Štefan Kukura

Narodil sa v rodine robotníka a štátneho úradníka Andreja Kukuru (* 1879 – † 1958) a Anny rod. Vrábeľovej (* 1884 – † 1969).[1] Bol jedným z ôsmich súrodencov. Z nich sa do všeobecného povedomia dostal jeho starší brat Andrej (* 1912 – † 1986), ktorý bol tiež chirurgom,[2] a mladší brat Jozef] (* 1919 – † 1990), ktorý bol hygienikom.[3]

Základné vzdelanie získal v Šariši.[4] Gymnaziálne štúdium začal v Prešove na Šafárikovom československom štátnom reálnom gymnáziu,[5] avšak po pracovnom preložení jeho otca do Michaloviec doštudoval a v roku 1933 zmaturoval na tunajšom Československom štátnom reálnom gymnáziu.[6][7]

Následne po absolvovaní základnej vojenskej služby nastúpil v roku 1934 na Lekársku fakultu Karlovej univerzity (LF KU) v Prahe,[8] kde pôsobil aj ako demonštrátor a vedecká pracovná sila na Ústave normálnej a topografickej anatómie LF KU, kde pracoval pod vedením profesorov (prof.) Karla Weignera, Ladislava Borovanského a Karla Žlábka. Avšak pre politickú situáciu v krajine[pozn 1] roku 1939 prestúpil na Lekársku fakultu Univerzity Komenského (LF UK; v rokoch 1939 – 1954 Lekárska fakulta Slovenskej univerzity) do Bratislavy, kde 15. marca 1940 promoval v odbore všeobecného lekárstva.[7][9][10][9]

Po promóciach pracoval ako asistent normálnej anatómie na Anatomickom ústave LF UK pod vedením profesora Júliusa Ladzianskeho.[7] O zhruba pol roka neskôr nastúpil na chirurgickú kliniku LF UK vedenú prof. Stanislavom Kostlivým a neskôr prof. Konštantínom Čárskym. Do 31. marca 1942 pracoval na chirurgickom oddelení nemocnice v Trnave pod vedením Mikuláša Nádašiho,[11] popredného žiaka S. Kostlivého. Popri tom si doplnil vzdelanie na ortopedickej klinike LF UK u prof. Jána Červeňanského.[12] Následne prestúpil na chirurgickú kliniku LF UK, „kde sa zdokonalil v široko založených teoretických i klinických vedomostiach“.[7]

1. apríla 1946 nastúpil do nemocnice v Michalovciach, ktorá sa – s krátkym prerušením na prelome rokov 1951 a 1952, kedy pôsobil ako chirurg v Palúdzke a Lučenci – stala jeho pôsobiskom po nasledujúcich 38 rokov. V rokoch 1946 – 1950 vykonával tiež funkciu riaditeľa nemocnice.[12]

Zastával názor o prvoradom postavení všeobecnej chirurgie, až na ktorej silných základoch možno budovať špecializovanú a špecifickú chirurgiu. Ako uvádza jeden z jeho žiakov, chirurg K. Džupa, aktívne sa zaujímal o nový vývoj v medicíne, pričom ho fascinovali interdisciplinárne súvislosti a deje.

V rokoch 1947 – 1948 Š. Kukura absolvoval zahraničnú stáž v Ženeve u prof. Jentzera, v Zürichu u prof. Brunnera a v Štrasburgu u prof. Fontainea. Počas nej sa venoval chirurgii bolesti, endokrinochirurgii, torakálnej chirurgii a operatíve vegetatívneho systému.[12]

V rokoch 1956 – 1958 absolvoval jeden- až trojmesačné stáže u priekopníkov československej kardiochirurgie – u prof. Jana Navrátila na chirurgickej klinike Fakultnej nemocnice v Brne a u prof. Karola Šišku na chirurgickej klinike LF UK. V rámci nich sa zameriaval na chirurgiu srdca, hrudníka, ciev a pľúc.[12]

26. januára 1968 získal vedeckú hodnosť kandidáta vied (CSc.) v odbore chirurgia na LF UK[12][10] a v nasledujúcom roku mu Svetová zdravotnícka organizácia udelila štipendijný pobyt vo Francúzsku, Belgicku, Spojenom kráľovstve a Švajčiarsku, počas ktorého sa venoval štúdiu intenzívnej terapie. Niekoľko pobytov absolvoval na chirurgickej klinike v Martine u svojho brata prof. A. Kukuru. Pracovne navštívil aj Sovietsky zväz.[12]