Adolf von Harnack

Adolf Harnack pochádzal zo sveta baltského luteránstva. Jeho otec, Theodosius Harnack, sa zaoberal výskumom života a diela Martina Luthera na univerzitách v Dorpate a Erlangene. V Dorpate začal svoje štúdiá aj Adolf Harnack, vstúpil tu i do študentského spolku Corporation Livonia. Neskôr študoval v Lipsku evanjelickú teológiu, promoval v roku 1873. V Lipsku sa v roku 1874 aj habilitoval. Lipská univerzita ho v roku 1876 vymenovala za mimoriadneho profesora. Ako ordinarius pre cirkevné dejiny pôsobil neskôr v Gießene (1879 - 1886), v Marburgu (1886 - 1888) a v rokoch 1888 až 1924 v Berlíne na Friedrich-Wilhelms-Universität. Od roku 1903 bol korešpondentom Nemeckého archeologického inštitútu.

Už ako mladý súkromný docent – ovplyvnený teológiou Albrechta Ritschla – zastával kritický názor voči kresťanským dejinám dogmy. Harnack chápal protestantizmus ako reformáciu a revolúciu: reformáciu učenia a revolúciu proti autorite katolíckej cirkvi, proti jej hierarchickému aparátu s vlastným cirkevným právnym systémom a proti jej kultu. To, čo bolo v židovstve kultické, predsa Ježiš úplne odstavil. Nestaval na kultickom očisťovaní a posväcovaní, ale na očisťovaní a posväcovaní duše človeka. Morálne konanie jednotlivca, dielo lásky jednotlivca je tým, čo rozhoduje, či dotyčný vojde do Božieho kráľovstva alebo nie. Rímsky katolicizmus a ortodoxné kresťanstvo sa podľa Harnacka podobá židovskému kultu. Len protestantské kresťanstvo znovu očistilo Ježišovo posolstvo. Za Wilhelmovského cisárstva vyučoval Harnack na Friedrich-Wilhelms-Unversität v Berlíne. Jeho šestnásť prednášok o Podstate kresťanstva, ktoré mal počas zimného semestra 1899/1900, počúvalo viac než 600 študentov zo všetkých fakúlt. Tieto prednášky sa však stali podnetom na intenzívnu kritiku zo strany konzervatívnych teológov, menovite od Theodora Zahna a Eduarda Rupprechta. Už v roku 1895 kritizoval konzervatívny Greifswalderský profesor teológie Martin von Nathusius Harnackove teologické názory ako, podľa jeho mienky, príliš orientované len na tento svet. Leo Baeck sa v roku 1905 vo svojom diele Podstata kresťanstva kriticky vyjadril k Harnackovym teologickým pozíciám, avšak bez toho, že by ho menovite spomenul.

Harnackovo trojzväzkové dielo Lehrbuch der Dogmengeschichte (1886 – 1890; neskôr viaceré rozšírené vydania) sa považuje za jeho najdôležitejšie teologické dielo. V tomto diele „…dokazuje, že dogma má pôvod v helenistickej metafyzike a je produktom Pavlovho myslenia a neskorého katolicizmu; ak má byť znovuobjavené pravé 'jadro' Ježišovho učenia, musí sa helenistická šupka … odstrániť“.[1]

Harnack sa stal politickým poradcom s rôznorodými politickými kontaktmi siahajúcimi až k ríšskemu kancelárovi Theobaldovi von Bethmann Holweg. V úzkej spolupráci s reformátormi štátnej správy zastával akúsi strednú líniu, zasadzoval sa za urovnanie rozdielov cestou sociálnych reforiem, vyhýbania sa konfliktom a cestou konsenzu, bojoval proti polarizácii, ktorá vznikla v časoch Kulturkampfu, a proti vyostrovaniu triednych konfliktov. Jeho pozície boli meštiansko-liberálne, orientovali sa na parlamentno-konštitučnú monarchiu a tým pádom boli v opozícii k autoritárskej politickej kultúre cisárstva, ktoré však považoval za schopné reforiem. Jeho ku tradícii kritické osobné náboženstvo obsahovalo silné sociálne ideály, ktoré videl zosobnené v myšlienke Božieho kráľovstva. Za základné povolanie kresťana žijúceho v tomto svete považoval službu spoločnosti (Gemeinwesen – všetky organizačné formy ľudského spolunažívania v spoločnosti, ktoré presahujú rodinu). Harnack bol 23. januára 1911 zvolený senátom za prezidenta, len pred desiatimi dňami založenej, Kaiser-Wilhelm-Gesellschaft /Spoločnosť cisára Wilhelma/ (dnešná: Spoločnosť Maxa Plancka (Max-Planck-Gesellschaft)). Tento úrad zastával až do roku 1930. V rokoch 1905 až 1921 bol Harnack generálnym riaditeľom Kráľovskej knižnice (Königliche Bibliothek), ktorá bola v roku 1918 premenovaná sa Pruskú štátnu knižnicu (Preußische Staatsbibliothek), dnes Štátna knižnica v Berlíne (Staatsbibliothek zu Berlin). V oblasti zahraničnej politiky sa Harnack angažoval za porozumenie medzi Anglickom a Nemeckom, bojoval proti všenemeckému imperializmu. Volal po zmierení a vyrovnaní, ale zároveň podpísal aj tzv. Manifest 93, v ktorom sa okrem iného označujú Angličania aj ako klamári. Jeho tzv. kulturprotestantské (ovplyvnené súdobým tzv.: Kulturprotestantismus) národné dejiny obsahovali aj zmienku o akejsi pripravenosti či schopnosti Nemecka inkulturovať v tzv. vazalských štátoch na Východe nemeckú kultúru. Porážku Nemecka v prvej svetovej vojne a novembrovú revolúciu 1918/19 vnímal Harnack ako prechod ku demokracii a socializmu. Proti tejto línii väčšinového protestantizmu, ktorý zmýšľal skoro úplne protirepublikánsky, si konzervatívny republikán zvolil radšej sociálnu demokraciu Weimarskej republiky. Adolf von Harnack bol aj politickým spisovateľom: vo svojom spise Augustin, vydanom v roku 1922, Harnack postuloval svoje politicko-teologické požiadavky po „novom augustinizme“, v ktorom „ úcta pred Bohom ako prameňom všetkých dobier preniká poznanie a zmýšľanie človeka, vytvára pravú slobodu a tvorí zväzok medzi spravodlivosťou a pokojom“. Harnackov pohľad sa v tomto spise orientoval predovšetkým na obnovenie kultúry v zmysle prehĺbeného duchovného idealizmu, samozrejme, bez odmietania výdobytkov moderného sveta. O vtedy veľmi populárnej knihe Oswalda Spenglera Untergang des Abendlandes, s ktorou sa po roku 1918 tiež intenzívne zaoberal, Harnack napísal, že vynecháva len jedno jediné meno: Augustín. Veľkej chvály sa Harnackovi práve za jeho spis Augustin dostalo od básnika Gerharta Hauptmanna, s ktorým bol od roku 1909 istý čas v úzkom kontakte. Harnack dostal aj viaceré vyznamenania. V roku 1902 rád Pour le mérite für Wissenschaft und Künste (jedno z pruských najdôležitejších vyznamenaní: Za zásluhy v oblasti vedy a kultúry), v rokoch 1923 až 1930 bol dokonca jeho kancelárom. Za svoje zásluhy bol 22. marca 1914 pri príležitosti otvorenia novej budovy Kráľovskej knižnice (Unter den Linden 8) diplomom, datovaným na 9. jún 1914, povýšený do pruského šľachtického stavu. V roku 1925 bol ako prvý vyznamenaný Harnack-Medaille (Harnackova medaila) Spoločnosti cisára Wilhelma. V roku 1926 bol vyznamenaný tzv. Adlerschild der Deutschen Reiches. Adolf von Harnack zomrel po krátkej chorobe v roku 1930.

K Harnackovym žiakom a žiačkam patrili viaceré generácie teológov, ako napr. neskôr medzinárodne uznávaný cirkevný historik a teológ Ernst von Dobschütz (1870 - 1934), Dietrich Bonhoeffer a v zimnom semestri 1904 aj neskorší marburgský profesor Nového zákona Rudolf Bultmann.

Ako najvyššie vyznamenanie za výnimočné zásluhy udeľuje dnes Spoločnosť Maxa Plancka Medailu Adolfa von Harnacka (Adolf-von-Harnack-Medaille).

Harnackovo teologické dielo sa vyznačuje odmietaním Starého zákona a zreteľným antijudaizmom. Z tohto dôvodu v ňom pápež Benedikt XVI. videl teológa, ktorý vlastne rozvinul dedičstvo starovekého kresťanského heretika Marciona (85 - 160), ktorý chcel kresťanstvo oslobodiť z akéhokoľvek spojenia so Starým zákonom.

Adolf von Harnack bol synom teológa Theodosia Harnacka, profesora na Universität Dorpat. Jeho dvojča Axel bol matematik, mladší brat Erich farmakológ a najmladší brat Otto literárnym vedcom. Adolf Harnack sa 27. Decembra 1879 v Lipsku oženil s Amaliou Thiersch (31. August 1858, Erlangen – 28. December 1937, Berlín). Amalia bola dcérou profesora chirurgie a štátneho radcu Saského kráľovstva v oblasti medicíny Carla Thierscha (1822 – 1895), profesora na Universität München, Erlangen a Leipzig a jeho manželky Johanny Freiin von Liebig, dcéry chemika Justa von Liebiga (1803 – 1873). Adolf Harnack mal spolu s manželkou sedem detí. Ich syn Ernst von Harnck (1888 – 1945) sa angažoval v SPD, počas nacistickej diktatúry bol prenasledovaný, keďže sa podieľal na atentáte na Hitlera 20. júla 1944, nakoniec bol popravený. Najmladší syn Axel von Harnack (1895 – 1974) bol historik a filológ, súkromný docent na Universität Tübingen. Dcéra Agnes von Zahn-Harnack (1884 - 1950) bola prominentnou zástupkyňou meštianskeho hnutia žien a členkou Deutsche Demokratische Partei. Vydala sa za ministerského úradníka Karla von Zahna. Dcéra Elisabet von Harnack (1892 – 1976) bola významnou sociálnou pracovníčkou. Harnckovymi synovcami boli Arvid Harnack (1901 – 1942), popravený nacistami za protinacistický odboj, a jeho brat Falk Harnack (1913 – 1991), režisér a tiež člen protinacistického odboja.

• Lehrbuch der Dogmengeschichte. 3 Bde. 1886–1890 (4. Aufl. 1909/1910).
• Die Mission und Ausbreitung des Christentums in den ersten drei Jahrhunderten. Leipzig 1902 (4. Aufl. 1924), engl. Übers. der 2. dt. A. (Onlineausgabe mit Anhang zu Überarbeitungen der 4. dt. A.): The Mission and Expansion of Christianity in the First Three Centuries, Übers. James Moffatt, 2. A. London: Williams & Norgate / New York: G.P. Putnam's Sons 1908 (Theological Translation Library 19–20).
• Geschichte der altchristlichen Literatur. 3 Bde., Leipzig 1893–1904
• Das Wesen des Christentums. Leipzig 1900 (zuletzt 2007), ISBN 978-3-16-149388-1.
• Reden und Aufsätze. 7 Bde., Gießen 1904–1930.
• Marcion. Das Evangelium vom fremden Gott. Leipzig 1921 (2. Aufl. 1924) (online).
• Kleine Schriften zur Alten Kirche. Hrsg. v. J. Dummer. 2 Bde., Leipzig 1980.

• Friedrich Smend: Adolf von Harnack. Verzeichnis seiner Schriften bis 1930. Mit einem Geleitwort und bibliographischen Nachträgen bis 1985 von Jürgen Dummer, Saur, München 1990, ISBN 3-598-10321-2.
• Björn Biester: Harnack-Bibliographie. Verzeichnis der Literatur über Adolf von Harnack 1911–2002. Selbstverlag, Erfurt 2002.
• Agnes von Zahn-Harnack: Adolf von Harnack. 2. Aufl. DeGruyter, Berlin 1951.
• Christian Nottmeier: Adolf von Harnack und die deutsche Politik 1890–1930. Eine biographische Studie zum Verhältnis von Protestantismus, Wissenschaft und Politik. Mohr Siebeck Verlag, Tübingen 2004, ISBN 3-16-148154-2.
• Carl-Jürgen Kaltenborn: Adolf von Harnack als Lehrer Dietrich Bonhoeffers. Evangelische Verlagsanstalt, Berlin 1973.
• Wolfram Kinzig: Harnack, Marcion und das Judentum. Nebst einer kommentierten Edition des Briefwechsels Adolf von Harnacks mit Houston Stewart Chamberlain. Evangelische Verlagsanstalt, Leipzig 2004, ISBN 3-374-02181-6.
• Kurt Nowak, Otto Gerhard Oexle, Trutz Rendtorff und Kurt-Victor Selge (Hrsg.): Adolf von Harnack. Christentum, Wissenschaft und Gesellschaft. Vandenoeck & Ruprecht, Göttingen 2003, ISBN 3-525-35854-7.
• Kurt Nowak, Otto Gerhard Oexle (Hrsg): Adolf von Harnack. Theologe, Historiker, Wissenschaftspolitiker. Vandenhoeck & Ruprecht, Göttingen 2001, ISBN 3-525-35477-0.
• Gunther Wenz: Der Kulturprotestant. Adolf von Harnack als Christentumstheoretiker und Kontroverstheologe. Utz Wissenschaftsverlag, München 2001, ISBN 3-8316-0038-4.
• Männer um Kaiser Wilhelm II. – Bernhard von Bülow, Graf Philipp zu Eulenburg, Adolf von Harnack, Alfred von Tirlitz, Carl Velten. In: Die Mark Brandenburg. Heft 73, Marika Großer Verlag, Berlin 2009, ISBN 978-3-910134-13-3.

Články

• Peter C. Bloth: Adolf Harnacks Examenskatechese Dorpat 1872. In: Zeitschrift für Kirchengeschichte, Bd. 112 (Vierte Folge XLX) 2001, ISSN 0044-2925.
• Peter C. Bloth: Beobachtungen und Fragen zur Edition von Adolf Harnacks erster Marcion Schrift. In: Zeitschrift für Kirchengeschichte, Bd. 116 (Vierte Folge LIV) Heft 1, ISSN 0044-2925.
• Friedrich Wilhelm Kantzenbach: Harnack, Adolf von. In: Theologische Realenzyklopädie, Bd. 14 (1985), S. 450–458.
• Kurt Nowak: Adolf von Harnack. Wissenschaft und Weltgestaltung auf dem Boden des modernen Protestantismus. In: Ders.: Adolf von Harnack als Zeitgenosse. Reden und Schriften aus den Jahren des Kaiserreichs und der Weimarer Republik. DeGruyter, Berlin 1996, ISBN 3-11-013799-2, S. 1–99.
• Kurt Nowak: Was ist eine Nation? Die Antworten Ernest Renans und Adolf von Harnacks. In: Rechtshistorisches Journal 20 (2001), S. 311–324.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Adolf von Harnack

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
• Harnack-Forum mit Quellen, darunter eine Nachschrift zur Symbolik-Vorlesung
• Sehr detaillierte chronologische Biographie
• Tonaufnahme von 1917 (Deutsches Rundfunkarchiv)
• Werke (größtenteils engl.) bei CCEL
• Album academicum der Kaiserlichen Universität Dorpat, Dorpat 1889

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Adolf von Harnack na nemeckej Wikipédii.