Richard Wright

Postupne, ako sa začalo meniť hudobné smerovanie skupiny, strácal Wright záujem o komponovanie skladieb a prispieval svojím charakteristickým štýlom hry na klávesové nástroje do širších hudobných kompozícií ako „Interstellar Overdrive“, „A Saucerful of Secrets“, „Careful With That Axe Eugene“, „One of These Days“ a hudobných tém pre soundtracky k filmom (More, Zabriskie Point a Obscured by Clouds). Takisto mal jeden z hlavných podielov pri dlhých kompozíciách skupiny Pink Floyd ako „Atom Heart Mother Suite“, „Echoes“ a „Shine on You Crazy Diamond“.

Jeho komerčne najúspešnejšie skladby sú „The Great Gig in the Sky“ a „Us and Them“ z albumu Dark Side of the Moon.

Wrightov štýl spája džez s neoklasickým vplyvom, ktorý je doplnený jednoducho harmonizovanou štruktúrou vo viacerých na bluese a folku založených Watersových a Gilmourových skladbách. Jeho hráčska technika spočívala vo využití efektu splývania organových alebo syntetizátorových vrstiev s klavírnymi alebo na elektrický klavír hranými pasážami. Na rozdiel od jeho súčasníkov Ricka Wakemana, Tonyho Banksa alebo Keitha Emersona, Rick iba občas zahral sólo.

Aj keď Wright nie je vždy zaraďovaný medzi hudobných velikánov, jeho spôsob hry na klávesové nástroje a syntetizátory v skupine Pink Floyd sa považuje za novátorský.

V začiatkoch skupiny Wright skúšal hrať na dychové, neskôr sa špecializoval na klávesová nástroje. Kratšiu dobu (v r. 1969) Wright hral na vibrafón v niekoľkých skladbách skupiny a v živých vystúpeniach. V týchto dobách hral dokonca aj na trombóne v skladbe „Binding My Time“. V časoch formovania skupiny Pink Floyd pod vedením Syda Barretta hral Wright na organe značky Farfisa, ktorého zvuk púšťal cez zariadenie Binson Echorec, ktoré fungovalo na princípe magnetofónovej slučky. Dosiahol tým zvuk, ktorý bol charakteristický pre atmosféru psychedelického rocku. Neskôr začal na vystúpeniach používať Hammond organ. Klavír začal bežne používať až neskôr, keď sa súčasťou koncertného repertoáru skupiny Pink Floyd stala skladba „Echoes“ (album Meddle). Počas koncertných šnúr v sedemdesiatych rokoch (Dark Side of the Moon, Wish You Were Here, Animals) prestal organ Farfisa používať a začal hrať na iných, ako Fender Rhodes, na elektrických klavíroch značky Wurlitzer a Hohner, VCS 3, Minimig, ARP Solina, ARP Quadra a syntetizátoroch Prophet 5. Od roku 1987 mal Wright v obľube digitálne syntetizátory Kurzwell na reprodukciu jeho analógových syntetizátorových zvukov, donedávna tiež používal digitálnu verziu jeho obľúbeného organu Hammond B- 3.

Wright v neskorších skladbách skupiny Pink Floyd spieval vokály, sólové party len občas na vystúpeniach, v štúdiových nahrávkach ho bolo najvýraznejšie počuť v skladbách „Time“ a „Echoes“.

V septembri 1978 Richard Wright vydal svoj prvý sólový album Wet Dream, do ktorého použil materiály, ktoré pôvodne komponoval pre album Animals skupiny Pink Floyd.

Vzhľadom na jeho osobné problémy a narastajúcim konfliktom s Rogerom Watersom bol Richard Wright počas nahrávania albumu The Wall vylúčený zo skupiny Pink Floyd. Na neskorších živých koncertoch, ktoré propagovali tento album v rokoch 1980-81, vystupoval ako platený externý hudobník. Iróniou bolo, že Wright sa stal jediným zo skupiny Pink Floyd, ktorý mal zisk z týchto veľkolepých, ale nákladných show. Straty museli byť vyplatené ostatnými troma riadnymi členmi.

V roku 1983 skupina Pink Floyd vydala jediný album, na ktorom Wright nespolupracoval: Watersovu labutiu pieseň The Final Cut.

V roku 1984 vytvoril Wright hudobné duo s Davidom Harrisom (zo skupiny Fashion), ktoré nazvali Zee. Podpísali dohodu o nahrávaní pre hudobné vydavateľstvo Atlantic. Vydali iba jeden album nazvaný Identity, ktorý bol komerčne, ale aj podľa reakcií kritiky prepadákom. Wright odišiel od Zee v roku 1986, keď sa rozhodol znovu spojiť s powatersovským Pink Floydom. Na albume A Momentary Lapse of Reason by sme márne hľadali Wrightovu fotografiu a aj jeho meno je písané drobnejším písmom ako mená Davida Gilmoura a Nicka Masona. Neskôr, počas koncertnej šnúry venovanej tomuto albumu a na živom albume z týchto vystúpení Delicate Sound of Thunder, Wright znovu figuruje ako riadny člen skupiny Pink Floyd.

V roku 1994 skupina Pink Floyd vydala svoj druhý powatersovský album The Division Bell. Wright je na tomto albume spoluautorom piatich skladieb a spieva na jednej z nich („Wearing Inside Out“). Tieto nahrávky sú pridané aj na nasledujúci živý dvojalbum a na video P*U*L*S*E z roku 1995. Wright, tak ako aj Mason, účinkoval na všetkých powatersovských koncertných šnúrach skupiny Pink Floyd.

Na Rickovu počesť vydala skupina Pink Floyd svoj posledný štúdiový album The Endless River. Základom albumu boli nahrávky Rickových klávesových nástrojov.

V roku 1996 inšpirovaný úspešným autorským podielom do albumu The Division Bell, Wright zrealizoval svoj druhý sólový album Broken China, na ktorom s ním spolupracovali:

• Sinéad O’Connor – spev
• Pino Palladino – basová gitara
• Manu Katché – spev
• Dominic Miller – gitary (známy spoluprácou so Stingom)
• Tim Renwick – gitary (jeden zo stálych spolupracovníkov skupiny Pink Floyd)

Album Broken China je považovaný za úspešnejší ako Wet Dream a označený je za novú fázu hudobného prístupu Ricka Wrighta s širším využitím počítačových nahrávok a výrobných techník za asistencie Anthonyho Moora, ktorý spolupracoval s Rickom pri písaní viacerých skladieb.

2. júla, 2005 sa spojili Wright, Gilmour, Mason s Rogerom Watersom prvýkrát po 24 rokoch od koncertov The Wall na krátku chvíľu na koncerte Live 8 v Londýne.

V novembri 2005 zabránila operácia očného kataraktu Wrightovi zúčastniť sa uvedenia skupiny Pink Floyd do Britskej Siene Hudobnej Slávy. Uvedenia sa nezúčastnil ani Roger Waters, lebo v tom čase nacvičoval na otvorenie jeho opery Ça Ira v Ríme. Prihovoril sa cez televízny most a potmehúdsky povedal:

Rick v skutočnosti nie je práve na operácii. Spolu sme ušli do Ríma, a vyvaľujeme sa v malom apartmáne na Via Venuti.

Rick prispel vokálmi a hrou na klávesy do najnovšieho albumu Davida Gilmoura On an Island (2006) a účinkoval s Gilmourovou skupinou na nasledujúcej koncertnej šnúre na viac ako 24 vystúpeniach v Európe a Severnej Amerike. Na koncertoch s Gilmourom hral na klavíri, elektrickom klavíri a po dlhom čase opäť použil aj organ Farfisa, ktorý vzkriesil hlavne pre interpretáciu skladby „Echoes“ a niekoľkých skladieb z barrettovskej éry skupiny Pink Floyd. Nezúčastnil sa ale spojenia Nicka Masona a Rogera Watersa na Watersovej The Dark Side of the Moon Live Tour. V tom období trávil väčšinu času prácou na svojom novom sólovom projekte, ktorý mal vydať v priebehu roku 2007.

4. júla, 2006 sa Wright, Mason a Gilmour stretli na oficiálnom premietaní DVD P*U*L*S*E. Keď sa Ricka počas interview spýtali na ďalšiu spoluprácu členov skupiny, odpovedal, že by bol šťastný na vystúpení s nimi kdekoľvek. Doslovne povedal:

A kedykoľvek David chce odo mňa, aby som vystúpil s ním, som skutočne šťastný, že s ním môžem hrať a (smerom na Gilmoura) a ty so mnou, však?

Wright mal povesť najpokojnejšieho a najostýchavejšieho člena skupiny, ktorej členovia sú známi tým, že veľmi nestoja o osobnú pozornosť. Na rozdiel od ďalších troch žijúcich členov, ktorí sa teraz objavujú ako verejné osoby, Wright sa snažil byť nenápadný a málo hovoriť na verejnosti.

Rick sa oženil s prvou ženou Juliette Gale (bola speváčkou skupiny Sigma 6 a odišla z nej pred príchodom Syda Barretta) v roku 1964 a rozviedol sa s ňou v roku 1982. Mali spolu dve deti. S druhou manželkou Frankou žil od roku 1984 do roku 1994. S treťou manželkou Millie žil od roku 1996 a mali jedno dieťa. V roku 1996 sa Wrightova dcéra Gala vydala za basgitaristu Guya Pratta, štúdiového hudobníka, ktorý nahradil Rogera Watersa po jeho odchode zo skupiny Pink Floyd.

Richard Wright zomrel ako 65 ročný, 15. septembra 2008, vo svojom dome v Británii na následky bližšie nešpecifikovanej rakoviny.[1][2] Aj v čase úmrtia pracoval na svojom novom sólovom albume, ktorý mal obsahovať série jeho inštrumentálnych kúskov.[3]

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Richard Wright

• Neoficálna stránka o Richardovi Wrightovi
• Neptune Pink Floyd
• Brain Damage, novinky Pink Floyd
• Richard Wright Online Memorial