Priepasť v údolí Szalayovho jazera

Názov lokality bol odvodený miestneho názvu Szalaytó-völgy (Údolie Szalajovho jazera), ktorým miestni obyvatelia pravdepodobne označovali veľkú krasovú jamu severne od silicko-gombaseckej antiklinály.

V anotovanom zozname Gábora Strömpla z roku 1912 sa zmienka o tejto jaskyni nenachádza. Zdá sa, že priepasť prvý raz preskúmal v období druhej svetovej vojny (1944) až maďarský hydrológ a speleológ István Venkovits[2]. Po vojne, v päťdesiatych rokoch min. st. ju skúmala jaskyniarska skupina Ondreja Majdu-Hraška, financa, resp. dobrovoľného jaskyniara zo Silice, a neskôr, začiatkom 60-tych rokov min. st., brnianski jaskyniari pod vedením J. Himmela[3].

Priepasť v údolí Szalajovho jazera je situovaná v západnej časti plošiny Silickej planiny, ZSZ od obce Silica. Jej ústie sa nachádza pri západnom okraji dna mohutnej krasovej jamy s dĺžkou vyše 150 m. V okolí ústia ležia aj dve krasové depresie, ktoré pravdepodobne speleogeneticky súvisia s jaskyňou.

Materskú horninu tvorí vrstevnatý strednotriasový schreyeralmský vápenec. Jeho lavice výrazne vystupujú v obnaženom pruhu horniny v severozápadnej časti vstupného lievika, a to na pomerne veľkej ploche. Jaskynné priestory sú tektonicky predisponované; vytvorili sa v dôsledku koróznej činnosti vertikálne cirkulujúcej vody pozdĺž subvertikálne až vertikálne uklonených štruktúr (dislokácie).

Priepasť tvorí jednoduchá zvislá jaskynná dutina studňovitého typu, ktorá je zakončená pseudodnom z nánosov splavených hlín v hĺbke 30 m. Niektoré zdroje udávajú hĺbku až 42 m. Ide pravdepodobne o mylný údaj, lebo nič nenasvedčuje posunu úrovne dna v priebehu niekoľkých desaťročí o taký veľký výškový rozdiel (12 m). Do istej miery môže táto disproporcia súvisieť s metodikou merania a s miestom zvolenia referenčného bodu, ktorým sa spravidla označuje horný okraj ústia. Z dna sa dá v smere zvlnenej predisponujúcej poruchy postúpiť niekoľko metrov ďalej, tam však priepasť definitívne končí. Vzhľadom na rozsah dna a povahu výplne, ktorá ho tvorí, by bola prolongácia mimoriadne náročná a pravdepodobne i obzvlášť zdĺhavá. Do priepasti sa dá s využitím prírodných kotviacich bodov zostúpiť pomocou jednolanovej techniky (Single Rope Technique). Jaskyňa je v súčasnosti v najvyššom, piatom stupni ochrany, patrí do kategórie prírodné pamiatky (v zmysle Zákona č. 543 o OP a krajiny z roku 2002[4]) a vstup do nej je bez osobitného povolenia zakázaný. V jaskyni sa aj sintrové útvary vo forme nátekov i drobných sintrových foriem (pizolitická výzdoba).

Priepasť v údolí Szalayovho jazera je zaujímavá zo speleogenetického hľadiska a z hľadiska perspektivity, teda potenciálu pokiaľ ide o možnosti ďalšieho prieniku). Výškové pomery jej ústia a dna naznačujú zaujímavé súvislosti, keďže izohypsa dien niekdajších, zväčša už senilných a inaktívnych ponorových krasových jám severne od silicko-gombaseckej antiklinály, leží v úrovni cca 500 m n.m. Nemožno teda vylúčiť predpoklad, že vzhľadom na aktuálny výškový rozdiel voči niekdajšej úrovni zahlbovania ponorových tokov zo spodnotriasového súvrstvia súvisia priestory priepasti s dosiaľ neznámou jaskynnou sústavou Bielej vyvieračky.