Steven Wilson

Steven Wilson sa narodil na juhozápade Londýna v Kingstone. V detstve začal navštevovať gitarovú školu, no nebavilo ho to a tak jeho rodičia prestali jeho lekcie platiť. Ako 11-ročný sa podujal skúšať hrať na klasickú gitaru s nylonovými strunami. Keď mal dvanásť rokov mu jeho otec, elektronický inžinier, skonštruoval viacstopý magnetofón a vocoder, čo Stevenovi umožnilo experimentovať s možnosťami štúdiového nahrávania.[3]

Nie dlho predtým spolu s kamarátmi začal zakladať školské hudobné skupiny, s ktorými aj vystupoval. Ako pätnásťročný hral spolu s Simonom Vockingsom v kapele, ktorú nazvali Altamont. Na audio kazetu vtedy nahrali svoj jediný album s názvom Prayer for the Soul. Obsahoval psychedelické texty Angličana Alana Duffyho, z ktorých dva neskôr použil v skladbách Porcupine Tree: „This Long Silence“ a „It Will Rain for a Million Years“. V tej istej dobe kedy Wilson pôsobil v skupine Altamont, hrával aj v inej progresívne rockovej kapele s názvom Karma, s ktorou nahrali dve audiokazety: The Joke's On You (1983) a The Last Man To Laugh (1985). Na týchto kazetách sú rané verzie neskorších piesní Porcupine Tree: „Small Fish“, „Nine Cats“ a „The Joke's On You“.

Wilson hral na klávesové nástroje aj v New Wave kapele Pride of Passion. Nahradil tam Briana Jellimana, bývalého hráča skupiny Marillion. Pride of Passion neskôr zmenili svoj názov na Blazing Apostles, neskôr v roku 1987, zanikli.[4][5] Wilson experimentoval v hudbe viacerých žánrov. Kombinoval avantgardné a industriálne nahrávky, psychedéliu a progresívny rock. Začal sa zaujímať aj o piesňovú tvorbu a pop music.

V roku 1986 sa venoval dvom vlastným projektom: prvý z nich bol pôvodne nazvaný „No Man Is An Island (Except The Isle Of Man)“, potom ho premenoval na „No-Man“. Spájal v ňom progresívny rock so synth popom, neskôr v nasledovnom roku, potom ako sa spojil s Timom Bownessom, rozvinul štýl až k art popu. Druhý projekt nazval „Porcupine Tree“. Tento bol orientovaný na psychedelický rock. Inšpiroval ho podobný projekt Dukes of Stratosphear od XTC. V nasledujúcich troch rokoch sa tieto projekty paralelne rozbehli: No Man Is An Island (Except The Isle Of Man) mal u vydavateľa Plastic Head Records v roku 1989 svoj prvý komerčný singel „The Girl From Missouri“ a Porcupine Tree si vybudoval undergroundovú reputáciu vydaním audio kaziet cez britského vydavateľa psychedelickej hudby Delerium Records.

V roku 1990 sa No Man Is An Island (Except The Isle Of Man) premenovali na No-Man. Boli spevavo/ husľovo/ multiinštrumentálne trio, ktoré vkladalo tanečné rytmy do zvuku art-popu. Druhý singel od No-Man, „Colours“ , bola coververzia Donovanovej piesne aranžovaná do štýlu dub-loop pripomínajúca trip-hop. Získala od časopisu Melody Maker ocenenie Singel týždňa a pomohla kapele získať kontrakt od hudobného vydavateľstva One Little Indian, ktoré v tom čase vydávalo hudbu aj pre The Shamen a Björk. Singel, ktorý No-Man vydali u tohto vydavateľa pod názvom „Days In The Trees“ dostal v nasledujúcom roku u Melody Makeru také isté ocenenie, t.j. Singel týždňa. Úspešne bodoval v rebríčkoch a aj keď nebol predajne najúspešnejší Wilsonova kredibilita v hudobnom priemysle začala stúpať. Zo získaných financií investoval do budovania kvalitnejšie vybaveného domáceho hudobného štúdia. V tom čase oficiálne vydal aj debutový štúdiový album Porcupine Tree On the Sunday of Life..., ktorý bol kompiláciou toho najlepšieho, čo nahral na svoje undergroundové audio kazety.

Debutový album projektu No-Man bol kompiláciou EP, ktorý nazvali Lovesighs – An Entertainment. Po ňom v roku 1992 nasledoval maxi singel „Voyage 34“ od Porcupine Tree, ktorý sa držal nezávislom rebríčku časopisu New Musical Express šesť týždňov.[6] Na anglické turné sa v rámci projektu vybrala šesťčlenná koncertná skupiny No-Man. Hrali s nimi traja bývalí členovia glam-popovej skupiny Japan: Mick Karn, Steve Jansen a hráč na klávesy Richard Barbieri. V roku 1993 zažil úspech s dvoma albumami: Up the Downstair od Porcupine Tree a od No-Man to bol Loveblows And Lovecries – A Confession. Na konci roku 1993 Porcupine Tree vystúpili ako štvorčlenná skupina, v ktorej hrali: Wilson, Barbieri, basgitarista Colin Edwin a pôvodný koncertný hráč na bicie v No-Man, Chris Maitland.

Od tohto času Wilson striedal vydania albumov medzi Porcupine Tree a No-Man. No-Man prestali na koncertoch vystupovať v roku 1994 a na pódiá sa vrátili až v roku 2006. Skupina nahrávala albumy a do štúdia si prizvala hostí ako boli Barbieri, Steve Jansen, Robert Fripp, Theo Travis a Pat Mastelotto. Ich práca mala štandardnú úroveň a kritika ich vnímala s uznaním. Popritom Porcupine Tree koncertovali pravidelne a udržiavali stabilnú zostavu hráčov v kapele. V rôznych fázach ich existencie sa menil ich hudobný štýl: od psychedélie, cez progresívny rock, moderný gitarový rock až po heavy metal. Udržiavala ich Wilsonova zvuková predstavivosť a schopnosť komponovať piesne. Porcupine Tree sa stali úspešnou rockovou formáciou, ktorá vydávala albumy v dôležitých vydavateľstvách ako sú Atlantic a Roadrunner. Wilson sa stal žiadaným producentom a bol označovaný za vzor viacerých hudobníkov, ktorí po ňom začínali svoju kariéru.

V roku 1996 Wilson začal nahrávať sériu albumov pod spoločným názvom Incredible Expanding Mindfuck (niekedy prezentované ako I.E.M.), ktorý pochádzal ešte z nápadov z čias, keď Porcupine Tree bol fiktívnym projektom a nie reálnou skupinou. I.E.M. je prejavom Wilsonových sympatií ku krautrocku a experimentálnej rockovej hudbe. V začiatkoch sa Wilson plánoval venovať tomuto projektu anonymne, no vydavateľ Delerium Records ho prezradil tým, že uviedol ako autora na kompilácii Pick N Mix.[7] V roku 2001 projekt publikoval dva albumy Arcadia Son a IEM Have Come For Your Children a v júni roku 2010 mu vyšiel box set s výberom na štyroch CD pod názvom „an homage and a final farewell to I.E.M.“

V roku 1998 Wilson spustil ďalší projekt, ktorý nazval Bass Communion. Inšpiroval ho jeho záujem o elektronickú a ambientnú hudbu a štýl nazvaný Drone music. V rámci fungovania tohto projektu vzniklo viacero limitovaných nahrávok na CD, LP, singloch, ako aj niektoré demonahrávky. Wilson na nich spolupracoval s mnohými ďalšími hudobníkmi ako sú Muslimgauze, Robert Fripp, Vidna Obmana, Jonathan Coleclough, Colin Potter, či Andrew Liles.

V roku 2001 sa Wilson stretol s izraelským rockovým hudobníkom Avivom Geffenom, s ktorý spolu založili formáciu Blackfield. Odvtedy táto dvojica spolu nahrala tri uznávané melodické, melancholicky ladené rockové hudobné albumy. Z albumov pochádza niekoľko významných singlov ako napríklad „Blackfield“, „Pain“ a „Once“. V roku 2007 bolo v New Yorku tejto kapele nakrútené koncertné DVD.

V marci roku 2011 kapela vydala svoj tretí album Welcome to my DNA, po ktorom sa Wilson rozhodol, že v projekte Blackfield bude hrať druhú rolu a zameria sa na svoje sólové diela. Spolupracoval ako producent a spevák na ďalšom albume, Blackfield IV, ktorý vyšiel v roku 2013. Po krátkom turné vo februári roku 2014 Wilson z kapely odišiel a začal sa ešte intenzívnejšie venovať sólovým projektom.[8]

V marci roku 2010 Wilson a Mikael Åkerfeldt, ktorý je frontmanom formácie Opeth dohodli že nadviažu spoluprácu, ktorú pomenujú na Storm Corrosion. V máji 2012 u hudobného vydavateľa Roadrunner Records vydali pod týmto názvom album. Bol opisovaný ako finálna časť trilógie Heritage, ktorú vydala kapela Opeth a druhého sólového albumu Stevena Wilsona, ktorý vyšiel pod názvom Grace for Drowning."[9][10]

V rokoch 2003-2010 Wilson nahral a vydal šesť dvojskladbových CD singlov. Každý z nich obsahoval jednu coververziu a jednu jeho originálnu skladbu. Výber coveverzií bol nepredvídateľný: bola to kanadská speváčka Alanis Morissettová, švédska popová legenda ABBA, britská rocková kapela The Cure, škótsky pesničkár Momus, Prince a škótsky pesničkár a spevák Donovan. Okrem tejto série nahral v roku 2010 Wilson na kompiláciu Leader of the Starry Skies: A Tribute to Tim Smith, Songbook 1 coververziu „Stoneage Dinosaurs“ od Cardiacs.[11]

Steven Wilson má nahraté aj ďalšie kompletné štúdiové albumy: Insurgentes (2008), Grace For Drowning (2011), The Raven That Refused to Sing (2013).

Vďaka tomu, že Wilson získal renomé kvalifikovaného producenta a zvukového inžiniera s vysokým výsledným štandardom, bol viackrát pozvaný na produkcie projektov iných umelcov ako boli napríklad nórska umelkyňa Anja Garbarek a švédska progresívna metalová skupina Opeth.[12] V januári roku 2010 Steven Wilson mixoval album We're Here Because We're Here od kapely Anathema.[13]

Hudobné nosiče Porcupine Tree vychádzajú aj v mixáži filmového zvuku 5.1 surround. Album Fear of a Blank Planet bol nominovaný na cenu Grammy v kategórii „najlepšia mixáž v sorroundovom zvuku“[14], a získal aj tretie umiestnenie medzi albumami roku, ktoré hodnotil magazín Sound And Vision. Wilson pracuje na viacerých projktoch zaoberajúcich sa úpravou zvukov nosičov do zvukového systému surround. Remixuje aj hudobné katalógy, ktoré vydali kapely Jethro Tull a King Crimson.[15] Súčasným Wilsonovým projektom je práca na remixe hudobného katalógu, ktorý obsahuje tvorbu hudobnej skupiny King Crimson z rokov 1969–84 a súčasne remixuje katalógy kapely Jethro Tull.[16] Urobil aj remix albumu In the Land of Grey and Pink od skupiny Caravan.[17]

Wilson v súčasnosti píše recenzie pre mexickú verziu magazínu Rolling Stone. Sú všetky prekladané do španielčiny. Dve z nich boli písané pre album In Rainbows od Radiohead' a ďalší v roku 2007 na Cosmos od Murcof.[18] Príležitostne píše recenzie aj do britského časopisu Classic Rock.

Wilson je producentum a prispel aj spevom a hrou na klávesové nástroje a gitaru pri nahrávaní troch albumov kapely Opeth: Blackwater Park, Deliverance, a Damnation. Spolupracoval aj pri projektoch belgického experimentálenho hudobníka Dirka Serriesa (pseudonymy Vidna Obmana, či Fear Falls Burning), z ktorých bol najvýznamnejší projekt Continuum, neskôr vydaný na dvojalbume. SPolupracoval s celou radou ďalších umelcov ako napríklad aj OSI, Marillion, JBK, Orphaned Land, Paatos, Theo Travis, Yoko Ono, Fish, Cipher a Anja Garbarek. Prispel do ich projektov aj ako skladate aj ako hudobník. Najnovšie je jeho účinkovanie na albume Immersion od kapely Pendulum, kde spieva v skladbe „The Fountain“.[19] V roku 2007 nahrali jeho vyjadrenie v piesni „Repentance“, ktorú na album Systematic Chaos nahrala superskupina Dream Theater.

Wilson urobil aj interview s nemeckým hudobníkom a skladateľom Klausom Schulzem. Klaus Schulze bol významnou postavou pri vzniku hudobného smeru, ktorý dne poznáme pod názvom Krautrock. Toto interview je súčasťou bonusových stôp na Schulzeho koncertnom DVD Rheingold.[20]