Amfiteáter v Pompejach

Amfiteáter v Pompejach bola stavba arény určená pre gladiátorské hry a športové zápolenia v tomto antickom meste. Ide o najstaršiu známu stavbu svojho druhu na svete. Nachádza sa v juhovýchodnej časti mesta, považovanej za jedno z troch pompejských centier. Na rozdiel od ostatných dvoch – hlavného fóra a Trojuholníkového fóra bolo určené výlučne oddychu. Tento priestor vypĺňali dve monumentálne stavby – okrem amfiteátra ešte západne od neho ležiaca palaistra.

Celkový pohľad na arénu amfiteátra. Jeho eliptický tvar opticky zväčšujú sústredné kruhy tvoriace terasy. V pozadí sa vypína zvonica baziliky Beata Vergine del Santo Rosario v dnešných Pompejach

História výstavby

Postavili ho v roku 80 pred Kr. za vlády diumvirov C. Quinta Valga a M. Porcia, ako to dokladajú dva travertínové nápisy nájdené v kruhovej chodbe pod najnižším radom sedadiel.

Ako miesto výstavby bol zvolený juhovýchodný cíp mesta, kde vďaka absencii akejkoľvek zástavby bolo dostatok priestoru na stavbu hodnú rastúcej slávy Pompejí. Súčasne sa veľmi ideálna javila existencia dvoch mestských brán – Nucerijskej (Porta Nuceria) a Sarnskej (Porta Sarno) – ktorými mohli prichádzať a odchádzať diváci z okolitých miest.

Vzhľad stavby
Na strednú a vrchnú terasu so sedadlami (media cavea resp. summa cavea) sa vystupovalo po monumentálnom dvojitom schodisku s vyhliadkou na jeho vrchnej plošine

Do hľadiska amfiteátra s rozmermi približne 135 x 104 metrov sa vošlo dvadsaťtisíc divákov. Tí sedeli na kamenných sedadlách v radoch tvoriacich sústredné elipsy s plochou arény. Sedadlá v hľadisku boli výškovo oddelené tromi terasami (cavea) – dolná (ima cavea), stredná (media cavea) a vrchná terasa (summa cavea), ktoré boli medzi sebou navzájom oddelené nízkymi múrikmi. Do najspodnejšej terasy diváci, príslušníci mestskej honorácie, prichádzali tzv. kryptou, priechodom vedúcim rovnobežne s arénou; na media cavea a summa cavea sa vchádzalo zhora po úzkom schodisku. Každá z terás mala rozdielny počet stupňov sedadiel – ima cavea vyhradená pre mestskú nobilitu mala päť stupňov, media cavea a summa cavea, určené pre bežných občanov, mali dvanásť, resp. osemnásť stupňov sedadiel. Z exteriéru stavby na na dve vrchné terasy vystupovalo po dvoch monumentálnych dvojramenných schodiskách podopieraných šiestimi arkádovými oblúkmi a dvoch jednoramenných schodiskách.

Okrem terás s miestami na sedenie mal amfiteáter vrchnú terasu so stĺporadím, odkiaľ bolo možné sledovať zápasy postojačky.

Spodné miesta na sedenie sa dali zatieniť systémom plachiet (velum) natiahnutých na do zeme zarazených koloch.

Jeden z tunelov vedúcich do arény. Tunely sa zvažovali, pretože aréna bola čiastočne zapustená do terénu

Aréna pre gladiátorské zápasy bola oproti okoliu čiastočne zahĺbená do terénu. Prístupná bola dvoma dlhými, širokými a zvažujúcimi sa chodbami umiestnenými na dlhších stranách elipsy. Obe chodby boli dláždené a mali tunelovú klenbu. Aréna bola od miest na sedenie oddelená múrom vysokým 2,18 metra.

Na rozdiel od viacerých neskorších amfiteátrov to pompejské nemá podzemné priestory.

Stavba bola určená výlučne športovým a gladiátorským zápoleniam. Hry usporadúvané v pompejskom amfiteátri boli preslávené a priťahovali množstvo záujemcov zo širokého okolia. Platili ich každoročne volení úradníci a trvali sedem dní. Súčasťou hier boli ďalšie sprievodné akcie – tréningy gladiátorov, pestrofarebné sprievody mestom a i. – ktoré aspoň na krátky čas dovolili obyvateľom mesta zabudnúť na každodenné starosti. Nadšenie pre gladiátorské zápasy často prerastalo do fanatizmu a nezriedka sa zápolenie prenieslo aj medzi divákov. Podľa jedného dobového záznamu počas zápasu v roku 59 po Kr. sa rozpútala medzi divákmi z Pompejí a z okolitých miest dokonca bitka, pri ktorej bolo niekoľko ľudí zabitých. Následkom toho boli podobné predstavenia v tunajšom amfiteátri na nasledujúcich desať rokov zakázané.

Iné projekty

Zdroje
  • A. C. Carpiceci, Pompeje dnes a jak vypadali před 2000 lety, Bonechi Edizioni Il Turismo, Sesto Fiorentino, ISBN 88-7204-243-7
  • S. Nappo, Pompeje - průvodce ztraceným městem, Rebo production, Čestlice, 1999, ISBN 80-7234-043-3
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.