Posádka Medzinárodnej vesmírnej stanice

Miesta v posádkach si NASA a Roskosmos delia paritne, pričom Američania i Rusi eventuálne prepúšťajú svoje miesta astronautom ďalších krajín zúčastnených na programe ISS. Napríklad prvý člen základnej posádky ISS z tretej krajiny, nemecký astronaut ESA Thomas Reiter, bol zaradený do Expedícia 13 na úkor ruskej kvóty na základe dohody Roskosmosu s ESA.[1] Na ruskej strane je zostavovanie posádok sťažené existenciou viacerých oddielov kozmonautov. Miesta v posádkach sa preto ešte delia medzi kozmonautov oddielu CPK a oddielu spoločnosti Energija.

V prvom období osídlenia (Expedícia 1 až 6) boli trojčlennej posádky zostavované len z Rusov a Američanov. Spočiatku, v záujme vyváženie vplyvu strán, bol kapitán z jednej krajiny a obaja inžinieri z druhej. Počnúc piatou expedíciou bolo toto pravidlo opustené. Posádky boli striedané raketoplánmi Space Shuttle po štyroch až šiestich mesiacoch.

V druhom období osídlenia (Expedícia 7 až 13) bola po prerušení letov raketoplánov početnosť posádok obmedzená na dvoch kozmonautov, vždy Rusa a Američana. Dopravu zabezpečovali lode Sojuz, výmena prebiehala v pravidelných šesťmesačných intervaloch.

V treťom období osídlenia (Expedícia 13 až 19) bol počet členov posádok zvýšený na troch. Dvaja kozmonauti sú naďalej striedaní Sojuzmi, vždy po šiestich mesiacoch. Tretí člen posádky (z americkej kvóty) dopravoval raketoplán. Dĺžka jeho pobytu závisela na frekvencii letov raketoplánov a preto kolísala od šiestich týždňov po šesť mesiacov.

Počnúc Expedíciou 20 sú posádky ISS šesťčlenné, striedanie sa uskutočňuje v šesťmesačných intervaloch po trojiciach loďami Sojuz.[2]

Expedície trvajú približne pol roka. Návštevníci zo zásobovacích lodí a vesmírni turisti sa do základných posádok nerátajú.

Potápač s maketou modulu Zvezda v bazéne, apríl 2002

Zvyčajne sú po dohode zúčastnených strán menované posádky pre niekoľko (5 – 7) expedícií naraz, pričom najbližší let je naplánovaný za 10 – 12 mesiacov. Spočiatku bola záložná posádka súčasne hlavná pre druhý nasledujúci let (t. j. pre expedíciu s číslom o dve vyšším), v marci 2001 bolo rozhodnuté od piatej posádky zaviesť pravidlo, že záložná posádka bude hlavnou pre expedíciu s číslom o štyri viac.[3] Po havárii raketoplánu Columbia sa záložné posádky stávali hlavnými na bezprostredne nasledujúcu expedíciu (roky 2003 – 2004), potom sa nominácie vrátili k pôvodnému systému. V júli 2005 bola vymenovaná užšia skupina ruských, amerických a európskych kozmonautov, z ktorej mali byť menované posádky Expedícii 15 až 17. Dôvodom bolo jednoduchšie zostavenie posádok, v menšej skupine sa kozmonauti lepšie spoznali a bolo ich možné zamieňať.[4] V máji 2006 bola táto skupina rozdelená do posádok a súčasne menované aj posádky Expedície 18 a 19. Posledná séria menovania, na obdobie do novembra 2010 (po Expedíciu 26), bola Roskosmosom oznámená v septembri 2008.[2]

Vzhľadom na potrebu zosúladiť činnosť viacerých organizácií rôznych krajín a nepredvídateľným vplyvom (najnepríjemnejšia bola havária raketoplánu Columbia) sú odchýlky od vyššie uvedených schém a dodatočné zmeny v nomináciách pomerne časté.

Na nomináciu do posádky kozmonauti čakajú niekoľko rokov. Príprava kozmonautov na konkrétne lety nebýva kratšia ako trištvrte roka, striedavo v Stredisku prípravy kozmonautov v Koroľove a Johnsonovom vesmírnom stredisku v Houstone. Trenažér európskeho modulu je umiestnený v kolínskom stredisku ESA. Pri letoch na ISS sa v príprave veľký dôraz kladie na vzájomnú spoluprácu a priateľské vzťahy členov posádok.[5][6]

Jurij Onufrijenko na bežeckom páse, január 2002.

Kozmonauti na stanicu lietajú raketoplánmi alebo loďami Sojuz. Sojuzy štartujú z kozmodrómu Bajkonur, ku stanici sa pripájajú po lete trvajúcom 49 – 50 hodín (dvojdňový let k stanici bol zavedený kvôli úspore pohonných hmôt už roku 1986 pri letoch na Mir).[7] Spiatočný let na Zem trvá typicky niečo vyše troch hodín.

Let raketoplánov k stanici alebo späť trvá dva až štyri dni v závislosti na programe a realizovaných experimentoch, spiatočný let sa môže predĺžiť aj čakaním na priaznivé počasie v mieste pristátia.[8]

Denný program kozmonautov na ISS sa skladá s troch základných častí; bežnej údržby stanice, vedeckého výskumu a potrebného cvičenia. Väčšinu času venujú posádky obsluhe stanice, napríklad roku 2006 zaberala kozmonautom 62 % pracovného dňa (ďalších 15 % spotrebovalo cvičenie a zvyšných 23 % pripadalo na vedu).[9]

Teraz na ISS zdržiava Expedícia 24. Prvými dvadsatimitroma expedíciami prešlo 24 ruských a 28 amerických kozmonautov, ďalej traja Európania z oddielu ESA (Nemec, Francúz a Belgičan), dvaja astronauti japonského oddielu JAXA a jeden z kanadského oddielu CSA.

Osem kozmonautov (Sergej Krikaľov, Michail Ťurin, Peggy Whitsonová, Jurij Malenčenko, Michael Fincke, Gennadij Padalka, Jeffrey Williams a Oleg Kotov) absolvovalo dva dlhodobé pobyty na stanici. Najviac času na ISS strávil Gennadij Padalka – celkom 386 dní, 13 hodín a 58 minút pri dvoch letoch (Expedícia 9 v roku 2004 a Expedícia 19/20 v roku 2009).

Ešte pred začiatkom stáleho osídlenia stanice prebehlo päť návštev raketoplánov Space Shuttle, v priebehu ktorých astronauti priviezli modul Unity, prvú časť konštrukcie nosníkov a zásoby potrebné na trvalé osídlenie stanice. Prvá základná posádka priletela na stanicu 2. novembra 2000 v Sojuze, nasledujúce základné posádky (Expedícia 2 až 6) už privážali raketoplány. Základná úloha – výstavba a zásobovanie stanice raketoplánom samozrejme zostala. Astronauti v raketoplánoch postupne priviezli a k stanici pripojili veľkú väčšinu modulov a celú konštrukciu nosníkov slnečných batérií a radiátorov termoregulačného systému. Od novembra 2000 do konca roka 2002 prebehlo jedenásť návštev. Po havárii Columbie 12. februára 2003 boli lety raketoplánov prerušené až do júla 2005. Od obnovenia letov prebehlo do júna 2010 osemnásť návštev. Do ukončenia prevádzky raketoplánov v roku 2010 ostávajú ešte dva lety.[10]

Trojmiestne Sojuzy slúžia na ISS ako záchranné člny a po pol roku sa striedajú. Ak doprava členov základných posádok nevyčerpala kapacitu Sojuzov, boli lode obsadené kozmonautmi "navyše", títo kozmonauti, po týždni sa vracajúci striedanou loďou sú označovaní za "návštevné expedície" (rus. экспедиция посещения, skrátene rus. ЭП-[číslo]). V období 2000 – 2002 kedy boli základné posádky striedané raketoplánmi, boli návštevné expedície trojčlenné. V rokoch 2003 – 2009 ostávalo okrem dvoch členov základných posádok v Sojuze iba jedno miesto. Počnúc decembrom 2009 sú Sojuzy plne vyťažené dopravou základných posádok a pre návštevy kreslo neostalo.

Trojčlennom návštevné posádky boli zložené z ruského veliteľa, 1 – 2 platiacich kozmonautov – z oddielu ESA (3x) alebo vesmírnych turistov (2x) a eventuálne ďalšieho ruského kozmonauta (3x). ISS navštívili štyri tieto posádky.[11]

Jednočlenné návštevné posádky, celkom trinásť od októbra 2003 do októbra 2009, boli, s jednou výnimkou (7. návštevná posádka – kozmonaut ruských kozmických vojsk Jurij Šargin), obsadzované platiacimi zákazníkmi Roskosmosu. A síce súkromníkmi (6x), agentúrou ESA (3x) alebo inými národnými kozmickými agentúrami (brazílskou, malajzijskou a juhokórejskou, zakaždým jeden let).[11]