Téby (Egypt)

Téby (starogr. Θῆβαι [tʰɛ̂ːbaɪ] – Thébai[4][5] → lat. Thebae alebo starogr. Διὸς πόλις / Διόσπολις μεγάλη – Diospolis megalé[5] → lat. Diospolis Magna;[6] používané varianty prepisov staroeg. w3s.t – Veset[7] / Véset[5], Vaset, Weset / Wéset, Waset,[8] Uast;[9] alternatívne historické názvy: Pe-Amun, Nevet[5] / Nut / Net[10], Ape, T'Ape, Ȧbt;[10] kopt. ⲚⲈ – Ne; v Biblii: No (starohebr. נא אמון‎ /no’ ’amon/); arab. طيبة‎ /ṭībah/; angl. Thebes; je názov zaniknutého starovekého egyptského mesta, ktoré bolo s prestávkami od 11. dynastie hlavným sídelným a náboženským centrom ríše. Od 6. dynastie malo zároveň funkciu administratívneho centra 4. hornoegyptského kraja. Nachádzalo sa na území dnešných sídiel Luxor (arab. الأقصر‎ – Al-Uqṣur) a Karnak (arab. الكرنك‎ – al-Karnak) a v ich okolí v Egyptskej arabskej republike, približne 800 km od pobrežia Stredozemného mora na brehoch rieky Níl.

Svetové dedičstvo UNESCO

Téby v hieroglyfoch

[1]

Veset (w3s.t – Mesto žezla)

Veset (w3s.t – Mesto žezla)
[2]

Niuetreset (niw.t rs.t – Južné mesto)
[3]

Iunušema (iwnw-šmˁ – Južný Héliopolis)

Koptské formy: Νε (Ne)
Grécke formy: Θῆβαι (Thébai), Διόσπολις μεγάλη (Diospolis megalé)
Latinské formy: Diospolis Magna
Iné formy: starohebr. נא אמון‎ (No’ ’amon), arab. طيبة‎ (Tíbah)
Staroveké Téby s priľahlou nekropolou*
Lokalita Svetového dedičstva UNESCO
Štát Egypt
Typ kultúrna pamiatka
Kritériá I, III, VI
Identifikačné č. 87
Región** Arabské štáty
Súradnice 25°42′2.36″S 32°38′24.38″V
História zápisu
Zápis 1979  (3. zasadnutie)
* Názov ako je zapísaný v zozname Svetového dedičstva.
** Klasifikované regióny podľa UNESCO.

Názov

Názov Téby je grécke označenie mesta s menom staroeg. w3s.t – „Žezlo“ (alebo „Mesto žezla“),[1] neskôr staroeg. niwt – „Mesto“ a niwt-rst – „Južné mesto“. Od konca Novej ríše boli Téby známe ako staroeg. niw.t-imn – „Amonovo mesto“, pretože mesto bolo sídlom kultu Tébskej triády – božstiev Amona, Mut a Chonsa. Tento názov si našiel cestu aj do starozákonnej Knihy proroka Nahuma[11] ako starohebr. נא אמון‎ /no’ ’amon/. Gréci ho prekladali ako starogr. Διόσπολις /diˈospolis/ – „Diovo mesto“, keďže egyptského Amona stotožňovali s gréckym Diom. K nemu pridávali atribút starogr. μεγάλη /megˈalē/ – „veľký“, kvôli rozlíšeniu od iných miest s rovnakým názvom v helénskom svete. Rimania tento názov preložili ako lat. Diospolis Magna s totožným významom.

Lokalita
Lepsiusova mapa Téb z polovice 19. storočia, do ktorej bola zanesená v tom čase známa staroveká architektúra.

Mesto sa nachádzalo v 4. hornoegyptskom kraji, v mieste za začiatkom ohybu rieky Níl, ktorý sa stáča okolo skalného masívu smerom na východ. Tento masív, dvíhajúci sa na západnom brehu, tvoril počas existencie mesta neoddeliteľnú súčasť prostredia a poslúžil ako zdroj materiálu pre neho a jeho pohrebiská. Pred skalným bralom prebieha úzka rovná planina, ktorá hraničí s úrodným pásom západného brehu, kam sa každý rok vylievala rieka. Východný náplavový breh je širší. Za ním je mierne zvlnená púšť, prechádzajúca dostatočne ďaleko od mesta do reliéfu členeného množstvom suchých korýt príležitostných malých odtokov, ktoré ústia do údolia.

Predpokladá sa, že poloha bola jedným z hlavných činiteľov, vďaka ktorým mesto počas starovekých dejín získalo svoju povesť a dôležitosť. Nachádzalo sa blízko Núbie a na východ od neho sa v púšti vyskytovali bohaté nerastné ložiská a obchodné cesty. Väčšia časť mesta a hlavných chrámov sa nachádzala na východnom brehu. Dnes je v tomto mieste rieka široká okolo 1 km. Na západnom brehu sa nachádzali pohrebiská, menšia časť mesta, palác Amenhotepa III. a architektúra z ramessovského obdobia.[8] V čase svojho najväčšieho rozkvetu mesto zaberalo plochu okolo 5 × 7 km.[12]

Náboženské predstavy

Pravdepodobne najstarším a pôvodným božstvom v oblasti Téb bol Montu, sokolí boh vojny a „pán Téb“. Dodnes boli objavené v tébskom okolí tri jemu zasvätené chrámy (lok. Armant, el-Tod a Medamud). Poslední panovníci 11. dynastie, ktorí z Téb pochádzali, mali jeho meno vo svojom (Mentuhoptep – Montu je spokojný). Neskôr, možno počas 12. dynastie sa začal posun od Montua k Amonovi. Amenemhet, prvý panovník 12. dynastie bol nositeľom Amonovho mena (Amenemhet — Amon je na vrchole). Amon reprezentoval skryté vlastnosti chaosu a objavoval sa už v Textoch pyramíd popri svojej partnerke Amonet. Stále nemáme predstavu ako sa stal hlavným božstvom Téb a neskôr celého Egypta. Predpokladá sa, že tento proces začal niekedy počas Strednej ríše a dosiahol vrcholu v období Novej ríše.

Jeho najvyššou formou bolo spojenie so slnečným božstvom v podobe Amon-Rea, „kráľa bohov“. Spojením s jedným z najstarších božstiev Egypta bohom plodnosti Minom predstavoval Amon-Kamutefa. V širších náboženských predstavách mal za partnerku bohyňu Mut, božskú matku egyptského panovníka. S ňou mal syna Chonsa, boha Mesiaca. Spolu tvorili Tébsku triádu, uctievanú v tébskej oblasti a vo 4. hornoegyptskom kraji, ktorej bol zasvätený aj rozsiahli chrámový komplex v dnešnom Karnaku.[13]

História
Boh Montu na reliéfe v karnackom chráme.

Najstarší archeologický materiál z tébskej oblasti pochádza zo stredného a mladšieho paleolitu (okolo 90 000–10 000 pred Kr.), keď bolo možné vďaka vlhkejšiemu podnebiu paleolitickým zberačom a lovcom obývať blízke saharské územia, ktoré sú dnes púšťou. V tomto období mali len veľmi zriedkavo svoje obydlia priamo v nílskom údolí. Z údolia, presnejšie z jeho okrajov, sú dnes známe kamenné nástroje, ktoré ale pravdepodobne boli na tieto miesta zanesené povrchovou vodou, ktorá stekala z okolitých plošín do údolia (napr. nálezisko pri dedine Tarif). Počas neolitu sa sídliska nachádzali už v údolí (tiež Tarif). Prítomný je aj materiál z neskorších známych kultúr obdobia Nagáda I a II (okolo 3700–3300 pred Kr.), a nasledujúcich historických období. Sú to obyčajne fragmenty keramiky a kamenných nádob.[14]

Už počas ranodynastického obdobia miestni vládcovia presadzovali voči svojmu okoliu aktívnu a expanzívnu politiku, v čom pokračovali aj neskôr, najmä v konfrontáciách s votrelcami, rozkladajúcimi egyptskú ríšu.[8] Na počiatku Starej ríše sa v priestore neskorších Téb nachádzalo nevýznamné malé sídlo „tretej kategórie“[15][16] a v tom čase nekonkurovalo významným ríšskym centrám, akým bol napr. Nechen (starogr. Hierakonpolis, dnes Kóm el-Ahmar). Pravdepodobne koncom 4. dynastie vzniklo na území Karnaku stredisko neupresneného náboženského kultu a od 6. dynastie v ňom sídlil správca kraja.[7]

Ranodynastické obdobie a Stará ríša

Pravdepodobne z ranodynastického obdobia pochádzajú pozostatky malej kamennej svätyne s jednoduchým pravouhlým priestorom. Nachádzajú sa juhozápadne od neďalekého údolia Dér el-Bahrí, pod ruinou hlineného Horovho chrámu Mentuhotepa Sanchkareho (III.) z 11. dynastie. Ide o najstarší nájdený kultový objekt v oblasti Téb a najstarší nájdený kamenný chrám v Egypte.[17] Je známy ako Thovtov vrch (podľa fragmentov vápencových sôch paviánov, ktoré sa tu našli).[18][19]

Archeologické nálezy zo Starej ríše pred polovicou 5. dynastie takmer chýbajú. V lokalite Tarif na západnom brehu Nílu sa našli stopy po sídlisku z predynastického a ranodynastického obdobia, a pozostatky dvoch hlinených mastáb z 3. a 4. dynastie. Na východnom brehu bolo doteraz nemožné potvrdiť zaradenie materiálov z vrstiev, ktoré by teoreticky mohli pochádzať zo Starej ríše kvôli niekoľko tisícročnej intenzívnej stavebnej činnosti v oblasti. Do polovice 5. dynastie (okolo 2 475 pred Kr.) sa kladú pozostatky niekoľkých zámožných pohrebných stavieb (mastáb z nepálených tehál a skalné hrobky), pravdepodobne správcov nomu (nomarchov) a ich blízkych podriadených, ktoré boli objavené. Ich počet dosiahol vrchol počas vlády Pepiho II. (okolo 2 250 pred Kr.). Nekropola zo Starej ríše sa nachádzala aj v lokalite el-Chocha.[20]

Na území bývalého mesta Téb sa dodnes nezachovala žiadna stavba, ktorá by bola staršia ako pozostatky ústredného chrámu Amon-Reovho chrámového kompexu v Karnaku, ktoré pochádzajú zo Strednej ríše, z obdobia panovania Senusreta I. Našla sa len spodná časť sochy faraóna Niuserreho. Z dobových záznamov je však možné predpokladať, že už v tomto období sa na mieste karnackého chrámu nachádzali stavby zo Starej ríše, ktoré neskôr ustúpili stavebný aktivitám v mladšom období.[pozn 1]

Prvé prechodné obdobie a Stredná ríša

V Prvom prechodnom období sa postavenie sídla upevnilo a spolu s blízkymi sídlami ležiacimi pri dnešnom Armante (staroeg. Inumocnu), Tóde a Nag el-Medamúd (staroeg. Madu) tvorili sídelnú štruktúru oblasti. Ešte počas vlád prvých panovníkov 11. dynastie, predkov Mentuhotepa Nebhepetreho (II.), pred zjednotením a začiatkom Strednej ríše,[pozn 2] sa hranice sídla rozšírili a aglomerácia sa rozprestierala medzi Karnakom, Dér el-Bahrí, Luxorom a Medínit Habu. V tejto fáze ide o najstaršie pravidelne navrhnuté mesto staroveku.[7] Takáto podoba vytvorila základ pre neskoršie hlavné mesto štátu. Z Prvého prechodného obdobia je relatívny dostatok informácii, v porovnaní s predchádzajúcim obdobím, pravdepodobne vďaka tomu, že Téby vyšli nakoniec zo súperenia so susednými regiónmi ako konečný víťaz a zjednotili ríšu pod svojou farbou. Našlo sa niekoľko textov na území Téb (napr. Tarif), ktoré podávajú historické súvislosti z pohľadu pisateľov.[21]

Zo Strednej ríše z 11. dynastie pochádza známy terasový zádušný chrám Mentuhotepa Nebhepetreho v skalnom údolí pri dedine Dér el-Bahrí. Jeho ruiny a vzostupná cesta susedia s neskorším chrámom rovnakého typu kráľovnej Hatšepsut. Jeden kilometer južne sa nachádzajú stopy staveniska ďalšieho zádušného chrámu tohto typu, ktoré sa do konca 20. storočia pripisovali panovníkovi Mentuhotepovi Sanchkaremu (III.). Miesto má vyrovnaný terén, postavené základy vzostupnej cesty vedúcej južne od Šéch Abd el-Kurny k údoliu cez Ramesseum a vytesaný klenutý priestor hrobky v skalnom masíve. Až výskumy z konca minulého storočia priniesli informácie, podľa ktorých ide pravdepodobne o rozostavaný terasový chrám Amenemheta I., ktorý skoro po započatí prác stavenisko opustil.[22] Severne neďaleko od pozostatkov sa nachádza už spomínaný Thovtov vrch.

Na začiatku 12. dynastie sa Amenemhet I. presťahoval z Téb na sever do Ictaueja[pozn 3]. Tým prestali byť Téby sídelným mestom, ale nestratili zo svojej dôležitosti.

Druhé prechodné obdobie

Ku koncu 13. dynastie kráľovský dvor opustil Ictauej. V tom čase boli Téby hlavným administratívnym strediskom krajiny a existujú náznaky, podľa ktorých sa v tomto období väčší počet vysokých hodnostárov spolu s panovníkom vrátil naspäť do Téb. Návrat vládnucej vrstvy do mesta súvisel najskôr s od polovice 13. dynastie vzrastajúcou mocou cudzích azijských (syropalestínskych) vládcov, usídlených v Delte, v meste Avaris (dnes Tell el-Dabaa), ktorých dejiny poznajú pod menom Hyksósovia. Postupne si podrobili severné územia krajiny a postupovali na juh. Bolo len otázkou času, kedy preniknú na tébske územie, čo sa aj stalo pravdepodobne počas vlády tébskeho panovníka Ichernefereta Neferhotepa (16. dynastia). Otvorená vojna ale začala až medzi hyksóskym panovníkom Apopim a tébskym Sekenenrem Taom (17. dynastia). Víťazstvo Téb a znovuzjednotenie Egypta sa pripisuje jeho potomkovi faraónovi Ahmosemu Nebpehtiremu, ktorý svoje víťazstvo nad Hýksósmi dovŕšil až v 20. roku svojej vlády. Spätosť príslušníkov 17. dynastie s Tébami dokladá pohrebisko Dra Abú el-Naga,[pozn 4] kde prebieha aj dnes archeologický výskum a uskutočňujú sa cenné objavy, napr. znovuobjavenie Pyramídy Nebucheperreho Antefa.[23]

Nová ríša

Od začiatku Novej ríše a založenia 18. dynastie sa Téby stali opäť sídelným mestom a dosiahli svoj vrchol.[8][16] Rozrastala sa s ním aj nekropola na západnom brehu rieky, ktorá bola jeho neoddeliteľnou súčasťou. Oblasť nekráľovských hrobov sa začínala na severe el-Tárifom a pokračovala na juh k Biban el-Harim, Dér el-Medine, Kurmet Murai a Wádí Kubbánet el-Kirúd, popri úpätiu skalného masívu. Medzi najstaršie hrobky v Tébach sa patria tie, ktoré sa nachádzajú na pohrebisku pri Šéch Abd el-Kurna. Z ostatných lokalít, používaných hlavne počas 18. dynastie je možné spomenúť okrem predchádzajúcej aj Dér el-Bahrí, el-Chócha a Dra Abú el-Naga.[24] Okrem pohrebísk pre chudobných a elitu sa tu nachádzali kráľovské pohrebiská. Práve hroby, rovnako ako chrámy z tohto obdobia, patria medzi najbohatšie a najprepracovaniejšie „aké Egypt kedy videl“[8].

Od 11. dynastie bol v Tébach uctievaný ako hlavné božstvo mesta Amon,[25] transcendentálny a tajuplný boh, ktorý sa stal v 18. dynastii štátnym bohom. Jeho kňažstvo získalo časom silné politické postavenie v štáte. Dokonca počas Tretieho prechodného obdobia vládli určitý čas z Téb Amonovi kňazi a konkurovali panovníkom 21. a 22. dynastie, vládnucim z Džanetu (starogr. Tanis), príp. Per Bastu (starogr. Bubastis) v Delte. Vďaka veľmi intenzívnej stavebnej činnosti, ktorá od 18. dynastie prebiehala v meste a jej okolí, sa v Tébach sústreďovali špičkoví remeselníci a umelci. Do tohto obdobia (presnejšie do obdobia vlády Thutmoseho I.) sa kladie vznik uzatvoreného sídliska umelcov a remeselníkov, ktorého pozostatky sa nachádzajú pri dnešnej Dér el-Medíne.[pozn 5] Okolo dediny sa nachádza skupina príslušných pohrebísk z 18.–20. dynastie. Ďalší panovník 18. dynastie Amenhotep III. vybudoval novú kráľovskú rezidenciu blízko dnešnej Malkaty, v ktorej sa nachádzal okrem obytnej štvrte aj Amonov chrám.

Náboženský reformátor faraón Achnaton (Amenhotep IV.) preniesol svoje sídlo okolo roku 1343 pred Kr. do novovybudovaného mesta Achetatonu (dnes el-Amarna). V blízkosti Amon-Reovho chrámového okrsku dal postaviť niekoľko chrámov. Po jeho smrti sa však všetky reformy v ríši vrátili veľmi rýchlo do pôvodného stavu, vrátane umiestnenia kráľovského trónu. Podobne dopadli aj jeho chrámy v Tébach, ktoré ešte koncom 18. dynastie strhli jeho nástupcovia a materiál použili na stavbách svojich chrámov.[26] Na konci 18. dynastie slúžilo Amonovi vo Vasete približne 81 300 kňazov a ďalších osôb, chrámy vlastnili okrem iného približne 421 400 kusov dobytka, 591 300 akrov polí, 433 záhrad a 83 člnov.[27]

Od ramessovkého po gréckorímske obdobie

V 19. dynastii Téby opäť stratili výsadu sídelného mesta. To sa presunulo do Piramesse (dnes Tell el-Dabaa) vo východnej Delte. Zachovali si však postavenie náboženského centra ríše.[12] Od 25. dynastie malo mesto rozsiahlu administratívnu autonómiu. Z tohto obdobia (25. a 26. dynastia) pochádzajú nekráľovské podzemné hrobové komplexy v lokalite El-Asasíf, južne pri vzostupnej ceste Hatšepsutinho zádušného chrámu, ktoré patria k najväčším nekráľovským hrobkám, aké kedy v Egypte vznikli. Nie len rozloha týchto členitých podzemných pohrebných priestorov (starogr. hypogeí), vytesaných do skál, ale aj ich výzdoba prekonáva väčšinu podobných objektov v Egypte. Ich majitelia boli spätí s vtedajšou kňazskou vládnucou vrstvou Téb a slúžili na dvoroch „božských Amonových manželiek“.[28]

V roku 661 pred Kr. mesto pri dobývaní a následnom plienení vážne poškodili Asýrčania[29] a v rokoch 207–186 pred Kr. protiptolemaiovské povstanie, po ktorom nasledoval postupný úpadok.[12] Gréci nazývali západný breh „Memnóniou“ a v tomto období bol spravovaný z neďalekého Iunumoncu (starogr. Hermonthis, dnes Armant).

Význam

Téby boli hlavným sídelným mestom Egypta počas 11. dynastie a potom znova od 18. dynastie do čias Ramesseovcov (20. dynastia). Aj medzitým a potom to však bolo významné egyptské mesto. Za vlády Ramesseovcov mesto rozdelili na Východné Téby (vlastné mesto) a Západné Téby (nekropola). Za 22. a 23. dynastie boli sídlom vládnuceho Amonovho veľkňaza. Roku 725 pred Kr. Téby dobyl kušitský panovník Pianchi, zakladateľ 25. dynastie, a roku 661 pred Kr. Asýrčania. Za Ptolemaiovcov tu prebiehala intenzívna stavebná aktivita.

V meste stál Amonov chrám (ruiny v dnešnom Luxore), chrámový komplex Amon-Rea (ruiny v Karnaku), ktorý bol pravdepodobne najväčším chrámom na svete, a ďalšie chrámy na východnom brehu Nílu. Na západnom brehu sa nachádzala nekropola s kráľovskými zádušnými chrámami (Dér el-Bahrí, Ramesseum, Medínit Habu) a Údoliami kráľov a kráľovien.

Význam Téb v staroveku dokladá Homér v Iliade prostredníctvom Achilleovej reči Odyseovi, v ktorej odpovedá na Agamemnónovú ponuku kúpiť si ho. Spomína mesto, jeho bohatstvo a silu:

„Protivné sú mi aj tie jeho dary a nemám ich za nič,
ani ak dal by mi desaťkrát toľko, ba dvadsaťkrát toľko,
koľko sám teraz má, a iné, čo odniekiaľ získa,
všetko, čo dochádza do Orchomenu, a všetko, čo do Téb
v egyptskej zemi, kde po domoch premnohé poklady ležia,
meste so stovkami brán, kde cez každú vychádzať môže
do boja po dvesto chlapov aj s rýchlymi koňmi a vozmi.“[30]

Súčasný egyptológ Dieter Arnold zhrňuje dôležitosť Téb pre dnešnú vedu takto:

„Aj napriek všetkému rozkladu, tieto ruiny prežili a [dnes] vytvárajú jedno z najpôsobivejších miest chrámov a hrobiek na svete. Od Napoleonovej výpravy roku 1799 prebehlo množstvo pokusov vedecky zdokumentovať budovy, ich reliéfy a nápisy, ktoré sú jedinečným prameňom pre chápanie náboženstva faraónov, ich dejín a umenia.“[12]

Pozostatky
Približná dispozícia Atonovho chrámu v Karnaku

Dnes sú na území bývalého mestského intravilánu „rozptýlené tucty svätýň“. Panorámu na východnom brehu tvoria ruiny hlavných chrámových komplexov: v Karnaku Ipet-isut – „Najvyberanejšie z miest“ tvorili ohradené chrámové komplexy Amon-Rea, Mut a Montua, s ďalšími objektami a v Luxore Amonov chrám, ktorý Egypťania nazývali Ipet-resejet – „Južný hárem“[31]. Na západnom brehu sa pri úpätí skalnej steny nachádzajú tisícky skalných hrobov a hrobiek, súkromných zádušných chrámov a iných kultových stavieb. Tiahnu sa v dĺžke 7,5 km.[32] V skalných údoliach sa našlo viac než 50 kráľovských hrobiek z obdobia 11.–17. a 18.–20. dynastie. Okrem toho sú tu ruiny zádušných chrámov niektorých panovníkov – domov miliónov rokov, ako sa zvykli v staroveku nazývať. Na južnej hranici mesta na západnom brehu dodnes stoja pozostatky kráľovského paláca Amenhotepa III.[12][pozn 6]

Atonov chrámový komplex (chrámový komplex Amenohotepa IV., Gem-pa-Aton – „Aton je nájdený“), ktorý stál východne od chrámového komplexu Amon-Rea, sa nezachoval. Bol použitý ako stavebný materiál pre neskoršiu výstavbu a zmizol takmer bez stopy.[pozn 7] Z ďalších pozostatkov, ktoré sa našli, je zrejmé, že aj keď Achnaton budoval predovšetkým svoje nové sídelné mesto Achetaton, nezabúdal ani na Téby.[33]

Zachované objekty

Zo staroveku sa dodnes zachovali pozostatky týchto hlavných objektov, ktoré boli kedysi súčasťou antických Téb:[34]

Východný breh
  • Luxor:
    • Amonov chrám.
  • Karnak:
    • chrámový komplex Amon-Rea;
    • Montuov chrámový komplex;
    • chrámový komplex Mut;
    • Chonsov chrám;
    • Chrám Ipet;
    • Ptahov chrám;
  • niekoľko ďalších menších chrámov a kaplniek z obdobia od 12. dynastie po ptolemaiovské obdobie.

Západný breh
  • Dér el-Medina:
    • sídlisko remeselníkov (18.–20. dynastia).
Chámy
  • Dér el-Bahrí:
    • zádušný chrám Nebhepetreho Mentuhotepa (II.) (11. dynastia);
    • zádušný chrám Hatšepsut (18. dynastia);
    • zádušný chrám Thutmoseho III. (18. dynastia);
    • Thovtov vrch
  • Medínit Habu:
    • Amonov chrám (18. dynastia a neskôr);
    • zádušný chrám Ramesseho III. (20. dynastia);
  • Kurna:
    • zádušný chrám Sethiho I. (19. dynastia).
  • Ramesseum (zádušný chrám Remesseho II, 19. dynastia)
  • chrám Amenhotepa III. (tzv. Memnonové kolosy, 18. dynastia);
  • ďalšie menšie zádušné chrámy.
Kráľovské hrobky
  • el-Tarif:
    • hrobky z 11. dynastie;
  • Dra Abú el-Naga:
    • hrobky zo 17. dynastie;
  • Wádí el-Muluk (Údolie kráľov);
  • Biban el-Harim (Údolie kráľovien).
Nekráľovské hrobky
  • el-Tarif, Dra Abú el-Naga, Dér el-Bahrí, el-Chocha, Asasif, Šéch Abd el-Kurna, Dér el-Medína a Kurnet Muraaj:

Galéria
  • Pozostatky chrámového komplexu Amon-Rea v Karnaku začiatkom 20. storočia
  • Pozostatky Amonov chrám v Luxore dnes
  • Pozostatky zádušného chrámu Ramesseho III. pri Medínit Habu
  • Ruiny zádušných chrámov Hatšepsut, Mentuhotepa Nebhepetreho a Thutmoseho III. pri Dér el-Bahri
  • Nekropola na západnom brehu oproti Luxoru. V ľavom dolnom rohu ruiny zádušného chrámu Ramesseho II. (Ramesseum) a v pravom dolnom rohu pozostatky zádušného chrámu Thutmoseho III.
  • Skalné objekty tébskej nekropoly na západnom brehu Nílu v súčasnosti

Panoráma
  • Pohľad na západný breh Nílu v mieste, kde kedysi stáli Téby. V ľavom dolnom rohu vidieť tzv. Memnónové kolosy

Poznámky
  1. Karnacký zoznam kráľov, ktorého kamenné bloky sa dnes nachádzajú v Louvri, spomína medzi obmedzeným množstvom panovníkov aj sedem z 4. a 5. dynastie. Je možné, že sochy alebo iné monumenty týchto faraónov museli ustúpiť Thutmosemu III. a jeho chrámu Ach-menu, ktorý sa časom stal základom chrámu a chrámového komplexu Amon-Rea v Tébach. Spomína sa Snofru, Sahure, Niuserre, Džedkare, Teti a Pepi I. (Strudwick a Strudwick 1999, s. 21)
  2. 11. dynastia preklenúva koniec Prvého prechodného obdobia a začiatok Strednej ríše. Prví štyria, resp. piati panovníci boli vládcami len Horného Egypta. Ich dynastia pochádza z rodu miestneho nomarchu, ktorý sústredil vo svojich rukách moc v čase, keď Dolný Egypt ovládala 10. dynastia z mesta Henen-nesut (starogr. Hérakleopolis, dnes Ehnásíja el-Medína). Nakoniec tébska dynastia nadobudla takú pozíciu, že dokázala v otvorených bojoch poraziť svojho konkurenta a zjednotiť ríšu. V tomto období sa pravdepodobne nachádza kľúč k vzostupu Téb. (Shaw 2003, s. 134–163)
  3. Skratka názvu staroeg. Amenemhetictauej – Amenemhet sa zmocňuje oboch zemí. Dodnes nie je toto sídlo lokalizované. Predpokladá sa niekde medzi Fajjúmskou oázou a nílskym údolím, pri Lište, pripadne na predmestí Mennoferu. (Verner, Bareš a Vachala 2007, s. 231)
  4. Pohrebisko fungovalo už v priebehu 13. dynastie. Najväčší rozmach však prebiehal práve počas panovníkov 17. dynastie, ktorí sem umiestnili svoje hrobky. Tým pritiahli pozornosť ďalších spoločenských vrstiev, ktorých členovia chceli posmrtne spočívať v najtesnejšej blízkosti panovníkov. Skončil v období vlády kráľovnej Hatšepsut. (Maříková Vlčková 2009, s. 218)
  5. Presnejšie, začiatok osídlenia miesta siaha pravdepodobne už do obdobia vlády Amenhotepa I. Thutmose I. mesto obohnal tehlovým múrom. (Maříková Vlčková 2009, s. 281)
  6. Rôznorodosť tébskej nekropoly dokladá tzv. Hrobka bojovníkov, nachádzajúca sa neďaleko zádušného chrámu Nebhepetreho Mentuhotepa v Dér el-Bahrí. Niekedy sa označuje aj ako hrobka MMA 507. Je to v skale vytesaný priestor, v ktorom sa našli vysušené (prirodzene mumifikované) telá šesťdesiatich bojovníkov, ktorí zahynuli v prudkom vojenskom strete, o čom hovoria aj ich smrteľné zranenia. Okolnosti nálezu naznačujú súvis so znovuzjednocovaním Egypta na samom začiatku Strednej ríše. (Shaw 2003, s. 166–167)
  7. Jeho kamenné kvádre sa našli napr. v základoch alebo vo výplniach pylónov neskorších stavieb, najmä faraónov Haremheba, Sethiho I. a Ramesseho II. Počas ich panovania boli Achnatonove stavby systematicky rozoberané. (Arnold 2003, s. 17)

Referencie
  1. Erman a Grapow 1971, s. 259
  2. Erman a Grapow 1971, s. 211
  3. Erman a Grapow 1971, s. 54, 479
  4. Lepař 2008, s. 525
  5. Lexa 1955
  6. Talbert 2000
  7. Verner, Bareš a Vachala 2007, s. 473
  8. Baines a Málek 2000, s. 84
  9. Wallis Budge, s. 96–100
  10. Egypt Exploration Society 1894, s. 42, 46, 50
  11. http://dkc.kbs.sk/dkc.php?in=Nah3
  12. Arnold 2008, s. 244
  13. Strudwick a Strudwick 1999, s. 44–45
  14. Strudwick a Strudwick 1999, s. 19–20
  15. Shaw 2003, s. 149
  16. Verner 2010, s. 175
  17. Strudwick a Strudwick 1999, s. 78
  18. Wilkinson 2000, s. 37, 173
  19. Arnold 2003, Sankhkare, s. 208
  20. Strudwick a Strudwick 1999, s. 20–21
  21. Strudwick a Strudwick 1999, s. 22, 24
  22. Strudwick a Strudwick 1999, s. 77
  23. Maříková Vlčková 2009, s. 198, 207–208, 214–218
  24. Maříková Vlčková 2009, s. 252–258
  25. Verner, Bareš a Vachala 2007, s. 111–112
  26. Verner 2010, s. 201
  27. Verner 2010, s. 177
  28. Maříková Vlčková 2009, s. 300–301
  29. Shaw 2003, s. 373
  30. Homér 1962, 9. spev, r. 378–384
  31. Verner 2010, s. 186
  32. Baines a Málek 2000, s. 95
  33. Shaw 2003, s. 301–302
  34. Baines a Málek 2000, s. 85, 86–105

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Thebes, Egypt na anglickej Wikipédii.

Pozri aj

Literatúra
  • Arnold, Dieter (2003), The Encyclopedia of Ancient Egyptian Architecture, Princeton University Press, ISBN 0-691-11488-9
  • Baines, John; Malek, Jaromír (2000), Cultural Atlas of Ancient Egypt, New York, NY: Facts on File Publications, ISBN 0-87196-334-5
  • Wallis Budge, Ernest Alfred Thompson (1969), „Primitive Gods and Nome-Gods“, The Gods of the Egyptians, 1, Dover Publications, ISBN 0-486-22055-9, http://books.google.com/books?id=coxXaPPoBUUC&pg=PA95
  • Egypt Exploration Society (1894), An Atlas of Ancient Egypt, W. C. Winslow, http://www.archive.org/details/anatlasanciente00socigoog
  • Erman, Adolf; Grapow, Hermann (1971), Wörterbuch der ägyptischer Sprache, Berlin: Akademie Verlag
  • Homér (1962), Ilias, Bratislava: Slovenský spisovateľ
  • Janák, Jiří (2009), Staroegyptské náboženství: Bohové na zemi a v nebesích, 1, Οικουμενη, ISBN 978-80-7298-314-8
  • Kozák, Jaromír (2008), Egyptština, 1, Praha: Onyx, ISBN 978-80-86788-37-1
  • Lepař, František (2008), Nehomérovský slovník řeckočeský, Praha: Petr Rezek, ISBN 978-80-86027-26-5(v knihe je vytlačené neplatné_ISBN 80-86027-26-28)
  • Lexa, František (1955), Veřejný život ve starověkém Egypte, I., Praha: ČSAV
  • Maříková Vlčková, Petra, ed. (2009), Hroby, hrobky a pohřebiště starých Egypťanů, Praha: Libri, ISBN 978-80-7277-229-2
  • Reeves, C. N.; Wilkinson, R. H. (2008), The complete Valley of the Kings: Tombs and treasures of Egypt's greatest Pharaohs, London: Thames & Hudson, ISBN 978-0-500-28403-2
  • Shaw, Ian, ed. (2003), Dějiny starověkého Egypta, Praha: BB/Art, ISBN 80-7257-975-4
  • Talbert, Richard J. A. (2000), Barrington Atlas of the Greek and Roman World, Princeton University Press, ISBN 0-691-03169-X
  • Strudwick, Nigel; Strudwick, Helen (1999), Thebes in Egypt: A Guide to the Tombs and Temples of Ancient Luxor, Ithaca, NY: Cornell University Press, ISBN 0-8014-8616-5
  • Verner, Miroslav; Bareš, Ladislav; Vachala, Břetislav (2007), Encyklopedie starověkého Egypta, Praha: Libri, ISBN 978-80-7277-306-0
  • Verner, Miroslav (2010), „Amonova říše“, Chrám světa: Svatyně, kulty a mysteria starověkého Egypta, Praha: Academia, ISBN 978-80-200-1861-8
  • Wilkinson, R. H. (2000), The complete temples of ancient Egypt, New York: Thames & Hudson, ISBN 0-500-05100-3

Iné projekty

Externé odkazy
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.