Nábožensko-dejinná škola

Hlavnými predstaviteľmi tohto teologického smeru boli: Bernhard Duhm (1847 – 1928), Albert Eichhorn (1856 – 1926), Hermann Gunkel (1862 – 1932), Johannes Weiß (1863 – 1914), Wilhelm Bousset (1865 – 1920), Alfred Rahlfs (1865 – 1935), Ernst Troeltsch (1865 – 1923), William Wrede (1859 – 1906), Heinrich Hackmann (1864 – 1935), Rudolf Otto (1869 – 1937), Hugo Gressmann (1877 – 1927) a Wilhelm Heitmüller (1869 – 1926). V širšom zmysle k tejto škole patrili aj: Carl Mirbt (1860 – 1929), Carl Clemen (1865 – 1940), Heinrich Weinel (1874 – 1936) a v istom období tiež švajčiarsky teológ Paul Wernle (1872 – 1939).

• 
  B. Duhm
• 
  H. Gunkel
• 
  J. Weiß
• 
  E. Troeltsch
• 
  W. Wrede
• 
  R. Otto
• 
  C. Mirbt

Zlomovým momentom vývoja Nábožensko-dejinnej školy bol vedomý odklon od exegetickej metódy Albrechta Ritschla, ktorá, pri všetkej svojej historickosti a kritickosti, v konečnom dôsledku vždy rešpektovala dogmatické mantinely. Pre predstaviteľov Nábožensko-dejinnej školy boli však, práve naopak, rozhodujúcim kritériom jedine exaktné filologické a historické fakty. Hlásali radikálny historizmus, nevyhnutnú potrebu nepredpojato vnímať filozofický, sociálny a kultúrny kontext všetkých biblických a ranokresťanských textov. Výsledkom uplatnenia takéhoto prístupu boli mnohé nové poznatky o židovských, babylonských, perzských a helenistických vplyvoch, ktoré poznačili vznikajúce kresťanstvo. K ďalším dôsledkom takto vedeného teologického výskumu patrilo nepochybne intenzívnejšie štúdium nekresťanských náboženstiev.

Úsilie Nábožensko-dejinnej školy nakoniec síce nevyústilo do komparatívnej religionistiky, no prispelo k objasneniu vplyvov, ktoré formovali rané kresťanstvo.

Význam Nábožensko-dejinnej školy presiahol oblasť vnútrocirkevných teologických diskusií. Kľúčový význam mala snaha jej predstaviteľov sprístupniť výsledky svojej práce čo najširšej verejnosti. Boli totiž presvedčení, že ich popularizácia prispeje k pozdvihnutiu náboženského povedomia spoločnosti. Usporadúvali preto rôzne verejné prednášky a publikovali populárno-náučné teologické diela. Ich knižné edície, ako napr. Religionsgeschichtliche Volksbücher [Nábožensko-dejinné knihy pre ľud], Lebensfragen [Životné otázky], Forschungen zur Religion und Literatur des Alten und Neuen Testaments [Štúdie k náboženstvu a literatúre Starého a Nového zákona], Göttinger Bibelwerk [Göttingenské biblické dielo], či lexikón Die Religion in Geschichte und Gegenwart [Náboženstvo v dejinách a súčasnosti] zaznamenali na prelome 19. a 20. storočia veľký úspech.

Pod vplyvom udalostí Prvej svetovej vojny sa však protestantská teológia odvrátila od radikálneho historizmu. Nábožensko-dejinná škola postupne zanikla. Dodnes sa však v „teologickom slovníku“ zachovali niektoré ňou zadefinované a etablované pojmy, ako napr. „dejiny tradície“ (Traditionsgeschichte), „dejiny foriem“ (Formgeschichte), „miesto v živote“ (Sitz im Leben), „neskoré židovstvo“ (Spätjudentum) či „helenistická komunita“ (Hellenistische Gemeinde).

Hoci je postoj súčasnej nemeckej „postdialektickej“ teológie k teologickému historizmu skôr zdržanlivý, naďalej platí, že Nábožensko-dejinnú školu nemožno považovať za zanedbateľnú epizódu vývoja teologickej vedy.

• COLPE, Carsten. Die religionsgeschichtliche Schule. Darstellung und Kritik ihres Bildes vom gnostischen Erlösermythus. Göttingen: 1961.
• LÜDEMANN, Gerd – SCHRÖDER, Martin. Die religionsgeschichtliche Schule in Göttingen. Göttingen: 1987.
• LÜDEMANN, Gerd (ed.). Die „Religionsgeschichtliche Schule“. Facetten eines theologischen Umbruchs. Frankfurt am Main: 1996.
• LÜDEMANN, Gerd – ÖZEN, Alf. Art. Religionsgeschichtliche Schule. In: Theologische Realenzyklopädie 28. 1997. S. 618 – 624.
• ITTEL, Gerhard Wolfgang. Urchristentum und Fremdreligionen im Urteil der Religionsgeschichtlichen Schule. Erlangen: 1956. (Inaugural-Dissertation der phil. Fakultät)

• http://www.archiv-rgs.de/

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Religionsgeschichtliche Schule na nemeckej Wikipédii.