 – 829.
• De ira Dei. 1859.
• Die christliche Lehre von der Rechtfertigung und Versöhnung. 1870 – 1874. 3 zväzky:
  • 1. Die Geschichte der Lehre.
  • 2. Der biblische Stoff der Lehre.
  • 3. Die positive Entwickelung der Lehre.
• Schleiermachers Reden über die Religion und ihre Nachwirkungen auf die evangelische Kirche Deutschlands. 1874.
• Unterricht in der christlichen Religion. 1875.
• Über das Gewissen. Ein Vortrag. 1876.
• Geschichte des Pietismus. 1880 – 1886. 3 zväzky:
  • 1. … in der reformierten Kirche.
  • 2. – 3. … in der lutherischen Kirche des 17. und 18. Jahrhunderts. (ako časť 1. a 2.)
• Theologie und Metaphysik. Zur Verständigung und Abwehr. 1881.
• Fides implicita. Eine Untersuchung über Köhlerglauben, Wissen und Glauben, Glauben und Kirche. 1890.
• Gesammelte Aufsätze. 1893–1896. 2 zväzky.

1. RITSCHL, Otto. Albrecht Ritschls Leben. Bd. I. Freiburg i. Br. : [s.n.], 1892. S. 26.
2. RITSCHL, Albrecht. Die christliche Lehre von der Rechtfertigung und Versöhnung. Bd. I. Bonn : [s.n.], 1870. S. 408.
3. RITSCHL, Albrecht. Theologie und Metaphysik. Zur Verständigung und Abwehr. Bonn : [s.n.], 1881. S. 7.
4. RITSCHL, Albrecht. Die christliche Lehre von der Rechtfertigung und Versöhnung. Bd. III. Bonn : [s.n.], 1874. S. 594.
5. FRANK, Franz Hermann Reinhold von. System der Christlichen Sittlichkeit. Bd. I. Erlangen : [s.n.], 1884.
6. RITSCHL, Albrecht. Die christliche Lehre von der Rechtfertigung und Versöhnung. Bd. III. Bonn : [s.n.], 1874. S. 6.
7. RITSCHL, Albrecht. Die christliche Lehre von der Rechtfertigung und Versöhnung. Bd. I. Bonn : [s.n.], 1870. S. 163.
8. Porov. NEUGEBAUER, Matthias. Albrecht Ritschl. Unterricht in der Christlichen Religion. In: KLEIN, Rebekka A. – POLKE, Christian – WENDTE, Martin (ed.). Hauptwerke der Systematischen Theologie. Ein Studienbuch. Tübingen: 2009. S. 209 – 226 (zvlášť 224 – 226).

• GRAF, Friedrich Wilhelm. Ritschl, Albrecht. In: Neue Deutsche Biographie (NDB). Band 21. Berlin: Duncker & Humblot, 2003. ISBN 3-428-11202-4. S. 649 f. (dostupné online)
• KIENZLER, Klaus. Albrecht Ritschl (Theologe). In: Biographisch-Bibliographisches Kirchenlexikon (BBKL). Band 8. Herzberg: Bautz, 1994. ISBN 3-88309-053-0. S. 396 – 401.
• BARTH, Ulrich. Das gebrochene Verhältnis zur Reformation. Beobachtungen zum Protestantismusverständnis Albrecht Ritschls. In: BERGER, M. – MURRMANN-KAHL, M. (ed.). Transformationsprozesse des Protestantismus. Zur Selbstreflexion einer christlichen Konfession an der Jahrtausendwende. Falk Wagner (1939 – 1998) zu Ehren. Gütersloh, 1999. S. 80 – 99.
• FRANK, Franz Hermann Reinhold von. System der Christlichen Sittlichkeit. Bd. I. Erlangen, 1884.
• NEUGEBAUER, Matthias Neugebauer. Lotze und Ritschl: Reich-Gottes-Theologie zwischen nachidealistischer Philosophie und neuzeitlichem Positivismus. (Beiträge zur rationalen Theologie – Band 11). Frankfurt/M. / Berlin / Bern / Bruxelles / New York / Oxford / Wien, 2002. ISBN 978-3-631-39106-8. 337 S.
• NEUGEBAUER, Matthias. Albrecht Ritschl: Unterricht in der christlichen Religion. In: KLEIN, Rebekka A. – POLKE, Christian – WENDTE, Martin (ed.). Hauptwerke der Systematischen Theologie. Ein Studienbuch. Tübingen, 2009. ISBN 978-3-8252-3291-7. S. 209 – 226.
• RITSCHL, Otto. Albrecht Ritschls Leben. 2 Bände. Tübingen 1896.
• RITSCHL, Otto. Ritschl, Albrecht. In: Allgemeine Deutsche Biographie (ADB). Band 29. Leipzig: Duncker & Humblot, 1889. S. 759 – 767.
• SCHÄFER, Rolf. Ritschl, Albrecht. In: Theologische Realenzyklopädie. Band 29. Berlin: de Gruyter, 1998. ISBN 3-11-016127-3. S. 220 – 238.
• WEINHARDT, Joachim (ed.). Albrecht Ritschls Briefwechsel mit Adolf Harnack, 1875 – 1889. Tübingen: Mohr Siebeck, 2010. ISBN 978-3-16-150132-6.

• https://de.wikisource.org/ Albrecht Ritschl
• https://portal.dnb.de
• https://en.wikisource.org/ Albrecht Ritschl
• https://en.wikisource.org/ Ritschlianism
• Karl Barth: Protestant Theology from Rousseau to Ritschl
• Alfred E. Garvie: The Ritschlian Theology Critical and Constructive : An Exposition and an Estimate
• Albert T. Swing: The Theology of Albrecht Ritschl

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Albrecht Ritschl na nemeckej Wikipédii.