R.E.M. (skupina)

Michael Stipe sa s Peterom Buckom zoznámil v januári 1980 v athenskom obchode s platňami, kde Buck pracoval. Prišli na to, že majú rovnaký hudobný vkus, najmä čo sa týka punk rocku a protopunkových umelcov ako Patti Smith, Television a The Velvet Underground. Stipe povedal: „Ukázalo sa, že som si kupoval všetky platne, ktoré si (Buck) odkladal pre seba.“ Stipe s Buckom na Georgijskej univerzite čoskoro stretli Mikea Millsa a Billa Berryho, ktorí spolu hrali už od stredoškolských čias. Štvorica sa rozhodla spolupracovať na niekoľkých piesňach. Neskôr sa Stipe vyjadril, že „za tým nebol žiadny veľký plán.“ Ešte nepomenovaná kapela skúšala spolu niekoľko mesiacov a prvý koncert odohrala 5. apríla 1980 na kamarátovej narodeninovej oslave v episkopálnom kostole v Athens. Po zvážení názvov ako Twisted Kites, Cans of Piss a Negro Wives sa zhodli na názve R.E.M., ktorý Stipe náhodne vybral zo slovníka.

Členovia skupiny nakoniec zanechali štúdiá, aby sa mohli plne sústrediť na rozvoj skupiny. Manažérom sa im stal Jefferson Holt, predavač z obchodu s platňami, ktorý bol z vystúpenia R.E.M. v jeho rodnom meste Chapel Hill v Severnej Karolíne taký unesený, až sa presťahoval do Athens. V Athens a okolí zaznamenala skupina takmer okamžitý úspech. Na vystúpenia lákala stále viac ľudí, čo vyvolalo rozhorčenie u athenskej hudobnej scény. V priebehu nasledujúceho roku a pol koncertovali R.E.M. po Spojených štátoch. Uskutočniť turné bolo v tom čase náročné, keďže zatiaľ neexistoval koncertný okruh pre alternatívne rockové skupiny. Presúvali sa v starej modrej dodávke s Holtom za volantom a členovia mali na jedlo 2 doláre denne.

V lete 1981 nahrali R.E.M. v nahrávacom štúdiu Drive-In Studios producenta Mitcha Eastera vo Winston-Saleme v Severnej Karolíne svoj prvý singel, Radio Free Europe. Vydali ho cez miestne nezávislé vydavateľstvo Hib-Tone s počiatočným počtom tisíc kópií. Rozpredali sa rýchlo, no aj napriek limitovanému vydaniu zožal singel uznanie u kritikov a The New York Times ho zaradil medzi desiatku najlepších singlov roka.

S Mitchom Easterom nahrali v októbri 1981 EP Chronic Town a chystali sa ju vydať v novom nezávislom vydavateľstve Dasht Hopes. Demonahrávka z prvého nahrávania s Easterom, ktorá bola v obehu už celé mesiace, sa však ocitla v rukách I.R.S. Records. V prospech tohto vydavateľstva odmietla kapela preddavky od vydavateľstva RCA Records, s ktorým uzavrela zmluvu v máji 1982. Chronic Town, prvú celoamerickú nahrávku, vydalo I.R.S. v auguste toho istého roka. V kladnej recenzii NME bol vyzdvihnutý tajomný ráz piesní a končila sa slovami: „R.E.M. znejú pravdivo a je skvelé počuť niečo také nenútené a rafinované.“

Za producenta debutového albumu zvolili I.R.S Stephena Haguea. Skupina však nesúhlasila s Hagueovým lipnutím na technickej dokonalosti, a tak požiadala vydavateľstvo, aby jej dovolilo nahrávať s Easterom. I.R.S. pristúpilo na „skúšobné“ nahrávanie, povolilo skupine návrat od Severnej Karolíny a nahratie piesne Pilgrimage s Easterom a jeho kolegom, producentom Donom Dixonom. Po vypočutí nahrávky umožnili skupine nahrať s Dixonom a Easterom celý album. Zlá skúsenosť s Hagueom primäla skupinu nahrávať formou odmietania. Aby svojej hudbe dodali nadčasový šmrnc, odmietali rockové klišé, akými sú gitarové sóla a syntetizátory obľúbené v danej dobe. Hotový album, Murmur, sa po vydaní v roku 1983 stretol s nadšením kritiky. Časopis Rolling Stone ho označil za album roka a v albumovom rebríčku Billboard sa umiestnil na 36. mieste. Hlavný singel, nanovo nahratá pieseň Radio Free Europe, dosiahla v roku 1983 78. miesto singlového rebríčka Billboard. Napriek kladným reakciám sa z albumu Murmur predalo len 200 000 kópií, čo podľa Jaya Boberga z I.R.S. nesplnilo očakávania.

Prvé celonárodné televízne vystúpenie odohrali v októbri 1983 v relácii Late Night with David Letterman. Zaznela v nej dovtedy nepomenovanú pieseň, ktorú neskôr nazvali So. Central Rain (I'm Sorry). Tá sa stala prvým singlom z druhého albumu, Reckoning (1984). Aj pri tomto albume spolupracovali s Easterom a Dixonom a u kritikov si opäť vyslúžili uznanie. Podľa Matta Snowa z NME Reckoning „dokazuje, že R.E.M sú jednou z najstrhujúcejších kapiel na svete“. Napriek tomu, že sa v americkom albumovom rebríčku vyšvihol až na 27. miesto (čo bolo pre kapelu zo žánru college rock v tom čase neobvykle vysoké umiestnenie), slabá hranosť a predajnosť v zámorí spôsobili, že sa v Spojenom kráľovstve nedostal vyššie ako na 91. miesto.

V treťom albume, Fables of the Reconstruction (1985), sa R.E.M vydali novým smerom. Na nahrávanie v Anglicku si namiesto Dixona a Eastera vybrali producenta Joea Boyda, ktorý mal za sebou spoluprácu s Fairport Convention a Nickom Drakom. Nahrávanie sa im zdalo nečakane náročné a mali zlú náladu pre chladné zimné počasie a zlé jedlo. Kapela sa vtedy takmer rozpadla. Pochmúrna nálada z nahrávania sa nakoniec preniesla aj do albumu. V textoch vytváral Stipe príbehy v štýle južanskej mytológie (Southern Mythology). V rozhovore z roku 1985 uviedol, že ho inšpirovala „predstava starcov, ktorí sedia okolo ohňa a rozprávajú... legendy a povesti svojim vnúčatám“. Fables of the Reconstruction nezaznamenal v Európe úspech a od kritikov sa dočkal zmiešaných reakcií. Niektorí ho totiž označovali za pochmúrny a nekvalitne nahratý. Mainstreamové rádiá ho, podobne ako predošlé nahrávky, zväčša odignorovali a predstaviteľov I.R.S. začal znechucovať nezáujem skupiny o dosiahnutie mainstreamového úspech.

Na tvorbu štvrtého albumu si R.E.M. najali Dona Gehmana, producenta Johna Mellencampa. Výsledkom bol album Lifes Rich Pageant (1986). Dominantným bol na ňom Stipov spev. V rozhovore pre Chicago Tribute Peter Buck povedal: “Michael sa neustále zlepšuje v tom, čo robí a naberá tiež na sebadôvere. Myslím, že sa to odzrkadľuje aj v jeho hlase." Album sa predával oveľa lepšie ako Fables of the Reconstruction a dostal sa na 21. miesto v rebríčku Billboard. Singel Fall on Me sa dočkal podpory komerčných rádií a skupina dostala za predaj 500 000 kópií prvú zlatú platňu. R.E.M. si udržiavali podporu amerických univerzitných rádií, ale začali sa presadzovať aj v mainstreamových formátoch. Stále im však chýbalo umiestnenie v rádiách z kategórie Top 40. Po úspechu Lifes Rich Pageant vydalo I.R.S Dead Letter Office, kompiláciu piesní, ktoré skupina nahrala pri tvorbe albumu. Mnohé z nich vyšli ako B-strany alebo sa predtým vydania nedočkali. Krátko nato dalo I.R.S. dokopy zbierku hudobných videí (okrem Wolves, Lower) a vznikol tak film Succumbs.

Don Gehman sa na produkovaní piateho albumu podieľať nemohol, preto na prácu navrhol Scotta Litta. Ten produkoval ďalších 5 albumov skupiny. V textoch piesní z albumu Document (1987) Stipe otvorene vyjadril politické stanoviská. Najzjavnejšie je to v piesňach Welcome to the Occupation a Exhuming McCarthy, v ktorých reagoval na konzervatívne politické ovzdušie 80-tych rokov, kedy bol prezidentom Ronald Reagan. V recenzii pre The New York Times Jon Pareles napísal: „Document je trúfalý a vzdorovitý. Ak sú R.E.M. na pokraji prechodu od kultového statusu k masovej popularite, album dokazuje, že sa k nej prepracujú po svojom.“ Document sa stal prelomovým albumom R.E.M. a singel The One I Love sa umiestnil v Top 20-ke v Spojených štátoch, Spojenom kráľovstve a v Kanade. Do januára 1988 sa skupine po prvýkrát podarilo predať milión kópií. Vo svetle prelomového úspechu označil časopis Rolling Stone na titulke v roku 1987 skupinu R.E.M. za najlepšiu americkú rockovú skupinu.

Znechutení nízkym predajom v zámorí opustili po vypršaní zmluvy vydavateľstvo I.R.S. a prešli do Warner Bros. Records. Iné vydavateľstvá im síce ponúkali viac peňazí, no pre Warner Bros. sa rozhodli kvôli prísľubu úplnej tvorivej slobody (údajne za 6-12 miliónov dolárov). I.R.S. vydali v roku 1988 výberovku Eponymous (vytvorenú s prispením skupiny), aby tak využili to, čo im zo spolupráce so skupinou ešte ostalo. Debutový album vo Warner Bros., Green, nahrali v roku 1988 v Nashville v štáte Tennessee a hudobne na ňom experimentovali. Zahŕňal rozmanitú škálu piesní od optimistickej skladby Stand (úspešnej v Spojených štátoch), až po politické a rockovejšie kúsky ako Orange Crush a World Leader Pretend, v ktorých sa zamerali na Vietnamskú a Studenú vojnu. Z albumu Green predali celkovo 4 milióny kópií. Album predstavovali na ich najväčšom a vizuálne najpremyslenejšom turné. Využili počas neho zadnú projekciu a umelecké filmy. Po skončení turné k albumu Green sa členovia kapely rozhodli pre ročnú prestávku, vôbec prvú dlhšiu od vzniku kapely. V roku 1990 vydalo Warner Bros. kompiláciu hudobných videí z albumov Document a Green s názvom Pop Screen. O niekoľko mesiacov ju nasledoval film Tourfilm so zábermi zo živých vystúpení na Green World Tour.

R.E.M. sa znovu zišli začiatkom 90-tych rokov, aby nahrali siedmy album, Out of Time. Na rozdiel od albumu Green na ňom často používali netradičné rockové nástroje, vrátane mandolíny, organu a akustickej gitary, a to nielen pri dokončovaní nahrávok. Vydali ho v marci 1991 a bol prvým albumom skupiny, ktorý sa umiestnil na vrchole amerického aj britského rebríčka. Len v Spojených štátoch z neho predali 4,2 milióna kópií a do roku 1996 12 miliónov na celom svete. Hlavný singel, Losing My Religion, bol svetovým hitom, často ho hrávali v rádiách a videoklip bežal na MTV. V Spojených štátoch bol najvyššie postaveným singlom R.E.M., keďže sa v rebríčku Billboard dostal až na štvrté miesto. Mills po rokoch povedal: „Počas našej kariéry sa odohralo len málo zlomových udalostí, pretože sa všetko dialo postupne. Ak hovoríme o zlome, myslím, že najbližšie k nemu bola pieseň Losing My Religion. Aj z druhého singlu, Shiny Happy People (jednej z troch piesní, ktoré na nahrávke spieva aj Kate Pierson z athenskej kapely The B-52´s), sa stal hit. V Spojených štátoch sa vyšplhal na desiatu a v Spojenom kráľovstve na šiestu priečku. Prostredníctvom nahrávky Out of Time si R.E.M. v roku 1992 vyslúžili sedem nominácii na Grammy, čo bol v tom roku najvyšší počet. Tri z nich premenili na výhru: za najlepší alternatívny album, najlepšie video k piesni Losing My Religion a najlepšie popové vystúpenie, taktiež k piesni Losing My Religion. K albumu Out of Time neuskutočnili turné. Namiesto neho odohrali sériu ojedinelých koncertov, vrátane vystúpenia v relácii MTV Unplugged. Ku každej z piesní vytvorili video a vydali ich vo filme This Film Is On.

V roku 1991 sa po niekoľkomesačnej pauze vrátili do štúdia, aby nahrali nový album. Automatic for the People vydali koncom roku 1992. Po jemnejšom albume Out of Time síce plánovali tvrdší rockový kúsok, no podľa Melody Maker je melancholický album Automatic for the People „ (zdá sa) na ešte útrpnejšiu nôtu“. Na albume sa venovali témam straty a oplakávania, ktoré podľa Bucka vychádzali z „pocitu, že... vám ťahá na tridsiatku“. Aranžmán na niekoľko piesní pochádza od basgitaristu zo skupiny Led Zeppelin, Johna Paula Jonesa. Automatic for the People viacerí kritici (ale aj Buck a Mills) považovali za najlepší album skupiny. V britskom a americkom rebríčku sa umiestnil na prvom a druhom mieste a nachádzajú sa na ňom piesne Drive, Man on the Moon a Everybody Hurts, ktoré sa umiestnili medzi singlami z top 40 v americkom rebríčku. Predalo sa z neho viac ako pätnásť miliónov kópií. Ani vtedy sa však nevydali na turné, čo v kombinácii so Stipovým vzhľadom vyvolalo dohady o tom, že spevák umiera alebo je HIV pozitívny. Skupina to však vehementne poprela.

Po dvoch pomalých albumoch uzrel v roku 1994 svetlo sveta Monster. Buck ho označil za „v úvodzovkách rockovú nahrávku“. Na rozdiel od predošlých na nej použili distorziu gitár, minimálny overdubbing a punc glam rocku zo 70-tych rokov. Po Out of Time dosiahol na prvé priečky v Spojenom kráľovstve a USA aj Monster. Celkovo sa z neho predalo približne 9 miliónov kópií. Single What's the Frequency, Kenneth? a Bang and Blame boli však poslednými piesňami skupiny v americkej top 40-ke. V britských rebríčkoch sa však vyšvihli až do prvej tridsiatky. V roku 1995 vydalo Warner Bros. hudobné videá k albumu Monster a Automatic for the People pod názvom Parallel.

V januári 1995 sa R.E.M. vybrali na prvé turné za šesť rokov. Prinieslo im síce komerčný úspech, no nemali to vtedy ľahké. Z dôvodu mozgovej aneuryzmy Berry skolaboval 1. marca na pódiu v Lausanne vo Švajčiarsku. Okamžite podstúpil operáciu a do mesiaca sa úplne uzdravil. No tým sa séria zdravotných ťažkostí na turné Monster Tour len začala. Millsovi museli v júli operovať brušnú oblasť, aby odstránili črevný zrast a o mesiac neskôr Stipeovi operovali pruh. Napriek problémom nahrali na turné väčšinu nového albumu. Vystúpenia si zaznamenávali a nahrávky použili ako základ pre nový album. Posledné tri vystúpenia nafilmovali a vydali vo forme domáceho videa pod názvom Road Movie.

V roku 1996 znovu podpísali zmluvu s Warner Bros. Records, údajne za 80 miliónov dolárov (skupina neustále tvrdila, že toto číslo vymysleli médiá), čo bola dovtedy najväčšia nahrávacia zmluva v dejinách. Album New Adventures in Hi-Fi z roku 1996 debutoval v Spojených štátoch na druhom a vo Spojenom kráľovstve na prvom mieste. Päť miliónov predaných kópií však značilo odklon od komerčného úspechu, aký zažívali v posledných piatich rokoch. Christopher John Farley z časopisu Time pripisoval nižšiu predajnosť slabnúcej sile alternatívneho rocku v komerčnej oblasti. V tom istom roku ukončili spoluprácu s manažérom Jeffersonom Holtom. Údajným dôvodom boli obvinenia členky domácej kancelárie skupiny v Athens zo sexuálneho obťažovania. Manažérskych povinností sa zhostil právnik skupiny, Bertis Downs.