The Cure

Predchodcom The Cure bola skupina s názvom Obelisk tvorená študentmi strednej školy Notre Dame v meste Crawley, Západnom Sussexe. Svoje prvé verejné vystúpenie absolvovala v apríli 1973 v zložení Robert Smith (piano), Michal "Mick" Dempsey (elektrická gitara), Laurence „Lol“ Tolhurst (bicie), Marc Ceccgano (sólová gitara) a Alan Hill (basová gitara). K výrazným personálnym zmenám prišlo v januári 1976. Ceccgano spoločne so Smithom, Dempseym a ďalšími dvomi spolužiakmi z katolíckej školy založili skupinu Malice. Lídrom sa stal Ceccgano, Smith hral na sólovej a Dempsey na basovej gitare. Ceccgano kapelu čoskoro opustil a stal sa súčasťou jazz-rockovej formácie Amulet. Tvorba Malice bola čoraz značnejšie ovplyvnená punk rockom. Od januára 1977 začala kapela vystupovať pod názvom Easy Cure. Smith a Dempsey onedlho na to priviedli do skupiny Lola Tolhursta z Obelisku a taktiež nového gitaristu Porla Thompsona. Malice aj Easy Cure vyskúšali viacero vokalistov, až pokým v septembri 1977 prevzal rolu hlavného speváka a lídra Robert Smith.

Námestie v meste Crawley, na ktorom odohrali Easy Cure jeden zo svojich prvých koncertov

V tom istom roku sa Easy Cure stali víťazmi talentovej súťaže a získali tak nahrávaciu zmluvu s nemeckou spoločnosťou Hansa Records. Hoci kapela disponovala dostatočným množstvom vlastných skladieb, ani jedna z nich napokon nahraná nebola. Po nezhodách spôsobených odlišnými pohľadmi na smerovanie skupiny, bol v marci 1978 kontrakt medzi Easy Cure a Hansa Records zrušený. Smith o niekoľko rokov neskôr uviedol: „Boli sme príliš mladí. Skrátka si mysleli, že z nás môžu urobiť kapelu pre tínedžerov. V skutočnosti od nás chceli, aby sme vytvárali cover verzie, no zakaždým sme ich odmietli.“ V máji opustil skupinu Thompson. Zvyšné trio sa následne premenovalo na The Cure. Ešte v ten nahrali v Chestnut Studios v Sussexe svoju prvú skladbu, ktorá bolo prostredníctvom demo kaziet distribuovaná dvanástim významným nahrávacím spoločnostiam. Našla si cestu k skautovi Chrisovi Perrymu z Polydor Records, ktorý v septemberi 1978 získal The Cure do svojho novovytvoreného vydavateľstva Fiction. V decembri toho istého roku vydala skupina debutový singel Killing An Arab. Provizórne ho vydala nahrávacia spoločnosť Small Wonder, nakoľko Fiction v tom čase ešte nemal s Polydorom vysporiadané všetky právne náležitosti. „Killing An Arab“ získal uznanie, no spôsobil aj kontroverzie. Provokatívny názov viedol k obvineniam z rasizmu. V skutočnosti ale bola skladba inšpirovaná existenciálnym románom Alberta Camusa Cudzinec. Kapela sa rozhodla na všetky nahrávky umiestniť štítok, ktorý razantne popieral rasistické konotácie. Tie už vyšli pod vydavateľstvom Fiction. Prestížny anglický magazín NME označil The Cure ako „závan čerstvého prímestského vzduchu“, a ďalej poznamenal: „Čoskoro sa ukáže, či si The Cure dokážu udržať svoju radosť zo života“.

V máji 1979 vydali The Cure debutový album Three Imaginary Boys. Vzhľadom k neskúsenosti kapely s nahrávaním v štúdiu, prevzali vedenie nad nahrávaním Parry a Mike Hedges. Skupina, najmä Smith, nebola s odstupom času s týmto albumom spokojná. Smith v rozhovore z roku 1987 priznal: „Mnoho z tých piesní bolo povrchných. Už vtedy sa mi to nepáčilo. Do budúcnosti som chcel, aby bola naša tvorba viac osobná“. V júni vyšiel druhý singel “Boys Don't Cry“, ktorého text parodicky popisuje budúcu tvorbu skupiny. The Cure vystupovali ako predkapela na turné Siouxsie & the Banshees pod názvom Join Hands, ktoré sa odohrávalo v Anglicku, Severnom Írsku a Walese od augusta do októbra. Smith na každom koncerte nevystupoval len s The Cure, ale aj ako gitarista Siouxsie & the Banshees. Nahradil Johna McKaya, ktorý zo skupiny odišiel. Táto skúsenosť mala na Smitha veľký vplyv: „Po prvej noci na javisku s Banshees som bol unesený tým, ako silno som cítil, že tento druh hudby je tak odlišný od toho, čo sme robili s The Cure. Predtým som chcel, aby sme boli ako Buzzcocks alebo Elvis Costello. Punkový Beatles. Čas strávený koncertovaním s Banshees zmenil môj postoj k tomu, čo sme dovtedy vytvorili.“

Pôvodné logo The Cure (1979 – 1982)

Tretí singlel "Jumping Someone Else's Train" vyšiel na začiatku októbra. Krátko po tom odišiel zo skupiny Dempsey. Dôvodom bolo jeho chladné prijatie Smithových nápadov pre nový album. Dempsey sa pripojil k The Associates, zatiaľ čo novými členmi The Cure sa stali Simon Gallup (basová gitara) a Matthieu Hartley (klávesy) zo skupiny Magspies. The Associates vystupovali ako predkapela na spoločnom turné Future Pastimes The Cure a The Passions v novembri a decembri. Všetky tri skupiny patrili pod vydavateľstvo Fiction. The Cure hrali viacero skladieb, ktoré mali byť súčasťou plánovaného albumu. Medzičasom, vytvorili Smith, Tolhurst, Dempsey, Gallup, Hartley a Thompson skupinu, kde mali na starosť vokály ich rodinní príslušníci a priatelia a hlavným spevákom bol miestny poštár Frankie Bell. Tento jednorazový projekt sa v decembri dočkal vydania singlu, pod falošným názvom Cult Hero.

Z dôvodu nedostatku kreatívnej kontroly pri nahrávaní debutového albumu, sa rozhodol Smith pri nahrávaní druhého albumu podieľať sa na jeho produkcii spoločne s Mikeom Hedgesom. Album Seventeen Seconds bol vydaný v roku 1980 a v britskom rebríčku sa vyšplhal na dvadsiate miesto. Singel „A Forest“ sa stal prvou skladbou The Cure, ktorá sa dostala do singlového rebríčka v Británii, najvyššie na tridsiate prvé miesto. Seventeen Seconds bol charakteristický výrazne odlišným zvukom oproti Three Imaginary Boys. Hedges ho popisoval ako „mrzutý, atmosferický a značne odlišný od debutového albumu“. V rozhovore pre NME povedal, že „pre mladú skupinu ako The Cure sa zdá takmer neuveriteľné, že sa v tak krátkom čase dokázala presadiť na tak veľkom území“. V tom istom čase bol Smith spájaný s konceptom zvaným „anti-image“. V tlači prehlásil, že sa cíti byť otrávený spájaním svojej osoby s anti-image, nakoľko zainteresované osoby sa snažia „komplikovane zamaskovať svoju jednoduchosť“. Neskôr uviedol: „Museli sme sa vymaniť z tohto obrazu, nechceli sme byť takto vnímaní. Zdalo sa, že sa snažíme, aby naša hudba bola viac temná. V skutočnosti sa nám ale jednoducho nepáčili štandardné rockové veci. Celé sa to vymklo spod kontroly“. V tom istom roku vyšla americká reedícia albumu Three Imaginary Boys pod názvom Boys Don't Cry, s novým obalom a pozmeneným track listom. The Cure sa vydali na svoje prvé svetové turné na propagáciu oboch albumov. Po jeho skončení opustil skupinu Matthieu Hartley, ktorý povedal: „Uvedomil som si, že kapela smeruje k samovražednej, chladnej hudbe, jednej z tých vecí, ktoré ma vôbec nezaujímajú.“

Basgitarista Simon Gallup

Podobne ako v predchádzajúcich dvoch prípadoch sa na nahrávaní tretieho albumu podieľal Mike Hedges. Faith nadviazal na ponurú atmosféru Seventeen Seconds. V britskej hitparáde obsadil štrnáste miesto. Súčasťou kazetovej verzie albumu boli inštrumentálne soundtracky ku krátkometrážnemu animovanému filmu Carnage Visors. Ten bol premietaný pred každým koncertom na turné Picture. Koncom roka 1981 bol vydaný singel "Charlotte Sometimes", ktorý sa na albumu nenachádzal. Nový zvuk charakterizovaný pochmúrnou atmosférou zapríčinil, že kapela odmietala na koncertoch hrať staršie nahrávky. Smith sa s touto zmenou stotožnil natoľko, že viackrát opúšťal javisko na konci koncertu v slzách.

V roku 1982 vyšiel Pornography, tretí a posledný album z „tiaživo depresívneho“ tria, ktoré zadefinovalo The Cure ako jeden z hlavných článkov vznikajúceho gotického rocku. Smith povedal, že počas nahrávania zažíval veľa psychického stresu. Nemalo to však nič spoločné so skupinou. Bolo to spôsobený tým, kým som bol a v akom veku som sa nachádzal. Myslím, že počas Pornography som prežíval svoje najhoršie obdobie. Pri pohľade späť a získaní názorov od iných ľudí musím uznať, že v tom období som bol vskutku monštróznym typom človeka“. Parry bol znepokojený tým, že album neobsahoval žiadny rádiový hit a nariadil tak Smithovi a producentovi Philovi Thornalleymu, aby bola skladba „The Hanging Garden“ vydaná ako singel. Aj napriek nekomerčnému zvuku, sa Pornography stalo prvým albumom The Cure, ktorý sa dostal do najlepšej desiatke britského rebríčka, konkrétne na ôsme miesto. Po vydaní albumu nasledovalo turné Fourteen Explicit Moments, po ktorom sa kapela definitívne zbavila nálepky „anti-image“. Smith začal vystupovať s novou vizážou, ktorej dominovali dlhé rozcuchané vlasy a rozmazaný červený rúž na tvári. Zásadnými udalosťami, ktoré prinieslo turné, bol odchod Simona Gallupa. Nasledovalo osemnásť mesiacov počas ktorých spolu Gallup a Smith neprehovorili.

Robert Smith, frontman skupiny The Cure

Po Gallupovom odchode a Robertovej spolupráci so skupinou Siouxsie & the Banshees sa začalo hovoriť o rozpade The Cure. Napriek tomu vydala kapela v roku 1983 kolekciu troch nových singlov s B-stranami na LP s názvom Japanese Whispers.[2] Nachádzajú sa tu skladby „Let´s Go to Bed“, „The Walk“ a „Lovecats“. Na nahrávaní poslednej skladby sa zúčastia nový bubeník Andy Anderson (Lol Tolhurst sa medzitým preorientoval na klávesy) a na base producent albumu Pornography Phil Thornalley. V roku 1984 absolvoval Robert turné so Siouxsie & the Banshees. V marci vychádza singel „The Caterpillar“, ktorý sa stáva predzvesťou nového albumu The Top. Ten sa objaví na trhu v máji. Ku skupine sa vracia Porl Thompson, ktorý sa popri Smithovi stáva gitaristom, hoci na albume nahral iba saxofón. Na koncertoch často vypomáha Lolovi s klávesmi. Nový album so sebou prináša opäť výraznu zmenu zvuku. Robert začal skladať veselé, komerčne založené piesne. Vďaka albumu The Top sa The Cure presadili aj v USA.

V roku 1985 odchádzajú z The Cure Phil Tornally a Andy Anderson. Prichádza nový bubeník Boris Williams a vracia sa Simon Gallup.[3] Kapela nahráva svoj šiesty radový album, ktorý sa volá The Head on the Door. Podľa kritikov je to najpopovejší album The Cure. Prvým singlom z nového albumu je pieseň „In Between Days“. V júni odchádza skupina na turné po Európe. Na jeseň vydávajú druhý singel „Close to Me“ a odchádzajú na turné po Spojených štátoch. V roku 1987 vydávajú The Cure ďalší album Kiss me, Kiss me, Kiss me. V britskej hitparáde sa dostal na 6. miesto a v USA obsadil 35. priečku.[4] Singlami z tohto albumu sa stávajú „Just Like Heaven“ a „Why I Can´t Be You“. Po vydaní svojho siedmeho albumu absolvovali The Cure veľmi úspešné Kissing tour. U Lola Tolhursta sa začali prejavovať problémy s alkoholom a tak ho musel na niektorých koncertoch zaskakovať Roger O´Donell. V roku 1988 sa Robert oženil so svojou dlhoročnou priateľkou Mary Pooleovou. Na konci roku kapelu definitívne opúšťa Lol Tolhurst a Roger O´Donell sa stáva trvalým členom.[5]

V roku 1989 začali The Cure nahrávať album Disintegration, ktorý mal byť návratom k zvuku Faith a Pornography.[6] Pôvodne chcel Robert nahrať tento album sám. „ Nechcem kapelu zaťahovať na tie dávne pozície, nechcem aby sa opäť cítili nešťastní,“ zdôvodnil tak, prečo chce ďalší album vydať ako svoj sólový. Napokon sa však na albume Disintegration podielali všetci členovia. Prvým singlom z nového albumu bola skladba „Lullaby“.[7] Samotný album sa dostal na trh v máji a v tom čase sa vydali The Cure na šestnásť týždňové turné. Na jeseň vychádza druhý singel „Lovesong“. Kapela odchádza na štvortýždňové turné po USA, ktoré Robert označuje za posledné turné The Cure. Na začiatku roku 1990 získala „Lullaby“ ocenenie za najlepší britský hudobný videoklip. V marci vydávajú The Cure tretí singel, ktorým je romantická balada „Pictures of You“. Podľa Roberta je to najzamilovanejšia skladba v repertoári skupiny. V júni odchádza z kapely Roger O´Donell a nahrádza ho Perry Bamonte, dovtedajší gitarový technik The Cure.[8] Po štyroch rokocha sa opäť objavujú na festivale Glastonburry, dokonca ako hlavné hviezdy. V lete po prvý raz koncertovali aj v Česko-Slovensku, predstavili sa publiku v Prahe.

Na jeseň vydávajú The Cure dlhoočakávaný album remixov, ktorý dostal názov Mixed Up. Hitom sa stala skladba „Never Enough“.[9] Na začiatku roku 1991 vyhlasuje časopis Sounds The Cure za skupinu roka a „Never Enough“ sa stáva videoklipom roka. Kapela sa predstavila v programe MTV Unplugged s novou skladbou „A Letter to Elise“. Vo februári zahrali na Brit Awards. Ako jediní naživo. Odniesli si titul skupina roka.[10]

Na jar 1992 vydávajú The Cure singel „High“. O pár týždňov neskôr vychádza ich nový album s názvom Wish. Kapela odchádza na ďalšie turné. Wish sa stane najpredávanejším albumom vo Veľkej Británii. Neskôr The Cure vydajú ešte dva single „Friday I’m in Love“ a „A Letter to Elise“.[11] Medzitým si odskočia na americké turné. Wish je komerčne najúspešnejším albumom The Cure. Predalo sa z neho vyše 5 miliónov kusov.

V roku 1993 kapelu opustil Porl Thompson. V tom istom roku vydali dva živé albumy Show, z koncertu v americkom Michigane a Paris, z koncertu v paríži. V roku 1994 opúšťa The Cure bubeník Boris Williams a nahrádza ho Jason Cooper. Ku The Cure sa vracia po rokoch aj Roger O´Donell. V roku 1996 vydávajú album s názvom Wild Mood Swings. K albumu je pripravené aj turné Swing Tour – najväčšie v dovtedajšej histórii The Cure.[12] V ďalšom roku sa na trh dostáva album Galore, ktorý je kolekciou najväčších hitov. Robert Smith sa dokonca objavuju v jednej z epizód populárneho serálu pre dospelých South Park. V roku 2000 vydala kapela svoj jedenásty album Bloodflowers, ktorý mal byť zavŕšením temnej trilógie Pornography-Disintegration-Bloodflowers.[13] Robert po niekoľkýkrát vyhlasuje, že to bude posledný album The Cure a navyše zakazuje vydavateľstvu vydať singel z tohto albumu. Bloodflowers získa nomináciu na cenu Grammy v kategórii najlepší alternatívny album. V decembri 2001 vydali The Cure DVD svojich videoklipov s názvom Greatest Hits.

The Cure počas koncert z roku 2004. Zľava: Robert Smith, Jason Cooper, and Simon Gallup

The Cure vydávajú DVD titul Trilogy. V máji získali nomináciu na uvednie do Rock&Roll Hall of Fame. Koncom roku vychádza nový album Blink-182 so skladbou „All of This“, na ktorú prispel vokálmi Robert Smith. V roku 2004 prichádzajú po dlhšom čase s novým singlom. Je ním pieseň „The End of the World“, ktorú predstavili v šou Jay Lena. V ten istý deň sa The Cure zvečnili na „chodníku slávy“ v Los Angeles. Nový album dostáva jednoduchý názov The Cure.[14] Kapela z neho vydáva ešte dva single „alt.end“ a „Taking Off“. Dvanásty album je zvukovo najtvrdší v histórii kapely. V roku 2005 opúšťajú The Cure Perry a Daryl Bamontovci spolu s Rogerom O´Donellom. Naopak, do kapely sa vracia po niekoľký raz Porl Thompson. V roku 2006 vypomohol Robert svojimi vokálmi na albume Faithless a takisto si zahral so skupinou Korn na MTV Unplugged. The Cure ohlasujú vydanie v poradí už trinásteho albumu. Netradične pred vydaním albumu vychádzajú aj štyri single – „The Only One“, „Freakshow“, „Sleep When I´m Dead“ a „Perfect Boy“. V rámci koncertu MTV Coca cola live odprezentovali nový album. Album 4:13 Dream vychádza napokon 28. októbra 2008.[15]

5. mája 2011 The Cure oznámili, že odohrajú ich prvé tri albumy Three Imaginary Boys, Seventeen Seconds a Faith v kompletnom znení na VividLive v Sydney Opera House 31. mája a 1. júna 2011. Počas tých koncertov sa v zostave The Cure opäť objavia bývalí členovia Lol Tolhurst a Roger O'Donnell (ktorý kapelu opustili v roku 1989 resp. 2005).[16] Naopak, v zostave chýba Porl Thompson ktorý sa vrátil do kapely v roku 2005. V rozhovore pre BBC Roger O'Donnell uviedol, že bol požiadaný o účasť iba na týchto dvoch vystúpeniach, zároveň však do budúcnosti spojenie s kapelou nevylúčil.[17] Koncerty zo Sydney budú zaznamenané na DVD s názvom Reflections. V septembri však O'Donnell uviedol, že sa vrátil do skupiny natrvalo. V máji 2012 zároveň Porl Thompson potvrdil, že už nie je členom The Cure. Druhú gitaru prevzal Reeves Gabriels, ktorý predtým hral ako hosť na singli Wrong Number.

• Andy Anderson – bubny (1983 – 1984)
• Perry Bamonte – klávesy, gitara (1990 – 2005)
• Michael Dempsey basová gitara (1976 – 1979)
• Matthieu Hartley – klávesy (1979 – 1980)
• Porl Thompson – gitara, klávesy (1977 – 1978, 1984 – 1993 a 2005 – 2011)
• Phil Thornalley – basová gitara (1984 – 1985)
• Lol Tolhurst – bubny, klávesy (1976 – 1989)
• Boris Williams – bubny (1984 – 1994)