Prvá púnska vojna

Bezprostredným podnetom k prvej vojne s Kartágom boli udalosti na Sicílii a v meste Messane. Na začiatku 3. storočia pred Kr. si syrakúzsky tyran Agathoklés najal žoldnierov z Kampánie, ktorí sa nazývali Mamertini ("Martovi synovia"). Po Agathoklovej smrti (v roku 289 pred Kr.) sa žoldnieri zmocnili prístavného mesta Messany, aby si vytvorili základňu a oporný bod, kde by sa mohli chrániť. Pred tlakom gréckych miest, a najmä Syrakúz (tam už vládol Hieron II.), sa obrátili so žiadosťou o podporu na Kartágo i Rím. Zatiaľ čo v Ríme vládnuce kruhy (senátorská aristokracia) váhali s vyslaním pomoci, pretože sa nechceli zapliesť do konfliktu mimo Itálie, predstavitelia Kartága okamžite poslali vojsko, ktoré obsadilo Messanu a podmanilo si aj Mamertinov. Bezprostredné susedstvo kartaginského vojska s Itáliou napokon aj v Ríme vyprovokovalo vojenské nálady, ľudové zhromaždenie odhlasovalo vyslanie vojska na Sicíliu a r. 264 pred Kr. vojenský konflikt naplno prepukol.

Rimania pomerne rýchlo ovládli Messanu, z ktorej ustúpilo kartaginské vojsko. Pod dojmom prítomnosti Rimanov na Sicílii sa Hieron II. spojil s Kartágincami, ale čoskoro prešiel na stranu Rimanov. Základňou a oporou Kartága na Sicílii sa stalo bohaté a silno opevnené mesto Akragas (dn. Agrigento) na južnom pobreží. Rimania ho po dlhom obliehaní v roku 262/261 dobyli. I po strate tohto oporného bodu malo Kartágo výhodu v silnom loďstve, pomocou ktorého kontrolovalo vody okolo Sicílie.

Rimania až do prvej púnskej vojny námorné loďstvo nepoužívali a nemali ani skúsenosti z námorných bojov. Preto keď sa im podarilo zajať nepoškodenú kartaginskú loď, s pomocou sicílskych Grékov vybudovali podľa jej vzoru flotilu bojových lodí. Tie prispôsobili pre vlastné potreby sklopnými plošinami (lat. corvus), ktoré po priblížení sa k nepriateľskej lodi spustili, obe lode pevne spojili a námorný boj tak premenili vlastne na akýsi pozemný boj. V roku 260 pred Kr. zviedli Rimania prvú úspešnú námornú bitku pri Mylách (pri severozápadnom pobreží Sicílie). Rímskym veliteľom bol Gaius Duilius a Rimania zničili svojou novou taktikou asi 50 kartaginských lodí. Ešte zdrvujúcejšiu porážku utrpelo Kartágo v bitke pri myse Eknomos (takisto pri severozápadnom pobreží Sicílie) r. 256 pred Kr. Toto víťazstvo otvorilo Rimanom cestu pre vyslanie pozemného vojska priamo do Afriky. Konzuli Lucius Manlius Vulso a Marcus Attilius Regulus zhromaždili silné vojsko, ktorého jedna časť (pod Vulsonovým velením) zostala na Sicílii, zatiaľ čo Regulus sa vylodil v Afrike. Na rímsku stranu sa začalo pridávať domáce obyvateľstvo, nespokojné s kartaginskou nadvládou. V takejto situácii bolo Kartágo ochotné rokovať o mieri, ale rímske podmienky boli také tvrdé, že ich Kartaginci odmietli a pokračovali v boji. Regulovo vojsko sa dostalo do ťažkostí a na jar roku 255 pred Kr. utrpelo ťažkú porážku. Len časť vojska zachránilo rímske loďstvo, ktoré následná búrka na mori zničila pri spiatočnej ceste. Väčšina rímskeho vojska v Afrike bola zničená alebo padla do zajatia. Medzi zajatcami bol aj konzul M. Attilius Regulus.

Konzula Regula chceli Kartaginci využiť ako mierového posla. Prepustili ho na čestné slovo a poslali ho do Ríma, aby predniesol návrh mierových podmienok v senáte. Regulus však radil spoluobčanom, aby mierové podmienky neprijali. Po rozhodnutí senátu sa vrátil späť do Kartága, kde bol popravený.

V nasledujúcich rokoch sa boje opäť preniesli na územie Sicílie. Opornými bodmi Kartága boli mestá Lilybaeum a Drepanum, zatiaľ čo Rimanom sa podarilo dobyť mesto Panormos (dnešné Palermo). Keď sa stal vrchným veliteľom púnskeho vojska na Sicílii Hamilkar Barkas (=Blesk), začal ohrozovať územie južnej Itálie. Preto sa Rimania rozhodli vybudovať nové loďstvo, ktoré by odrezalo kartáginské vojsko od zásobovania z materskej krajiny. Peniaze na stavbu lodí získali štátnymi pôžičkami od bohatých občanov Ríma. Nové rímske loďstvo roku 241 pred Kr. pod velením C. Lutatia Catula v bitke pri Aegetských ostrovoch (na západ od Sicílie) porazilo opätovne kartaginské loďstvo. Táto porážka donútila kartaginskú stranu začať rokovania o mierových podmienkach.

Rimania využili oslabenie Kartága a diktovali mu veľmi tvrdé požiadavky. Zmocnili sa území na Sicílii, ktoré pôvodne ovládalo Kartágo a zabezpečili nezávislosť Syrakúz a ich vládcovi Hieronovi II. Kartágo muselo prepustiť všetkých rímskych zajatcov a v priebehu desiatich rokov muselo zaplatiť 3200 talentov vojnových náhrad.

Kartágo bolo vojnou oslabené a stratilo vplyv v Tyrhénskom mori a na Sicílii. Ťažká povojnová situácia spôsobila, že sa omeškali platby gréckym žoldnierov v kartaginských službách, ktorí sa v roku 238 pred Kr. pod velením Xanthippa vzbúrili. K vzbúrencom sa opätovne pridávali aj príslušníci domorodých kmeňov, takže Hamilkar Barkas len s vypätím všetkých síl vzburu potlačil. Kartágu čiastočne pomohol aj samotný Rím, ktorý prepustil zo zajatia kartaginských vojakov, čím Kartágo posilnilo svoje vojenské sily. Rím však využil ťažké postavenie svojho nepriateľa a roku 238 ovládol aj Sardíniu, ktorej obyvateľstvo sa takisto vzbúrilo proti kartaginskej nadvláde a požiadalo Rimanov o pomoc, a Korziku, ktorú pôvodne kontrolovalo Kartágo. To sa nemohlo zapliesť do novej vojny s Rímom a preto sa muselo s touto stratou zmieriť.

Získaním Sicílie, Sardínie a Korziky museli Rimania riešiť problém správy a administratívy nových území. Z dobýtych území sa stali provincie, prvé územia, ktoré Rím získal mimo územia Itálie. V prvých rokoch po dobytí spravoval provinciu víťazný vojvodca, ktorý zároveň vyberal na dobytom území dane. Veľkú časť pôdy na dobytom území Rimania okupovali, stal sa z nej ager publicus (štátna pôda), ktorú prideľovali ako korisť vojakom, alebo ju prenajímali za peniaze. Od roku 242 pred Kr. v Ríme volili tretieho a štvrtého prétora, do ktorých kompetencie spadala správa prvých dvoch provincií.

• Druhá púnska vojna
• Tretia púnska vojna