Ennio Morricone

Ennio Morricone sa narodil 10. novembra 1928 v Ríme. Vzdelanie získal na Národnej akadémii svätej Cecílie, kde absolvoval hru na trúbku pod vedením Umberta Semproniho. Neskôr, už pod vedením Goffreda Petrassiho, sa začal venovať kompozícii, ktorú následne vyštudoval. V päťdesiatych rokoch písal a aranžoval mnoho skladieb v Taliansku. Počas študentského života hrával večer v rímskych nočných kluboch, popritom aranžoval nahrávky pre hudobné štúdiá, zatiaľ čo počas dňa navštevoval školu. Po ukončení štúdií viedol spevácky zbor a spolupracoval s talianskym rozhlasom Rai.[1] Už v tom čase bol považovaný za originálneho skladateľa, ktorý do svojich diel prinášal zvuky z každodenného života, napr. údery kladivom, či písanie na písacom stroji, alebo cinkot plechoviek. V Európe sa tieto techniky hojne používali v žánri tzv. musique concrète. Popritom skladal aj populárnu hudbu a aranžoval pre amerického speváka Paula Anku jeho taliansky hit “Ogni Volta”.[2]

Jeho kariéra filmového skladateľa začala v roku 1961 talianskym snímkom Fašista. Na európsky trh sa v tom čase začali dostávať americké westerny. Talianske štúdiá na túto skutočnosť reagovali a v koprodukcii so španielskymi či nemeckými štúdiami vznikali tzv. spaghetti westerny. Zrejme najvýznamnejším predstaviteľom tohto žánru je režisér Sergio Leone, ktorý kombináciou štylizovaných obrazov, amortality, násilia a hrdinného dobrodružstva výrazne ovplyvnil tento žáner i modernú filmovú tvorbu. Genialita Leoneho tam ani zďaleka nekončila. Musel nakrúcať s rekvizitami, ktoré boli pôvodne určené pre iný film a na scéne sa mu objavil vtedy úplne neznámy americký herec, Clint Eastwood.

Leone si zvolil Ennia Morriconeho čiastočne kvôli jeho hudobnej výstrednosti, vďaka ktorej by mohol lepšie vystihnúť ikonickú povahu hlavnej postavy v podaní Eastwooda. Navyše mal skúsenosti s experimentálnou hudbou. Morriconeho fascinovala možnosť používať tradičné nástroje novým spôsobom a tým vložiť do hudby reálne zvuky ako hlasy zvierat, plač, či pískanie a zvony. Každý zvuk považoval za hudbu a naopak.

V prvom westerne Sergia Leoneho, Pre hrsť dolárov z roku 1964, využil Morricone svoje schopnosti v aranžovaní. Prepracoval totiž jednu z amerických folklórnych piesní[3], obohatil ju o novú melódiu a vytvoril tak titulnú pieseň k filmu. Tento postup prearanžovania motívov využil i v ďalších filmoch. Spojenie plieskajúceho biča, elektrickej gitary a pískania s klasickým obrazom amerického westernu – jazdou na koni po pustej krajine, spôsobilo jedinečné poňatie éry Divokého západu. Snímka Pre hrsť dolárov bol prvým spaghetti westernom, ktorý sa premietal v USA. Reálnym zobrazením a brutálnym násilím šokoval divákov, čím sa líšil od pôvodných westernov.

Spolupráca Leone-Morricone-Eastwood vytvorila ešte ďalšie dva filmy, Pre hrsť dolárov navyše a Dobrý, zlý a škaredý. V čase, kedy vznikala hudba k druhému pokračovaniu "dolárovej" série, priniesol jeden zo scenáristov jazzovú nahrávku a navrhol ju vložiť do filmu. Režisér Sergio Leone ju údajne vyhodil z okna a dotyčného vykázal z miestnosti.[4] Dôkazom toho, že si vážil úlohu skladateľa bol aj fakt, že hudba sa nahrávala pred nakrúcaním, aby počas neho slúžila ako inšpirácia pre hercov a štáb. Snímka “Dobrý, zlý a škaredý” obsahuje i najdlhší z Leoneho záverečných kovbojských súbojov. Strih obrazu sa počas tejto scény odvíja od rastúceho napätia Morriconeho vopred nahranej hudby.[5]

Známou sa stala tiež jeho hudba k filmu Rollanda Joffého Misia (The Mission, 1986). Spolupracoval na viac než tristo filmoch a je držiteľom viacerých prestížnych ocenení. Taliansky televízny seriál o mafii La Piovra sa stal celosvetovo populárny aj vďaka Morriconeho podmanivej hudbe. V roku 2007 získal Ennio Morricone za svoje celoživotné dielo právom Oscara. V roku 2016 získal za hudbu k filmu Osem hrozných Oscara.