Vznik Slovenského štátu

Po Mníchovskej dohode sa stala dominujúcou stranou na Slovensku Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS). HSĽS sa dlhodobo snažila o autonómiu Slovenska v rámci Česko-Slovenska, ale jeho úplná samostatnosť nikdy nebola súčasťou jej programu.[1] Podľa posledných Hlinkových ústnych pokynov mala byť strana vedená v autonomistickom, nie však v separatistickom duchu. V užšom aj širšom predsedníctve HSĽS prevažovalo Tisovo umiernené krídlo, ktoré bolo ochotné riešiť postavenie Slovenska v rámci spoločného štátu s Čechmi. Tiso si ako pragmatik zároveň uvedomoval hospodárske a vojenské riziká, ktorým by musel samostatný štát čeliť. Konzervatívny kurz Tisovho krídla odmietala skupina okolo Karola Sidora, ktorý bol popri Tisovi najvážnejším kandidátom na predsednícky post po Hlinkovi. Sidor bol predstaviteľom propoľského krídla, ktoré zvažovalo ďalšiu budúcnosť v únii s Poľskom, alebo v štáte pod jeho ochranou. Sidor bol vnímaný ako predstaviteľ protičeského kurzu, aj on ale pred Mníchovom odmietol morálnu podporu Adolfa Hitlera pri riešení slovenskej otázky. Hitler vo svojej reči z 26. septembra 1938 požadoval sebaurčovacie právo nielen pre sudetských Nemcov, ale aj pre Slovákov. Už nasledujúci deň Sidor zareagoval na jeho podporu rozhlasovým prejavom, kde ocenil prístup česko-slovenského prezidenta a vyhlásil, že konsolidované Slovensko bude oporným pilierom spoločného česko-slovenského štátu.[2] Popri týchto frakciách sa v HSĽS začala formovať skupina separatistov, ktorí považovali autonómiu za nedostatočnú a požadovali úplné odčlenenie od Česko-Slovenska. Tvorili ju najmä príslušníci mladšej ľudáckej generácie, napr. Alexander Mach, Ferdinand Ďurčanský, Viliam Kovár, Jozef Kirschbaum, Karol Murgaš a ďalší. Skupina mala zatiaľ vo vnútornej politike minimálny vplyv[3] a pomoc hľadala u predstaviteľov nacistického Nemecka. Medzi charakteristické črty tejto skupiny patrila ostrá protičeská, protimaďarská, protižidovská a protikomunistická rétorika aj keď promaďarský smer v HSĽS bol málo významný.

6. októbra 1938 zástupcovia HSĽS spoločne s predstaviteľmi ďalších strán podpísali Žilinskú dohodu, ktorou si osvojili návrh HSĽS na vydanie ústavného zákona o autonómii. Zúčastnené strany deklarovali, že prijatím tohoto návrhu bude štátoprávne postavenie Slovenska definitívne vyriešené. Zároveň bolo rozhodnuté o sformovaní autonómnej slovenskej vlády na čele s Jozefom Tisom. Nové postavenie Slovenska bolo právne ukotvené 22. novembra 1938 prijatím Ústavného zákona č. 299/1938 o autonómii Slovenskej krajiny.[1] Podobne sa na Podkarpatskej Rusi dohodli dve najväčšie národnostné menšiny, Rusíni a Ukrajinci, a od 8. októbra 1938 vytvorili vlastnú autonómnu vládu. Pod vplyvom moderného ukrajinského národného povedomia získala kontrolu nad autonómnou vládou pro-ukrajinská frakcia vedená Avgustinom Vološynom a Podkarpatská Rus bola premenovaná na Karpatskú Ukrajinu.

Aj po vyhlásení autonómie dominovalo v strane Tisovo krídlo, pričom radikáli kompenzovali nižšiu podporu svojou vysokou aktivitou. Už 8. októbra 1938 vypracovali program skorého vyhlásenia suverenity.[4] V autonómnej vláde pôsobil v prospech separatistických tendencií Ďurčanský a vplyv si zachovávali aj prostredníctvom tlače, najmä vďaka Machovmu postu šéfa Úradu propagandy a redaktora Slovenskej pravdy. Záštitu nad radikálmi prevzal Vojtech Tuka, ktorý sa v tom čase vrátil na Slovensko po prepustení z väzenia, kde si odpykával trest za vlastizradu a špionáž v prospech Maďarska. Pozícia Sidora bola dočasne otrasená, nakoľko sa v Žiline proti Tisovi nedokázal presadiť a radikáli mu vyčítali aj jeho postoj k ponúkanej nemeckej pomoci. Postupne ju ale obnovoval prostredníctvom svojho postu hlavného veliteľa Hlinkovej gardy a Národných výborov.

Samotný Tiso zostal oficiálne prívržencom autonómie v rámci Česko-Slovenska a toto prezentoval aj podporou voľby nového prezidenta Emila Háchu, ktorého sprevádzal pri jeho ceste po Slovensku koncom roka 1938. Ešte v januári 1939 pri rokovaní s predsedom ústrednej vlády Rudolfom Beranom deklaroval, že v strane nebude trpieť separatistické snahy.[5] Pod rýchlym vplyvom vnútorných a zahraničných udalostí sa začal ale aj on postupne prikláňať k možnosti osamostatnenia, ktoré sa ale malo realizovať v dlhodobom horizonte a evolučnou cestou. Ako priznal neskôr už ako prezident Slovenskej republiky v roku 1943, tých, ktorí sa dožadovali samostatnosti, považovali v tom čase za zradcov.[6]

V súvislosti s Mníchovskou dohodou a jej dôsledkami začalo zároveň bližšie nadväzovanie kontaktov medzi predstaviteľmi HSĽS a Nemecka. Súčasťou Mníchovskej dohody bol dodatok, na základe ktorého sa malo vyriešiť postavenie maďarskej menšiny. Po zlyhaní dvojstranných rokovaní medzi Česko-Slovenskom a Maďarskom bol problém riešený nemeckou mediáciou a následne prvou viedenskou arbitrážou. V snahe vzbudiť záujem nemeckých politikov o Slovensko Ďurčanský 12. októbra 1938 ubezpečoval Hermanna Göringa, že sa Slováci snažia o úplnú samostatnosť za podpory Nemecka. 19. októbra 1938 navštívili Ďurčanský s Tisom v Mníchove Ribbentropa a snažili sa ho získať na svoju stranu v slovensko-maďarskom spore.[7] Ribbentrop podporu prisľúbil (sľub nedodržal), pričom nemecká diplomacia zrejme začala prikladať vyššiu váhu myšlienke zneužitia slovenskej otázky na ďalšie rozbíjanie Č-SR. Ribbentrop dal obom slovenským politikom na vedomie, že Nemecko by uvítalo „podľa možnosti veľkú samostatnosť Slovenska“, s čím Ďurčanský sympatizoval, Tiso však deklaroval, že uprednostňuje zotrvanie v autonómii.[8] Postoj Nemecka k Slovensku v skutočnosti nebol celkom vyjasnený, keďže nemecká politika sa orientovala predovšetkým na likvidáciu zvyšku Česka (nem. Resttschechei) a Slovensko potrebovala najmä ako návnadu pre Maďarsko.

Začiatkom roka 1939 radikáli zvýšili svoje aktivity a snažili sa získať Hitlerovu podporu. V novoročnom článku Slováka Tuka vyzval na „dokončenie úlohy", ktorá sa začala vyhlásením autonómie. 8. januára poukázal na potrebu budovania vlastnej štátnosti v rovnakom časopise aj Mach. Tuka, aby zvýšil svoj vplyv, založil 30. januára Slovensko-nemeckú spoločnosť a stal sa jej predsedom. Vedúce posty v spoločnosti zastávali Ďurčanský, Mach a Černák. Tuka v pozdravnom telegrame Hitlerovi dokonca ponúkol vojenské spojenectvo „k obrane a podpore európskej civilizácie“.[9] 5. februára deklaroval Mach požiadavku osamostatnenia veľmi jednoznačne na gardistickej manifestácii v Rišňovciach: „mať svoj samostatný Slovenský štát znamená pre nás život, nemať samostatnosť znamená pre nás smrť." 12. februára navštívil Tuka Hitlera a bez akejkoľvek ústavnej funkcie, poverenia alebo splnomocnenia vyhlásil, že osud slovenského národa vkladá do jeho rúk.[3] Postupne sa menil aj Tisov postoj, ktorý v polovici februára na nátlak radikálov prejavil ochotu odtrhnúť sa od Prahy do jesene.[10] 20. februára Tiso na zasadnutí autonómnej vlády zdôraznil jej úlohu na budovaní slovenskej štátnosti a na druhý deň v sneme v rámci vládneho vyhlásenia deklaroval, že „tu na pôde svojho snemu budujeme svoj nový štát, svoj slovenský štát“.[3]

Jozef Tiso s Hitlerom v Berlíne, roku 1941.

Odstredivé tendencie na Slovensku vyvolávali znepokojenie ústrednej vlády, ktorá sa rozhodla proti nim mocensky zasiahnuť (tzv. Homolov puč).[11] Pred zásahom si vyžiadala súhlas Nemecka, ktoré ale zároveň podporovalo separatistické tendencie na Slovensku a pomocou teroristických útokov v Bratislave sa snažilo destabilizovať situáciu. Nemecko malo záujem na tom, aby likvidáciu Česko-Slovenska mohlo prezentovať ako vnútorný rozpad. V noci z 9. na 10. marca bol na Slovensku vyhlásený výnimočný stav a prezident Hácha odvolal Tisa a jeho autonómnu vládu. Za nového premiéra menoval Karola Sidora, ktorý nebol o zákroku informovaný. Akcia bola na Slovensku vnímaná veľmi negatívne a priniesla ďalšie zhoršenie vzájomných vzťahov. 11. marca začal Sidor (napriek očakávaniam Nemcov) situáciu stabilizovať.

Pred zásahom ušiel do Viedne Ferdinand Ďurčanský, ktorý odtiaľ viedol ostrú kampaň proti Česko-Slovensku prostredníctvom viedenského rozhlasu. 11. marca sa snažil vyhlásiť samostatnosť, jeho akcie ale nenašli na Slovensku dostatočnú podporu. Ešte v ten deň Sidor odmietol ponuku vyhlásiť samostatnosť pod ochranou dvoch nemeckých divízií, ktoré sa sústredili v Petržalke. 12. marca odmietol aj nátlak nemeckých emisárov, ktorí ho o to dôrazne žiadali pomocou vyhrážok. Nacisti sa následne obrátili na odvolaného Jozefa Tisa, ktorý sa medzitým namiesto podpory „slovenskej revolúcie“ najprv stiahol do kláštora v Bratislave a potom na svoju faru v Bánovciach nad Bebravou.

Už 12. marca dostal Tiso informácie, že Nemecko nepovažuje jeho odvolanie za legitímne a je pozvaný na rokovania do Berlína. Tiso váhal a pozvaniam príliš nedôveroval. Postupne ho navštívili tri delegácie radikálov v sprievode zástupcov Deutsche Partei.[12] 13. marca sa Tiso odobral do Bratislavy, aby situáciu konzultoval s vedením HSĽS. Tam mu bolo prostredníctvom nemeckého konzula tlmočené oficiálne pozvanie. Po odsúhlasení predsedníctvom odišiel ako delegát do Berlína a po ceste sa k nemu vo Viedni pridal Ďurčanský.

Tiso bol prijatý s diplomatickými poctami, ktoré prislúchajú hlave štátu.[11] Na stretnutí s Hitlerom a Ribbentropom mu bolo oznámené nezvratné rozhodnutie obsadiť v najbližších hodinách Čechy a Moravu, pričom Slovensko malo o svojom osude rozhodnúť samo. Hitler deklaroval, že nemá žiadne záujmy východne od Karpát a chce mať len potvrdené, čo vlastne Slovensko chce, pretože „nechce, aby mu Maďarsko vyčítalo, že zachováva niečo, čo vôbec nechce byť zachované.“ Ak bude Slovensko váhať, prenechá jeho osud udalostiam, za ktoré už nenesie zodpovednosť (rozdelenie medzi Maďarsko, Poľsko a Nemecko). V prípade, že Slovensko vyhlási samostatnosť, Hitler prejavil ochotu garantovať jeho existenciu. Pri rozhodnutí išlo podľa Hitlera nie o dni, ale o hodiny. Tieto skryté vyhrážky boli podporené aj „náhodnou“ správou o presune maďarskej armády k slovenským hraniciam, ktorú Ribbentrop počas rokovania predložil Hitlerovi.[13] Tiso nátlaku na mieste odolal, odmietol prekročiť svoje právomoci a realizovať vyhlásenie samostatnosti ako neústavný krok. Miesto toho telefonicky kontaktoval prezidenta Háchu a s jeho súhlasom zvolal na 14. marca o 10:00 zasadnutie Snemu Slovenskej krajiny.

Nátlak na slovenských politikov pokračoval aj po skončení oficiálneho stretnutia s Hitlerom. Tiso nátlaku nacistov odolával takmer šesť hodín.[14] Aby mu situáciu uľahčili, Ribbentrop mu predložil dopredu pripravený prejav s vyhlásením samostatnosti a ponúkol mu k dispozícii berlínsky vysielač. Po odmietnutí dostal ultimátum, podľa ktorého musel snem vyhlásiť samostatnosť do druhého dňa 12:00. V neskorých nočných hodinách (1:30) súhlasili slovenskí politici, vzhľadom na krátiaci sa čas, s podpisom „ochranného telegramu“, ktorý mohol byť do rozhodnutia snemu odvolaný, a boli dopravení na letisko.[15]

14. marca 1939 sa zišiel snem, kde Tiso vecne a bez pátosu popísal obsah rozhovorov v Berlíne a zdôraznil termín, do ktorého sa treba rozhodnúť.[16] Zasadanie sa nieslo v atmosfére strachu a neistoty. Po Tisovom referáte predsedníctvo snemu počas prestávky vypracovalo návrh zákona o vzniku nového štátu. Na neverejnom pokračovaní zasadania potom poslanci (sedem minút po vypršaní Hitlerovho ultimáta) jednomyseľne a bez diskusie schválili povstaním návrh zákona a zaspievali pieseň Hej Slováci. Snem prijal názov Slovenský štát, ktorý platil až do prijatia ústavy 21. júla 1939, ktorá zaviedla názov Slovenská republika. Zároveň vymenoval novú vládu, ktorej prvým predsedom sa stal Jozef Tiso. Vyhláseniu samostatnosti sa na poslednú chvíľu snažila zabrániť skupina česko-slovenských legionárov, ktorá doručila poslancom memorandum s výzvou na zachovanie ČSR, ale už po hlasovaní. Do skupiny patrili popri iných aj budúci velitelia SNP gen. Rudolf Viest a pplk. Augustín Malár, spisovatelia Janko Jesenský a Jozef Gregor Tajovský.[17] Vznik nového štátu v ten istý deň v rozhlase slávnostne oznámil šéf propagandy Mach.

14. marca 1939 pozval Hitler do Berlína Emila Háchu, ktorý bol v noci na 15. marca pod hrubým nátlakom prinútený podpísať dokument o včlenení Čiech a Moravy do Nemecka. Hácha tak urobil bez konzultácie s parlamentom, pričom je potrebné brať do úvahy, že rokovanie sa nieslo v násilnejšom tóne ako rokovanie s Tisom. Hitler vyhlásil, že každý odpor bude zlomený „všetkými prostriedkami brachiálneho násilia“ a Hermann Göring sa dokonca vyhrážal bombardovaním Prahy. Rozpad Česko-Slovenska bol zavŕšený ráno 15. marca, keď Maďarsko začalo obsadzovať zvyšnú Karpatskú Ukrajinu, a keď prekročili jednotky Wehrmachtu české hranice. 16. marca bol Hitlerom na Pražskom hrade vyhlásený Protektorát Čechy a Morava a Hácha sa stal bábkovým prezidentom tohto útvaru.

Prvá medzinárodná zmluva podpísaná 18. - 23. marca 1939 Slovenským štátom bola Zmluva o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom (Schutzvertrag). Zmluva bola vyjadrením závislosti od Nemeckej ríše, ktorá stúpala predovšetkým v súvislosti so zahraničnopoli­tickými krokmi režimu, ako bola účasť slovenskej armády vo vojne proti Poľsku a proti Sovietskemu zväzu. Podľa Michala Schvarca[18]: Aktívnou účasťou na nacistickej rasovo-vyhladzovacej vojne a deportáciou židovského obyvateľstva si slovenská vláda zmarila akékoľvek nádeje na udržanie samostatnosti v prípade víťazstva Spojencov.

• Kamenec, Ivan (2008), Slovenský štát v obrazoch (1939 - 1945), Praha: Ottovo nakladetelství, ISBN 978-80-7360-700-5
• Kamenec, Ivan (2013), Tragédia politika, kňaza a človeka, Bratislava: Premedia, ISBN 978-80-89594-61-0
• Hradská, Katarína; Fabricius, Miroslav (2010), Jozef Tiso. Prejavy a články zv. III. (1944-1947), Bratislava: Spoločnosť Pro Historia/Historický ústav SAV, ISBN 978-80-970060-8-2
• Jašek, Peter; Kinčok, Branislav; Lacko, Martin (2012), Slovenskí generáli, Praha: Ottovo nakladatelství, ISBN 978-80-7451-246-9
• Hoensch, Jörg (2001), Slovensko a Hitlerova východná politika, Bratislava: VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, ISBN 80-224-0693-7

• Stenozáznam z rokovania Slovenského snemu zo 14. marca 1939
• Zvukový záznam prejavu Jozefa Tisa po vzniku Slovenského štátu zo 14. marca 1939